„Pripomína nám totiž udalosť, ktorá sa stala – a ktorá sa mohla stať práve tak, ako sa stala – len vďaka niečomu, čo by som nazval zázrak dejinného okamihu. Teda niečomu, čo sa nestáva často, a čo vôbec nebolo samozrejmé. Čo sa stalo tak, ako sa to stalo, vďaka slobodnej vôle ľudí, ale aj vďaka šťastnej súhre viacerých udalostí, okolností a osobností. V rovnakom čase a na správnom mieste. Šťastne pre nás všetkých – pre občanov bývalého Československa, pre občanov dnešnej Slovenskej aj Českej republiky.
Za najdôležitejšiu historickú udalosť našich povojnových moderných dejín považujeme November 1989. S ním spájame aj hlavnú emóciu slobody. Tí z nás, ktorí sme zažili a pamätáme si – nezabudnuteľnú emóciu slobody a nádeje. Takto si November 1989 pripomíname aj ako štátny sviatok našej republiky.
Pritom ale definitívny koniec jednej éry znamenal až odchod posledného sovietskeho okupačného vojaka. V tento deň, pred 25 rokmi. Odkedy sme sa mohli cítiť u seba doma skutočne slobodní a skutočne nezávislí.
Keď hovorím, že tento pamätník nám bude pripomínať zázrak dejinného okamihu, mám na mysli to, že odchod posledného vojaka okupačnej armády v júni roku 1991 nebol samozrejmosťou. Nebol jediným možným dôsledkom Novembra 1989. Dejiny sa mohli vybrať aj inou cestou. Povedzme kľukatejšou.
Mám na mysli aj to, že čo dnes vyzerá ako úplná samozrejmosť, bola vtedy aj rozhodnosť, ale aj odvaha konkrétnych ľudí. Na strane vtedajšieho politického vedenia Československa aj predstaviteľov vtedajšieho Sovietskeho zväzu.
Popri politickom rozhodnutí bol bezproblémový a rýchly odchod vojsk samozrejme dielom mnohých ľudí, ktorí sa na ňom podieľali. Vojakov aj civilov. Osobitne by som chcel pri tejto príležitosti dnes zmieniť nasadenie – a osobnú charizmu v prospech úspešnej misie – tu medzi nami stojaceho pána Michaela Kocába.
73 a pol tisíca vojakov a okolo 40tisíc ich rodinných príslušníkov. Zhruba 1 200 tankov a 2 500 bojových vozidiel pechoty. 105 lietadiel a 175 vrtuľníkov. Takmer sto tisíc ton munície a ďalšia technika… Bezproblémový, usporiadaný, tichý odchod a odsun takéhoto množstva ľudí a techniky bez jediného výstrelu – aj toto možno považovať za zázrak dejinného okamihu. Keď sa šťastne spojili okolnosti, udalosti a ľudia, ktorí v nich pôsobili.
Nechcem dnes hovoriť o všetkých dôsledkoch a následkoch vyše dvadsaťročnej prítomnosti okupačných vojsk. O troch stovkách mŕtvych a takmer šesťsto ťažko zranených občanov Československa. O materiálnych škodách. O následkoch na životné prostredie. O morálnych ranách na občanoch vtedajšieho Československa – na celej spoločnosti – ktoré boli s týmto dlhým obdobím okupácie spojené.
Nechcem o tom hovoriť dnes, pretože si myslím, že tento konkrétny pamätník by nám mal totiž pripomínať zázrak dejinného okamihu. Vďaka ktorému nastal definitívny koniec jednej éry – a my sme boli znovu slobodní. Naozaj slobodní.
Mal by nám to pripomínať preto, lebo naša sloboda nie je samozrejmosť. Mal by nám to pripomínať preto, lebo toto miesto v Európe bolo v minulosti nebezpečné. Mal by nám pripomínať dejiny – pretože tí, ktorí si nepamätajú vlastnú minulosť, sú odsúdení na to, aby sa zopakovala. Mal by nám pripomínať zázrak dejinného okamihu spred 25tich rokov – aby sme naň mysleli pri našich postojoch a rozhodnutiach v budúcnosti.”
