Bez ohľadu na naše náboženské presvedčenie, pohlavie, rasu či jazyk, predstavu o vesmíre či správnej výšky DPH, je tu niečo, čo nás spája niekedy až priveľmi neviditeľným spôsobom. A to je Zem. Dosahy našej ľudskej činnosti na ňu sú natoľko zásadné, že to vedie k úvahám, aby obdobie pôsobenia človeka na ekosystém, geológiu a atmosféru malo samostatné označenie. Tak ako doby ľadové. Pojem antropocén – vek ľudí – budeme počuť tak určite častejšie.
My na Slovensku si prežívame vlastné prejavy antropocénu – nech je to premnožený lykožrút v Tatrách, čoraz miernejšie zimy, na jednu stranu povodne, na druhú vysychanie vodných zdrojov. Dôsledok industrializačnej činnosti našich starých rodičov si tak vlastne prežívame až my. A zisťujeme, že cena za pokrok a rast je bez ďalšieho smerovania vyššia ako budeme schopní zaplatiť.
Parížsky dohovor je prejav politickej vôle pozerať dopredu
Migranti v oveľa väčších množstvách budú utekať zo svojich krajín, nie preto, lebo tam bude vojna, ale preto že v dôsledku ďalšieho zdvihnutia výšky oceánov sa ich domovy ocitnú pod vodou. V dôsledku otepľovania celej planéty sa niektoré oblasti stanú vyprahnutými púšťami, kde nebude žiadna pitná voda. Ďalšie stovky tisíc ľudí sa pohnú tam, kde voda je. A akákoľvek investícia, akákoľvek pomoc, ktorú sa budeme snažiť na to uvoľniť až v čase týchto pohybov, bude násobne vyššia ako náklady, ktoré nás v súvislosti s Parížskym dohovorom čakajú.
Parížsky dohovor je prejav politickej vôle pozerať dopredu, nie len na jedno volebné obdobie, ale rádovo v desiatkach či stovkách rokov. Tak aby to, čo robíme dnes neovplyvňovalo naše deti a deti ich detí. Technické či technologické aktivity s globálnym dosahom na zmenu negatívneho trendu bez toho nemôžu dostať príslovečnú zelenú. Slovenský parlament aj mojím hlasom Parížskemu protokolu túto zelenú dal.
Text je súčasťou blogov Denníka N
