Krajina, v ktorej vyhrávajú najlepší, je dynamická, tvorivá a najmä generuje zdroje na to, aby si štát mohol plniť svoje funkcie. Ak bude súťaž nastavená tak, že vyhrá skutočne ten najlepší, tak primárne benefity pre spoločnosť budú veľké. Ak vyhrá skutočne najlepší, urobí to, čo sľúbil. Ľuďom, ktorí preňho pracovali, naozaj zaplatí. A z toho, čo zarobí, štátu zaplatí daň.
Ako to funguje u nás? Často nevyhrávajú tí najlepší. A ako to vyzerá, keď nevyhrajú najlepší? To, čo mali urobiť a dostali za to zaplatené niekedy nedodajú alebo dodajú v zlej kvalite. Hľadáme e-health, e-government, tovary a služby za stovky miliónov eur, ktoré boli zaplatené z verejných zdrojov a v mnohých prípadoch ich nenachádzame. Ľudia, ktorí pre takýchto „víťazov“ robili, často nedostanú zaplatené (Váhostav). Takíto „víťazi“ z toho, čo zarobia, nezaplatia daň. Alebo končia v úpadku, alebo v podvodných reštrukturalizáciách. Alebo sa zdaňujú na Cypre.
Okrem primárnych benefitov pre spoločnosť hovorme aj o benefitoch sekundárnych. Ak vyhrávajú skutočne najlepší, krajina žije. Ľudia chcú súťažiť. Je veľa inšpiratívnych príbehov. Kvalitní ľudia zostanú doma a neutekajú do krajín, kde je dovolené uspieť najlepším. Ak prestaneme súťažiť, respektíve ak ľudia prestanú veriť, že je možná spravodlivá súťaž, krajinu to položí. Naši ľudia pomaličky prestávajú veriť v spravodlivú súťaž. Nečudujme sa im. Zákon o verejnom obstarávaní by sa mohol premenovať na Zákon, podľa ktorého vždy vyhráva Váhostav.
Mladí, kvalitní ľudia utekajú. Tí, čo tu ostávajú, robia kompromisy. Rezignovali. To, aby vyhrávali najlepší, je v záujme aj toho najzávistlivejšieho človeka na Slovensku. Ak budú vyhrávať najlepší, štát si bude plniť svoje funkcie a on môže nerušene závidieť ďalej. Ale ako som napísal na začiatku, toto nie je žiadna národohospodárska teória. Žiadna ekonomická škola. Toto je jednoduchá úvaha človeka so sedliackym rozumom, oprosteného dvoch základných emócií, bežne prítomných v našich geografických podmienkach – závisti a nenávisti.
