Medzi zainteresovanými existuje viacero názorov na vzniknutú situáciu z pohľadu vodohospodárskeho, právneho, ekonomického a taktiež politického. Vedú sa odborné polemiky, či voda je tovar, či je komodita, či tovarom sa stáva až po odbere z vodného zdroja, alebo nemá charakter tovaru.
Vo svojom názore sa upriamim len na podstatu problému: Voda je obnoviteľný prírodný zdroj vďaka hydrologickému cyklu. Hlavným zdrojom vody sú atmosférické zrážky, ktorých priemerný ročný úhrn je 750 mm, čo na ploche Slovenska 49 036 km2 je objem 36 777 km3. Útvarom podzemnej vody je vymedzené množstvo podzemnej vody v hydrogeologickom kolektore alebo v hydrogeologických kolektoroch. Voda má charakter všeobecného média (prostredia, látky) transportu a premeny látok a energie, pričom je v neustálej interakcii so zložkami živej a neživej prírody. Vplyv klimatickej zmeny ešte viac zvýrazňuje jej priestorovú a časovú dynamiku, ktorá sa prejavuje hydrologickými a klimatickými extrémami (záplavy a sucho) a v niektorých častiach Slovenska má priamy vplyv na dotovanie zdrojov podzemných vôd.
V súlade so splnomocnením v čl. 114 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie neboli prijaté žiadne opatrenia na aproximáciu ustanovení zákonov, ktoré by smerovali k vytvoreniu a fungovaniu vnútorného trhu s vodou. Tiež ich nemá ani smernica 2000/60/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia Spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (Ú. v. ES L 327, 22.12.2000, s. 1), teda tzv. rámcová smernica o vode. Táto smernica nebola prijatá na základe ustanovení Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ale na základe bývalého článku 175 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (teraz článok 191 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktorý sa týka uskutočňovania cieľov politiky životného prostredia, čo potvrdzuje aj článok 1 tejto smernice, v ktorom sa uvádza, že „účelom tejto smernice je ustanoviť rámec ochrany vnútrozemských povrchových vôd, brakických vôd, pobrežných vôd a podzemných vôd“.
Základný princíp, na ktorom je založená európska vodná politika je uvedený v bode 1 preambuly smernice 2000/60/ES Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa ustanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva v znení: ,,Voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky, ale skôr dedičstvo, ktoré treba chrániť, brániť a nakladať s ním ako takým“.
Jej výskyt je viazaný na hydroklimatické podmienky územia. Tento obnoviteľný prírodný zdroj má významnú kvantitatívnu a kvalitatívnu dynamiku. Z uvedeného je zrejmé, že voda nie je tovarom, nakoľko v zmysle definície, tovar je výrobok – produkt, ktorý sa k spotrebiteľovi dostáva prostredníctvom trhu. Tovar je výsledok výrobného procesu, ktorý transformuje vstupy na výstupy.
Zjednodušene povedané, keďže voda nie je tovarom, nepodlieha ani pravidlám voľného trhu. V súlade s preambulou nie je ani komoditou, nakoľko nie je obchodovateľná na organizovaných trhoch. Cena komodity sa stanovuje ako funkcia jej obchodovateľnosti na trhu na základe dopytu a ponuky.
Všeobecne možno konštatovať, že neexistuje sekundárna právna úprava Európskej únie (smernice alebo nariadenia), ktorá by podrobnejšie upravovala obchodovanie s vodou ako tovarom, prípadne výnimky z voľného obchodovania s vodou. Je preto potrebné vychádzať z primárneho práva Európskej únie, a to zo zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Pokiaľ ide o ustanovenia práva Európskej únie, s analyzovanou problematikou súvisia najmä články 35 a 36 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré sa týkajú voľného pohybu tovarov, konkrétne zákazu množstevných obmedzení vývozu a prípustných výnimiek, kedy je možné takéto obmedzenia zaviesť.
Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz prepravy vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky, ktorý by bol absolútny. Tento zákaz sa vzťahuje na taký spôsob prepravy vody, ktorý spočíva v jej preprave dopravnými prostriedkami alebo potrubím. Ďalej Ústava Slovenskej republiky obsahuje spolu až tri výnimky z tohto zákazu, a to:
– preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky na osobnú spotrebu,
– preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky, ktorá ako pitná voda bola na území Slovenskej republiky balená do spotrebiteľských obalov a tiež ktorá ako prírodná minerálna voda bola na území Slovenskej republiky balená do spotrebiteľských obalov,
– preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch.
Na zákaz vývozu vody možno z uvedených dôvodov uplatniť dôvod verejnej bezpečnosti, ako aj ochrany zdravia a života ľudí, keďže voda je nenahraditeľnou surovinou a prírodným bohatstvom, má strategický význam pre bezpečnosť štátu a jej nedostatok môže spôsobiť ohrozenie života a zdravia obyvateľov.
Podstata ústavného zákazu a výnimky z neho nie je postavená na množstve odobratej alebo prepravenej vody. Ústavný zákaz je postavený na spôsobe prepravy odobratej vody.
Ústava Slovenskej republiky neobsahuje žiadne ustanovenie o množstve odobratej alebo prepravenej vody, neobsahuje žiadne množstevné obmedzenie.
Avšak je potrebné jednoznačne trvať na týchto zásadách:
– výber vodného útvaru na odber vody musí byť uskutočnený s ohľadom na jeho stav, ktorý sa nesmie odberom vody zhoršiť,
– musí byť zachované prednostné určenie vodného útvaru na odber vody na pitné účely pre obyvateľov Slovenskej republiky,
odberom vody z vodného útvaru nesmie byť ohrozené zabezpečenie súčasnej potreby a výhľadovej potreby vody pre obyvateľov na pitné účely a na iné využívanie vody z dotknutého vodného útvaru.
(Autor je člen SNS.)
