Keď som bol mladší, celkom často som cestovával do New Yorku a nie vždy len pracovne. Raz na jar, vo vedomí toho, že Newyorské počasie je veľmi nevyspytateľné a vrtkavé, som si pred cestou kúpil taký napol kabát napol plášť, o ktorom som si myslel, že mi dobre poslúži, nech je počasie akékoľvek. Navyše, bol zlacnený na polovicu a to, že vyzeral ako kožený a pritom bol z nepremokavej čiernej látky, som si myslel, že mi dopomôže k tomu, že budem „cool“. V New Yorku! Nie nadarmo sa hovorí „mladosť – pochabosť“.
Pred príletom na letisko sa zdalo, že všetko ide podľa plánu, predpovedali sychravé počasie a ja som bol na svoj výber oblečenia patrične pyšný. Pasovou a imigračnou kontrolou som prešiel ako obvykle veľmi hladko, i keď kútikom oka som si všimol skupinku len zdanlivo ležérnych newyorských policajtov. Keď som okolo nich prechádzal, jeden ma oslovil a požiadal, aby som ho nasledoval.
Vtedy som pochopil, že môj nový kabát, spolu s mojou vtedy ešte predsa len viac mladistvou postavou a holohlavou vizážou, vzbudili záujem, o ktorý som moc nestál. Za tých pár desiatok krokov, kým sme mlčky šli do miestnosti policajtov, som rozmýšľal, čo z tohto vzíde a ako to budem riešiť.
Lenže situácia dostala nečakaný zvrat, keď sa ma policajt hneď po príchode do miestnosti spýtal:
„Aké je vaše povolanie“?
Vtedy som pochopil, že toto nevítané stretnutie bude mať krátky priebeh:
„Právnik“, odpovedal som pevne.
„Ďakujem, prosím pokračujte k východu“, reagoval policajt. Žiadne vysvetlenia, kontrolné otázky ani pochybnosti.
Darmo, milý newyorský policajt vie, že ten, kto sa vie zaštítiť právom, nie je preňho zaujímavý. A tiež, že právnik nie mafián, i keď to jeho kabát tak trochu signalizuje.
Zato na Slovensku veci fungujú inak. Že právnik nie je mafián a mafián nie je právnik nie je ani zďaleka také samozrejmé. A náš pán (ešte stále) minister polície JUDr. Kaliňák sa nás snaží presvedčiť, že keby k podobnému rozhovoru došlo, mal by znieť asi takto:
„Kto ste? Ste obyčajný debil, ktorý tu na tento režim pracuje, platí dane a drží hubu? Alebo ste náš človek? Čo? Ste náš človek? Moment, volám šéfa, aby som si to overil. Aha, jasné, nech sa páči môžete ísť.“