Hlavnými témami boli účasť na misii NATO v Pobaltí, na protiteroristickej operácii na Blízkom Východe (konkrétne v Iraku) a rozpočty na obranu. Vo všetkých troch sme obstáli až nečakane pozitívne.
V skratke, vláda SR schválila mandát na účasť v predsunutej vojenskej prítomnosti NATO v Pobaltí od roku 2018, tiež účasť na protiteroristickom boji, konkrétne vyslanie jednotiek do Iraku, a do tretice sme potvrdili, že dodržíme záväzok z Walesu o alokovaní 1,6 percent z HDP na obranu do roku 2020.
Patríme do áčka
Pár dní pred summitom NATO sa Slovensko ukazuje ako proatlanticky orientovaný štát, ktorý berie svoju bezpečnosť a svoje záväzky vážne. Pre mňa osobne je táto skutočnosť mimoriadne dôležitá, keďže presadzovanie a podporu európskeho a euroatlantického smerovania Slovenska som bral ako svoju najdôležitejšiu úlohu a misiu na pozícii štátneho tajomníka ministerstva obrany.
Hoci je dôležité, že sa vláda k euroatlantickému smerovaniu prihlásila vo svojom programe, naozajstným lakmusovým papierikom a testom sú vždy konkrétne rozhodnutia v kľúčových témach.
Pobaltie, Irak a obranný rozpočet sú rozhodnutia, ktorými sa potvrdzuje proatlantické smerovanie krajiny. Vďaka nim budeme súčasťou A skupiny aj v rámci Aliancie.
Ohrození sme aj my
Poďme teda po jednotlivých rozhodnutiach. O potrebe byť súčasťou predsunutej vojenskej prítomnosti NATO v Pobaltí (tzv. Enhanced Forward Presence, EFP) som hovoril otvorene pred viac ako polrokom, keď to ešte bolo nepopulárne.
Myslím si, že ide o najdôležitejšiu misiu NATO na zabezpečenie teritoriálnej obrany spojencov a preto by sme mali byť súčasťou tejto iniciatívy z dvoch dôvodov.
Po prvé, solidarita so spojencami je najdôležitejšia devíza Aliancie a v konečnom dôsledku, ak je ohrozená bezpečnosť našich spojencov v Pobaltí, ohrozuje to aj nás.
Po druhé, tak, ako bola misia v Afganistane na dekádu a pol určujúcim faktorom pri „váhe“ jednotlivých členov, podobne to bude aj s účasťou v EFP.
Samozrejme bude to stáť nejaké peniaze, rádovo asi 10 miliónov eur ročne, čo je však podstatne menej ako nás stál Afganistan
Navyše z celkového obranného rozpočtu cca 1 miliarda eur – ktorý navyše do troch rokov narastie približne o polovicu – sa musí nájsť takáto pomerne racionálna suma na splnenie najdôležitejšieho aliančného cieľa.
Podľa mandátu schváleného vládou by sme mali vyslať v roku 2018 do Pobaltia – pravdepodobne do Lotyšska, kde je v súčasnosti líderským štátom prápornej skupiny NATO Kanada – 150 vojakov, na jeden rok
Investujeme do prežitia
Druhým dôležitým rozhodnutím je mandát na účasť Slovenska v protiteroristickej koalícii na Blízkom Východe. Konkrétne to znamená vyslanie necelých 50 vojakov do Iraku, ktorých hlavnou úlohou bude výcvik irackých síl.
Táto misia je senzitívne vnímaná predovšetkým zo strany novej americkej administratívy, z nášho pohľadu predovšetkým vyjadruje solidaritu so spojencami. Presne tak, ako sú oni solidárni s nami na východnom krídle Aliancie, v Poľsku a Pobaltí.
A do tretice, potvrdili sme náš vlastný záväzok dať na obranu 1,6 percent HDP do roku 2020.
Hoci sa v tomto kontexte veľakrát spomína, že potrebujeme navýšiť vojenský rozpočet, „lebo to chcú Američania (prezident Trump, spojenci, NATO), realita je takáto: To my potrebujeme zvýšiť obranný rozpočet, aby sme mali funkčné ozbrojené sily.
Platí, že ak sú armády členských štátov silnejšie, celkovo je silnejšia Aliancia, ale my investujeme predovšetkým do našich ozbrojených síl, do rozvoje našich spôsobilostí a v konečnom dôsledku do našej bezpečnosti a prežitia.
MiG-29 nestačia
Summa summarum, do Bruselu ide delegácia SR s tromi solídnymi stanoviskami ku kľúčovým iniciatívam a my doma sa môžeme cítiť v pohode, že žijeme – z pohľadu bezpečnostnej politiky – v dospelej a ambicióznej krajine s jednoznačne deklarovaným transatlantickým smerovaním.
To však ešte neznamená, že nás v blízkej budúcnosti nečakajú dôležité výzvy.
Vyzdvihnem dve: nové strategické dokumenty a modernizácia Ozbrojených síl.
Strategické dokumenty – Bezpečnostná a Obranná stratégia – musia byť hotové v tomto roku. Mali by byť adresné, realistické a charakteristické pre Slovensko a strednú Európu.
Paralelne so spomenutými tromi rozhodnutiami vláda schválila minulý týždeň aj ďalší dôležitý bod: modernizáciu časti pozemných síl prostredníctvom nákupu vozidiel 8 x 8 a 4 x 4.
Dôraz sa kladie na mechanizovanú brigádu, ktorá súvisí s kolektívnou obranou NATO. Celková hodnota programu je 1,2 miliardy eur, čím sa radí na prvé miesto, čo sa týka hodnoty očakávaných modernizačných programov. Aj preto je transparentnosť celého procesu kľúčová.
Druhým ikonickým modernizačným programom bude nákup nových nadzvukových lietadiel. V súčasnosti operujeme s 12 MiG-29, pričom tento stav je politicky, technicky aj ekonomicky nie veľmi vyhovujúci.
Na rozhodnutie o budúcnosti máme málo času, len mesiace.
Štyri miliardy v mínuse
Často sa ma pýtajú, ktorý tých dvoch programov je dôležitejší. Moja odpoveď je jednoznačná: predstavte si človeka, ktorý má zápal pľúc aj zlomené nohy. Obe sú diagnózy sú paralyzujúce, preto ich musí riešiť paralelne.
Pri modernizácii je tu mimoriadne dôležitý odborný aj komunikačný aspekt – zjednodušene sa hovorilo, že navýšenie rozpočtu pôjde na modernizáciu, čo je len čiastočná pravda.
V uplynulých dvoch desaťročiach sa nahromadil v oblasti obrany vnútorný dlh asi 4 miliardy eur. Infraštruktúra, budovy sú vo veľmi kritickom stave.
Ďalším aspektom je, že rastom hospodárstva budú aj sociálne zabezpečenie a výplaty vojakov čím ďalej tým menej konkurencieschopné na trhu práce, pričom na obsluhu moderných zbraňových systémov potrebujeme kvalitný personál.
Celé zvýšenie jednoducho nemôže ísť len na nákup nových zbraňových systémov, pretože by boli zbytočné bez infraštruktúry a kvalifikovaného personálu na ich obsluhu.
Čiže v komunikácii by som namiesto „modernizácie“ použil „rozvoj obrany“, čo viac vystihuje skutočnosť. Nie je to ľahké, ale nemôžeme prestať vysvetľovať o čo ide v konečnom dôsledku: jedna z najzákladnejších funkcií štátu je zabezpečenie obrany.
