Obaidullah MIR (alebo aj Obaid, tak ho skoro všetci volajú) sa narodil v Afganistane. Na pokojné časy v Kábule si živo spomína. Bol ešte dieťa. V krajine vládol mier a chodilo tam veľa turistov – hlavne Angličanov , Američanov a iných Európanov. „Vtedy by mi ani vo sne nenapadlo, že budem niekedy žiť v Európe a už vôbec nie na Slovensku,“ spomína. V škole sa učili históriu Európy, dokonca čo-to sa dozvedeli aj o vtedajšom Československu. „Vedeli sme, že je to úspešný socialistický štát, že hlavným mestom je Praha, že sa tam vyrába spoľahlivá technika, dobré topánky, a že sú tu najväčšie železiarne v Európe,“ pokračuje v rozprávaní.
Mladých chlapcov brali z ulíc, naložili ich na ruské gazíky a šup na vojnu
Pokojné obdobie v krajine vystriedal strach. Sovietska intervencia v Afganistane (1979 – 1989) býva prirovnávaná k vietnamskej vojne. Vojenský vpád sa uskutočnil na podporu prokomunistickej vlády v Afganistane v boji proti povstalcom. Ako si spomína na toto obdobie, vtedy ešte tínedžer Obaid? „Pamätám si tanky, ruské GAZy , všade ruských vojakov so zbraňami – Kalašnikov a PPŠ, aspoň tak ich volali.“ Nepokoje boli všade okolo Kábulu. Vláda povolávala ľudí do armády. Vojna trvala tri a pol roka. Ak vôbec niekto prežil, tak potom mohol byť ďalšie tri roky s rodinou. Následne sa musel vrátiť na výkon vojenskej služby. Mladých ľudí brali z ulíc bez toho, aby o tom čo i len tušili ich rodinní príslušníci. Naložili ich na ruské gazíky a šup na vojnu, veľakrát rovno na front! Toto je jeden z podstatných dôvodov, prečo začiatkom 80. rokov došlo k migrácii veľkého počtu mladých Afgancov do susedného Pakistanu, Iránu a odtiaľ do Európy a Ameriky.
Byť lekárom bol môj sen
Pred násilným naverbovaním do vojny ho zachránil jeho otec. Ten ho chcel uchrániť pred „naložením do ruského GAZ 66“, preto ho prihlásil na známe Afgánske vojenské gymnázium v Kábule. Už vtedy si bol istý, že sa chce stať lekárom. „Bol to môj sen,“ hovorí. Po nástupe na vojenské gymnázium na sebe tvrdo makal. Mal pred očami svoj cieľ – vojenskú medicínu. V tom čase bola len jedna istota – Afganistan potreboval vojakov, bojovníkov, odhodlaných bojovať proti fundamentalistom. „Samozrejme, nemal som rád fundamentalistov a ani teraz ich nemám rád a bol som odhodlaný proti ním bojovať. Len v kútiku duše som veril, že raz aj tak budem lekárom,“ priznáva Obaid.
Odchod na Slovensko
Písal sa 21. október 1985. Pre niekoho bežný deň, pre iného deň D. Po úspešnom absolvovaní gymnázia získal 17-ročný Obaid vládne štipendium. Prichádza do bývalej Československej socialistickej republiky. Prvé mesiace v cudzej krajine pre neho neboli vôbec jednoduché. Po absolvovaní osemmesačného jazykového kurzu slovenského jazyka prišla odmena vo forme prijatia na Lekársku fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. „Na Košice mám len dobré spomienky, boli to veľmi pekné časy,“ vyznáva sa. No ako sa hovorí, nič nie je také ružové, ako by sa spočiatku zdalo. Prišli aj ťažké a smutné chvíle. Najprv to boli problémy so slovenčinou či bezsenné noci nad knihami. Najviac ho však trápila vojna v Afganistane a jeho rodina vo vojnovej zóne. Listy od nich dostával raz za mesiac, niekedy aj za dva mesiace. Po skončení medicíny uvažoval o návrate do rodnej vlasti. Čo ho odradilo? „Bohužiaľ v tom istom roku, sa k moci dostali tí fundamentalisti, s ktorými som nebol nikdy kamarát, a proti ktorým sme bojovali. Moji rodičia, bratia, celá rodina museli tiež opustiť Afganistan a emigrovali do Pakistanu. V Afganistane nastala občianska vojna. V roku 1994 prišiel pekelný nástup Talibanu, ktorý trval dlhých osem rokov,“ rozpráva Obaid. To bol dôvod, pre ktorý sa rozhodol zostal na Slovensku. Pracovnú kariéru začal v Nemocnici s poliklinikou v Rimavskej Sobote. Priznáva, že to bolo pre neho veľmi ťažké obdobie. O svojej rodine nemal žiadne informácie a do Afganistanu sa tiež nemohol vrátiť, lebo by podľa jeho slov pre neho znamenal istú smrť. Azylový proces nebol, prekvapujúco, zložitý. Obaid hovorí, že najprv mu víza len predlžovali. Po čase však požiadal o azyl, ktorý mu úrady hneď udelili, nakoľko poznali celý jeho príbeh.
Slovensko mám rád
Medzitým sa oženil so svojou kolegyňou. „Narodila sa nám dcérka a o pár rokov aj syn. Potom som už neuvažoval o návrate do Afganistanu. Slovensko sa stalo mojím domovom,“ vysvetľuje dôvody, prečo sa rozhodol usadiť sa na Slovensku. Doteraz pracuje ako lekár a zároveň aj podniká. Zamestnáva približne 20 zamestnancov. Hovorí, že na Slovensku sa cíti dobre. Vyhovuje mu slovenská kultúra, zvyklosti aj kuchyňa. Dokonca si obľúbil aj národné jedlo Slovákov – bryndzové halušky. „Neviem si už predstaviť žiť niekde inde, mám rád Slovensko a Slovákov.
Angažuje sa v politike
Zaujíma sa o veci verejné, o osud Slovenska a aj o ľudí žijúcich u nás. Takto vysvetlil svoje angažovanie sa v politike. Je členom predsedníctva hnutia Daniela Lipšica NOVA. Tiež je predsedom kultúrno-spoločenského združenia Zväzu Afgancov na Slovensku (ZANS). Členmi ZANS sú občania Slovenska afganského pôvodu alebo štátni príslušníci Afganistanu s trvalým pobytom na území SR. Poslaním ZANS je aj ochrana práv a slobôd svojich členov pri rešpektovaní práv a slobôd ostatných občanov a pri rešpektovaní našich zákonov. Cieľom združenia je predstavovať Afganistan a afganskú kultúru slovenskej spoločnosti a upozorňovať svetovú verejnosť na afganskú katastrofu odohrávajúcu sa za posledné desaťročia. Obaid hovorí, že väčšina Afgancov žijúcich na Slovensku, ale aj v Českej republike, sú vysokoškolsky vzdelaní, úspešní lekári , inžinieri a podnikatelia. Žijú tu a úspešne pôsobia na Slovensku či v Česku. „Tvoria hodnoty a predstavujú prínos pre spoločnosť, preto som na nich patrične hrdý.“
Obavy Slovákov a Čechov z imigrantov chápem
Problémy, ktoré v poslednom čase sužujú Európu a celý svet (masívny presun ľudí z jedného kontinentu na druhý) opísal slovami – „som z toho v šoku, svet sa zbláznil“. Hovorí, že obavám Čechov a Slovákov z migrantov plne rozumie. Podľa neho je strach dôsledkom neznalosti problémov tejto skupiny ľudí. Okrem toho vidí problém v „dezinformáciách, ktorých je dnes v médiách, žiaľ, toľko, koľko ich nebolo ani za čias komunizmu“. V tejto súvislosti tiež poukázal na postoje niektorých politikov, ktorí „sa snažia byť populárni aj na úkor veľkej životnej tragédie tých chudákov“.
Pohľad imigranta na imigrantov
Čo teda máme s imigrantmi robiť? „Nie, nie som zástancom nelegálnej imigrácie alebo toho, čo sa teraz deje, len sa snažím byť objektívny,“ vysvetlil svoj postoj. Pokračuje, že riešením určite nie je prijatie všetkých imigrantov, ktorí sa snažia v Európe zostať, ale riešením nie je ani to, že ich všetkých odmietneme. Nepáči sa mu, keď sa niekto k utečencom správa ako k zvieratám a predstavuje ich tunajším ľudom ako „potenciálne nebezpečenstvo, chorobu a parazitov“. Podľa neho majú negatívny postoj ľudí voči utečencom na svedomí predovšetkým médiá. „Potom sa nečudujme, keď sa bežný Čech alebo Slovák bude správať nedôstojne k imigrantom, ktorých vôbec nepozná a nevie si ani predstaviť ich smutné životné príbehy,“ dodal.
Obaid hovorí, že imigrácia vždy bola, je a bude veľkým prínosom pre spoločnosť, pretože je historickou súčasťou rozmachu veľmocí. Ako príklad uviedol Spojené štáty americké. USA a štáty západnej Európy neodmietajú imigrantov, lebo „vedia o ich ekonomickom prínose, sú si vedomé, že napomohli rastu ich vyspelých ekonomík, a zároveň aj zvýšeniu životnej úrovne miestneho obyvateľstva“. Myslí si, že do imigrantov je potrebné aspoň rok či dva investovať, aby sa naučili jazyk a zvyklosti nového prostredia. Oni sa potom odvďačia tým, že budú pracovať, platiť dane a rešpektovať zákony. Je presvedčený o tom, že rešpektovanie zákonov je u imigrantov dvakrát silnejšie ako u domáceho obyvateľstva a snaha v práci je podľa neho tiež silnejšia u imigranta ako u domáceho. Samozrejme, kto nemá záujem o integráciu do spoločnosti, treba ho poslať tam, odkiaľ prišiel.
Migrácia sa týka každého z nás
To, čo sa deje v krajinách, odkiaľ migranti prichádzajú, už nie je podľa Obaida len problémom daného regiónu a „tých chudákov, ktorí prišli o všetko, ale je to už problém celého sveta , teda aj Európy a nás všetkých“. Podľa neho je nevyhnutné zaoberať sa skutočnými príčinami, prečo sem títo ľudia prišli a čo sa vlastne v ich domovine deje. Pokračuje, že v Iraku, Sýrii aj Líbyi bol donedávna relatívny pokoj. Ľudia tam na seba nehádzali bomby a neutekali odtiaľ.
My, bežní smrteľníci ani netušíme…
Hlavný protagonista tohto príbehu sa podelil o svoju osobnú skúsenosť so situáciou v jeho rodnej krajine. „Už 13 rokov celý svet bojuje v Afganistane proti terorizmu. A výsledok?“ pýta sa. „Je tam pomaly horšia bezpečnostná situácia, ako bola pred 13 rokmi. Toto viem potvrdiť aj z osobných skúseností, pretože mi tam žije najbližšia rodina a chodím tam aj osobne aspoň raz-dvakrát do roka,“ odpovedá. Pokračuje na príklade Iraku. „Proti teroru v Iraku sa bojovalo 8 rokov a skončilo to katastrofou. Neviem, či bude Irak vôbec ešte na mape sveta!“ zamýšľa sa. „Niekedy mám, žiaľ, taký pocit, že svet skutočne tieto problémy nechce riešiť, len to odkladá. Alebo je za tým niečo, čo my, bežní smrteľníci, vôbec netušíme,“ ukončil svoje rozprávanie Afganec žijúci na Slovensku Obaid MIR.