„Slovensko je krajina, ktorá má verejné financie v poriadku… Pokiaľ ide o verejný dlh, tento klesá.“ povedal v nedeľu (11.10.2015) premiér.
Kým sa premiér nerozhodne totálne rozbalíčkovať verejné financie, pripomeňme si zopár skutočností, ktoré akoby ostávali v tieni rozpočtu a romantickej diskusie o ňom.
Slovensko je na trestnej lavici
Premiér mnohokrát povedal, že Slovensko bolo vyradené z trestnej lavice EÚ (z procedúry nadmerného deficitu). To je pravda, ale pravda je aj to, že Slovensko nie je vyradené z trestnej lavice slovenského ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Nie je a tak skoro ani nebude. Naše verejné financie sa na ňu dostali v roku 2012, sú na nej dnes a budú do roku 2018. Teda šesť rokov od vstupu do prvého sankčného pásma v ňom Slovensko ešte bude.
Kde sú tie opatrenia, ktoré mala vláda podľa zákona urobiť? Kedy zaberú? Vraj po voľbách. Pripomínam, že na pravidlách zaraďovania do sankčných pasiem sa dohodli politické strany celého spektra uvedomujúc si, aký nebezpečný je pre Slovensko dlh nad 50 % HDP. Prijali potom ústavný zákon. Vážna vec. Zrejme aj vážnejšia než to, že nás z trestnej lavice vyradil Brusel. Je vážnejšia z dvoch dôvodov. Po prvé, Brusel občas posudzuje finančné zdravie krajín nedokonale. Po druhé, starajme sa o udržateľnosť verejných financií predovšetkým my doma, lebo my doma doplatíme najviac na ich problémy.
Najbližšia kríza sa nás neopýta, či sme ju spôsobili, ale či máme nízky dlh
Krízy boli a budú. Dôležitejšie je, že budú. Nevieme kedy a aká bude najbližšia, preto sa jej ťažko vyhneme. Môže byť finančná, migračná, banková, dlhová, teroristická, vojenská, chrípková. Ktovie. Premiér verí, že keď naši ľudia krízu nespôsobili, tak sa ich ani nemôže dotknúť. Ale my už vieme, že môže. Najlepšie, čo môžeme urobiť, aby sme mali akú-takú istotu, že krízu prežijeme s malými bolesťami, je mať čo najskôr nízky dlh. Vankúš. Rezervu.
Keď začala prvá Ficova vláda (2006), dosahoval verejný dlh v prepočte na jedného občana Slovenska úroveň 2 795 €. Na konci roka 2014 to bolo už 7 433 €. Podľa prepočtov analytika Michala Lehutu ak by sa malo Slovensko vrátiť na predkrízovú úroveň dlhu, muselo by mať vyrovnaný rozpočet od roku 2018 do roku 2031. Súčasne by naša ekonomika musela rásť nominálne na úrovni 4,9 % HDP ročne. V rokoch 2014 a zrejme ani 2015 pritom vláda nesplní svoj vlastný plán znižovania deficitu. Ťažko uveriť, že ho splní v roku 2018 a ešte ťažšie, že ho potom udrží viac než dekádu. Dosť ťažko je aj veriť, že nás čaká dlhý, takmer päťpercentný rast ekonomiky. Pri balíčkových ohňostrojoch. A bez nízkej rovnej dane.
Verejný dlh bez jednorazových opatrení rastie
Podľa vlády verejný dlh Slovenska klesá. Podľa prepočtu nezávislej Rady pre rozpočtovú zodpovednosť by však bez jednorazových opatrení rástol. Inými slovami, keby vláda napríklad neotvárala druhý pilier a nepredávala majetky, dlh by rástol. Je to približne tak, ako keby musel zadlžený občan znížiť dlh a urobil by to tak, že by rozpustil úspory na dôchodok a predal auto, ktorým cestuje za prácou – namiesto toho, aby vynechal časť dovolenky, hľadal lepšie platenú prácu, alebo skúsil úspory na energiách. No, a to už vôbec nehovorím o dlhu skrytom. INEKO zverejnilo svoju analýzu PPP diaľničného obchvatu Bratislavy, čiže vlastne finančného obchvatu Slovenska. Podľa nej, ale aj podľa MF, by dopad na verejné financie predstavoval skrytý dlh na úrovni 2-3 percent HDP.
Fico II konsoliduje za štyri roky menej než Radičová za rok a pol
Aj pri konzervatívnom prepočte bolo konsolidačné úsilie (teda ozajstné úsilie znižovať dlh a deficit) súčasnej vlády medzi 60 a 70 percentami toho, ktoré sa uskutočnilo za vlády Ivety Radičovej. Podľa EKbolo konsolidačné úsilie v roku 2011 na úrovni 3,1 % HDP, v rokoch 2012 až 2015 to bolo iba 1,8 % HDP. V záverečných dvoch rokoch vláda nekonsolidovala vôbec. Pritom súčasná vláda má k dispozícii súbeh viacerých faktorov, ktoré jej umožňovali znižovať dlh a deficit rýchlejšie a neodsúvať to na čas, kedy nebudú fungovať. Ako napríklad nízke úroky štátneho dlhu, daňový systém takmer bez výnimiek, peniaze z druhého piliera, nízke ceny ropy, príjmy za tranzit plynu, eurofondy… V odbornej literatúre sa kedysi veľa písalo o tom, či sú unikátne príjmy prekliatím alebo spásou.
Niektoré krajiny vlastniace napríklad ropu si pre ňu dokážu zničiť spoločnosť a je pre nich kliatbou. Nielenže príjmy z nej zničia domácu ekonomiku (kto by robil a podnikal, keď si môže peniaze oveľa ľahšie a vo väčšom množstve vylobovať), ale vedú aj k občianskym vojnám.
Iné krajiny (ako napríklad Nórsko) si tieto zdroje odložia do špeciálneho fondu a sú pripravené na neistú budúcnosť. Unikátne príjmy sú pre ne spásou. My sme mali a ešte stále máme šancu využiť tieto peniaze na zníženie dlhu. Za ostatné roky sme ju nevyužili.ec.europa.eu/economy_finance/ameco/user/serie/ResultSerie.cfm
Nemeraním efektívnosti vláda podporuje plytvanie
Znižovanie dlhu a deficitu je možné znižovaním výdavkov, zvyšovaním príjmov alebo, najlepšie, zvýšením efektívnosti. To ale predpokladá meranie výsledkov financovaných z verejných zdrojov. Na dvoch aktuálnych príkladoch je vidno, aké veľké rezervy máme. Prvý. Podľa RTVS chýbajú už roky informácie v národnom onkologickom registri: „Register by mal obsahovať nielen počty nových prípadov, ale zobrazovať aj úspešnosť liečby a taktiež úmrtnosť. Nepresné údaje tak sťažujú účinnú liečbu onkologických pacientov na národnej úrovni.“ Údaje majú byť doplnené čoskoro. Po voľbách. Druhý príklad. V ostatných dňoch sa rozkrútilo peklo okolo drahej konferencie pre startupy. Zástupca štátneho organizátora sa na tlačovej besede obhajoval aj tak, že môže dokázať, kam idú verejné peniaze na podporu startupov. Napríklad na financovanie ich uskutočnených ciest na TechCrunch v San Francisku, TechCrunch v New Yorku, Collision Conference v Las Vegas, Pioneers Festival vo Viedni alebo chystané cesty na Web Summit v Dubline či Slush v Helsinkách. Verím. Ale presvedčivé by bolo, keby vláda zmerala a zverejnila doterajšie výsledky podpory startupov. Teda koľko eur do nich investovala a koľko sa nám vrátilo napríklad vo forme vyšších daní alebo aspoň nižšej nezamestnanosti. Tak, aby bolo vidieť, či a do akej miery sa spoločnosti oplatí vkladať verejné zdroje do ich podpory. Samozrejme meranie výsledkov, efektívnosti a následné zverejňovanie mala vláda robiť aj inde. Napríklad aj v prokuratúre.
Na záver ešte jeden premiérov citát: „Garantujeme, že sme schopní postupovať ďalej v znižovaní deficitu. Otázkou je len to, akým tempom.“ Len dodám, že keby to malo ohroziť preferencie Smeru, tak aj záporným, zdá sa.
