Taliani sa vedia tešiť, majú na všetko čas, radi spievajú, nezávidia si, ctia si talenty, uznávajú autority a seniorov, zaujímajú sa o všetko nové. V krvi nosia dedičstvo svojich predkov – kultúrnosť, vrodenú inteligenciu, prajnosť, takt. Vedia rozlíšiť pekné od škaredého, dobré od zlého, dôležité od nedôležitého. Košický rodák, spisovateľ Šándor Márai, ktorý žil dlho v Neapole, napísal: „Kultúrnosť a prirodzená inteligencia pôsobí v krvi Talianov ako hormón.“ Často som od ľudí počúval prianie: „Che Dio Ti benedica! – Nech Ťa požehná Boh!“
Taliansko, to sú pínie, cyprusy, palmy a rododendrony, bary, pizzerie, olivy, špagety a nespočetné druhy vín, fontány, majáky, čajky, modré more a nebo, kapučíno, gelato, scirocco, bóra a kŕdle škorcov, básnici, spisovatelia, maliari, speváci a hudobníci, antické vykopávky, víťazné oblúky, oltáre Madony, pozostatky svätých, kostoly a katakomby, mnísi a mníšky, kňazi, biskupi, kardináli, pápež…
V Ríme som zažil záver Jubilejného roku, nástup tretieho tisícročia, oslavy majstra Talianska – AS Roma, európsky Big bang, život a smrť Jána Pavla II., voľbu Benedikta XVI… Nezabudnem mestečká na kopci, decembrové mimózy, šum mora, svetlá bárok, mesiac nad zrúcaninami, kvety a plody pomarančovníkov, vôňu listov citrónovníkov, farebnú búrku bugenvílií a ginestrí, genius loci Piazza Navona, Piazza Spagna a San Pietro, mystiku Via Appia Antica, pokoj Santi Quattro Coronati, tajomstvo Etruskov v Tarquinii, tvorivosť Capri, aj históriu Campo dei Fiori. Zamiloval som sa do sv. Rity z Cascii, patrónky beznádejných situácií, do sv. Františka z Assisi, patróna Talianska (dnes má sviatok) a Filipa Neriho, patróna Ríma, najveselejšieho svätca.
Keď som opúšťal Taliansko, bol som Alegro ma non troppo – Veselý, ale nie veľmi. Po nočnej ceste nás na Padánskej nížine vítali smutné topole, stále priesvitnejšie lesy zdola opadávajúcich osík, vždy zelené aleje pínií, krvavé lístie brečtanov a mĺkve kordóny platanov. Na hraniciach sa s nami rozlúčil Ennio Morricone a Frederik Chopin, radosť a smútok z uzavretia jednej etapy života. Vďačím Bohu, že mi dal vtedy zdravie, silu a dobré nervy, že som sa nezabil na cestách, nedostal infarkt a počas piatich rokov nikdy nebol chorý.
Viva Italia!
