Šťastie a spokojnosť učiteľov či žiakov u nás príliš nevnímame ako smerodajné údaje. Mohli by sme sa inšpirovať Áziou, konkrétne ekonomikou Bhutánu. Je to malá budhistická krajina, ktorej hospodárstvo v minulom storočí rástlo príliš pomaly. Preto sa v roku 1972 rozhodli nehodnotiť hospodárstvo tradičnými ukazovateľmi a namiesto toho začali merať hrubé národné šťastie.
V praxi to znamenalo, že krajina konala tak, aby boli jej obyvatelia čo najšťastnejší. Preto sa rozhodlo, že 60 % územia musí ostať pokrytých lesom. Bhután obmedzil turizmus, ktorý domácim nevyhovoval, a prerozdelil peniaze od bohatých k chudobným, aby odstránil extrémnu chudobu. Týmito krokmi sa krajine dokonca začalo hospodársky dariť a naštartovala sa jej ekonomika. Základnými piliermi hrubého národného šťastia sú dobré riadenie, udržateľný rozvoj, zachovanie a podpora kultúry a zachovanie životného prostredia.
Ekonómia šťastia inšpirovala mnohé politické či ekonomické myšlienkové prúdy. Ako by vyzerali školy, keby sme konali tak, aby sme mali čo najviac šťastných učiteľov a žiakov? V prvom rade by prišlo k zvýšeniu platov učiteľov. Lepšie ohodnotení učitelia by sa cítili spokojnejší a zrejme by podávali lepší výkon. Zároveň by o post učiteľa bol vyšší záujem a teda väčší výber z dobrých kandidátov a aj vyššie požiadavky na študentov pedagogiky. Vyšší záujem o pozíciu učiteľa a vyšší plat by viedli k lepšiemu spoločenskému statusu učiteľov. Zníženie byrokratického zaťaženia učiteľov by zas viedlo k vytvoreniu nových pracovných miest. Ďalej by prišli na rad napríklad zmeny v programoch vzdelávania pre učiteľov.
V záujme šťastia študentov by sa pravdepodobne aktualizovali spôsoby výučby, zmodernizovali priestory škôl a zrejme by žiaci dostali viac voľnosti. Je však otázne, či by žiaci vedeli objektívne posudzovať požiadavky školstva a rozhodovať, čo je pre nich najlepšie. Pre čo najobjektívnejšie odpovede by sa preto spokojnosť so vzdelaním merala nielen počas školy ale aj v pravidelných intervaloch po jej ukončení. Napríklad 3 roky po absolvovaní strednej alebo vysokej školy. Zabezpečil by sa tak odstup a zhodnotenie, či vzdelanie, ktoré žiak dostal, mu bolo na úžitok v pracovnom živote.
Filozofia Bhutánu má ale aj svoje tienisté stránky. Bhután napriek revolučnému prístupu ostal málo rozvinutou krajinou. V roku 1990 krajina vyhnala za hranice 100-tisíc príslušníkov národnostných menšín. Niektorí si myslia, že svojou filozofiou chcel Bhután odpútať pozornosť od dlhodobej diskriminácie niektorých svojich občanov. Iní zas tvrdia, že krajina konala v mene šťastia väčšinovej populácie. Konať pri žiakoch len v mene šťastia sa tiež nemusí vyplatiť – tí najšťastnejší sú totiž z krajín, ktoré dosahujú najhoršie vedomostné výsledky.
Šťastie teda nemôže byť jediným cieľom systému. No nemalo by byť ani prehliadané. Šťastie a spokojnosť učiteľov a žiakov by mali byť jedným z cieľov nášho školstva a rovnako aj súčasťou jeho hodnotenia.
Pridajte sa ku mne na Facebooku: Brani Gröhling – Vo vzdelaní je budúcnosť krajiny
