Ukrajina, insolventnosť Grécka, teroristické útoky v Paríži, Tunise aj na palube ruského lietadla nad Sinajom, vyostrenie konfliktu v Sýrii, vyčíňanie Da´eš, migrantská vlna, spochybňovanie zotrvania Veľkej Británie v EÚ… V roku, v ktorom sme oslávili 70. výročie konca najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva, 70. výročie založenia OSN a 40. výročie od zrodu Helsinského dokumentu, ktoré mali vytvoriť pevné základy našej bezpečnosti, sme svedkami pokusov o ich rozklad; a k pokoju a mieru bez dennodenného umierania máme ďalej ako kedykoľvek predtým. A nielen to: deliace čiary, ktoré sme považovali za zahladené, sa na rôznych miestach znovu otvárajú ako párajúce sa švy na šlendriánsky ušitej košeli či tričku. Západ-Východ. Ukrajina-Rusko. Kresťanstvo-islam. A rad ďalších. Atmosféra strachu a hroziacej nestability nás núti zatvárať sa do seba ako do ulity (nemám na mysli len štáty, ale aj jednotlivcov), reagovať často podráždene a občas aj skratovito.
Ak nám niečo v roku 2015 chýbalo, tak to bol optimizmus. Nie že by sme na medzinárodnej scéne zaznamenávali len krízy a prehry – podarilo sa nám dosiahnuť aj rad úspechov: po dlhých desaťročiach napätých vzťahov sme dosiahli historickú dohodu s Iránom, len pred niekoľkými dňami sme rovnako historicky dospeli v Paríži k prelomovej dohode o klíme, prijali sme na pôde OSN program trvalo udržateľného rozvoja do roku 2030, napriek počiatočným problémom sme zastabilizovali Grécko, a na východe Ukrajiny sme pomohli nastoliť síce labilné, ale predsa len aké-také prímerie. To čo nám však stále chýba je schopnosť vidieť svetlo na konci tunela. Krízy roku 2015 pomohli urýchliť eróziu pravidiel, na ktorých je postavená naša civilizácia, naše vnímanie sveta. Násilná smrť sa stále nástojčivejšie stáva bežnou súčasťou našich životov. Z donedávna vzdialených zemepisných dĺžok a šírok Iraku, Nigérie či Somálska dnes klope na európske dvere v Paríži, Kodani a inde. Súčasne (hoci nesprávne) začíname vo vedomí gumovať rozdiel medzi mierumilovnými vyznávačmi viery a obrázkami z YouTube zobrazujúcimi krvilačné akty extrémistov. Hodnoty, na ktorých sme postavili povojnovú Európu, praskajú pod tlakom nových výziev.
Európa dnes, viac ako kedykoľvek v ostatných 40 rokoch, potrebuje lídrov schopných zmierovať, zbližovať a stabilizovať. Namiesto divergencií – konvergencie. Namiesto sporov – spolupráca. Ale potrebujeme aj inovovať náš systém existenčných aj bezpečnostných pravidiel tvárou v tvár novým hrozbám, so stále brutálnejšou tvárou. Potrebujeme update európskeho operačného systému, odstránenie vírusov a malware, ktoré hatia rýchlejšiu prácu, potrebujeme nové programy, ktoré zvýšia našu akcieschopnosť, potrebujeme viac networkingu, lepšiu konektivitu.
Mnohí dnes zatracujú spoločný európsky projekt, spochybňujú jeho kredibilitu, argumentujú, že rok 2015 ukázal našu neschopnosť reagovať na výzvy. Som hlboko presvedčený o opaku. Únia má svoj zmysel, opodstatnenie, i svoju perspektívu, a – ak získam dôveru voličov v nadchádzajúcich voľbách – som pripravený spolu s mojimi spolupracovníkmi to dokázať aj činmi počas nášho predsedníctva v Rade EÚ v druhej polovici 2016. Na to, aby fungovala, však okrem schopných lídrov a reformovaného súboru pravidiel potrebuje aj elán futbalových tribún. Dvanásteho hráča, ktorý pomôže domácemu tímu k víťazstvu. Neverím, že euroskepticizmus a primitívny nacionalizmus sú Európou budúcnosti. Odmietam cestu pogromov a európskeho etnického čistenia, cestu nenávisti a národného socializmu. To tu už raz bolo. A stačilo. Preto viac ako hocičo iné Európa potrebuje spoločné idey, víziu, okolo ktorej by sa mohla opäť zomknúť.
Povedané počítačovou terminológiou – žiada sa update na verziu Európa 2.016.
Je úlohou lídrov s takouto víziou prísť.
Je úlohou nás všetkých takúto víziu prijať, premyslieť a podporiť. A realizovať.
