Myšlienka spoločnej armády EÚ nie je nová, rezonuje a otvára sa už niekoľko desiatok rokov. Nové kontúry nadobúda však dnes, keď Veľká Británia odchádza z EÚ a zároveň sa k tejto téme začínajú pozitívnejšie stavať dve rozhodujúce veľmoci – Nemecko a Francúzsko.
Ide síce o dlhodobý projekt, pri ktorom EÚ k jeho úspešnému naplneniu čaká ešte dlhá cesta. Ale teraz je o určitých medzikrokoch k nemu vedúcich správne a potrebné hovoriť. A v optimálnom prípade ich aj realizovať. Práve v súčasnosti sa totiž vytvára pre ne vhodné prostredie.
1. Viacero členských krajín volá po užšej vojenskej spolupráci. Práve Nemecko a Francúzsko sa zasadzujú o vytvorenie spoločného trvalého veliteľstva pre civilné a vojenské misie EÚ. Ak sa to podarí, bude to krok vpred – pri riadení tak humanitárnych zásahov, ako aj pri mierových misiách. V tejto fáze ide len o riadenie – ich plánovanie a realizácia by naďalej musela byť odsúhlasovaná členskými krajinami.
2. Podporu vzniku spoločnej armády deklarujú v určitej forme krajiny V4, prednostne Česko a Maďarsko v súvislosti s migračnou krízou a ochranou štátnych hraníc. Tieto témy zamestnávajú mysle ľudí v celej EÚ. Slovenskému, českému, maďarskému, nemeckému atď. bežnému občanovi je úplne jedno, kto bude garantovať jeho bezpečnosť a bude brániť neželanej nelegálnej migrácii, či taliansky vojak, francúzsky vojak alebo vojak z jeho domovskej krajiny, a pod akým velením. Chce, aby mal hranice EÚ chránené a aby do „jeho“ Európy neprúdili ľudia, ktorí by preňho a jeho spoluobčanov predstavovali riziko.
3. Odstredivé tendencie sú v súčasnosti viditeľné v celej EÚ a treba otvorene povedať, že EÚ tomu výrazne napomohla tým, že stala neprehľadnou, byrokratickou a preregulovanou, že sa stala skôr úniou pre lobistov a nadnárodné firmy ako pre bežných občanov. A nakoniec, že sa stala fackovacím panákom národných vlád, ktoré nedokážu riešiť problémy doma. No práve oblasť vonkajšej bezpečnosti a zahraničnej politiky (v rozumnej miere) je oblasť, kde by občania viac integrácie podporili a nevideli by v EÚ len molocha „čo nám všetko berie a nič neposkytuje.“
4. Užšia vojenská spolupráca EÚ by mala za následok aj vyrovnanie síl, pokiaľ ide o angažovanie sa USA v Európe. Členské krajiny EÚ by si vedeli spraviť v mnohých prípadoch poriadok „sami“, minimálne pri problémoch, týkajúcich sa územia Európy. Výsledkom by mohlo byť, že NATO (prednostne USA) by sa viac angažovalo mimo územia EÚ a spoločná armáda EÚ na území Európy. Koniec – koncov aj dnes sa USA do pomoci EÚ tam, kde by sme ju všetci privítali – pri migračnej kríze, nielenže nehrnú, ale ju prakticky rovno odmietajú.
5. Voľby v USA – a nielen tieto – môžu dopadnúť tak aj tak. USA môžu z angažovania sa v Európe resp. z celého NATO vycúvať aj samotné. V čase, keď sa to udeje, je správne mať aspoň „rozrobenú“ vlastnú európsku náhradu.
Dnes sa všetky krajiny EÚ, až na výnimky bilaterálnej spolupráce, hrajú takpovediac na vlastnom piesočku a z toho vyplýva množstvo duplicít v rámci EÚ. Spoločná armáda EÚ by tieto duplicity odstránila.
Príkladov bilaterálnej spolupráce je viacero – napríklad Belgicko a Holandsko majú spoločné veliteľstvo námorných síl. Funguje aj holandsko – nemecká spolupráca v pozemných silách (tankové vojsko) atď. Niet dôvodu, aby sa takáto bilaterálna spolupráca nedala rozšíriť aj na spoluprácu celej EÚ.
Dnes je v EÚ spolu cca 1,5 milióna vojakov. To je až-až, pokiaľ by sme ich vedeli spoločne a efektívne manažovať. V nedávnej minulosti z 28 krajín EÚ bolo 27 za vytvorenie spoločného európskeho veliteľstva, vetovala to len Veľká Británia – a tá je na odchode. Spoločné európske veliteľstvo sa teda javí ako dobrý prvý krok.
Ďalším, prípadne paralelným krokom by mohlo byť vytvorenie zoznamu spôsobilostí, ktoré by jednotlivé členské krajiny mohli ponúknuť – ide o také, v ktorých sú aktuálne silné. Následne by mohli „nastúpiť“ európski plánovači a aspoň na papieri vyskladať spoločné vojsko budúcnosti. Aby sme videli, kde vlastne sme a nakoľko je projekt užšej vojenskej spolupráce EÚ, ústiaci v budúcnosti až do spoločnej armády EÚ, reálny a nakoľko je to len chiméra.
autor je exministrom obrany a podpredsedom SaS
