V 80. rokoch 20. storočia bola konferencia medzinárodnej pracovnej skupiny RG-18 o umelej inteligencii v Arménsku. Arméni tu žijú už vyše 3500 rokov. Prijali prví kresťanstvo a neobvykle si ctia starších. Po ich horských cestách sa váľajú čierne obsidiány. Pri návšteve Jerevanu v diaľke vyčnieva ich posvätný, dnes turecký Ararat, na ktorom pristál Noemov koráb. V sídle patriarchu arménskej ortodoxnej cirkvi, v Ečmiadzine, si uvedomíte históriu tohto, po svete rozptýleného národa, ktorý napriek tureckej genocíde pred sto rokmi, prežil medzi cudzími kultúrami.
Rokovanie prebiehalo v Dome arménskych spisovateľov v Cachkadzore. Každý večer bolo bohaté stolovanie podľa pohostinných arménskych zvykov. Tamada pozýval hostí k prípitkom, bolo ich veľa a boli výborné. Keď vyvolal mňa, vedcom, ktorí žili „socialistické životy“ v tieni Araratu, tajomného strážcu Arménska, som povedal toto:
„V chate sa chystali turisti na výstup Araratu. Prvá skupina, pesimisti, hovorili: nemá význam ísť, využime krásne počasie a zostaňme tu. Načo sa snažiť, treba maximálne využiť prítomný okamih. Druhá skupina, realisti, išli na výlet, ale po niekoľkých kilometroch prišli problémy. Ťažko sa stúpalo, bolo teplo, usúdili, že je lepšie si oddýchnuť, využiť to, čo už dosiahli. Ľahli si do trávy, užívali si krásny výhľad a čakali čas obeda. Optimistov nezastavilo nič. Išli ďalej, prekonávali prekážky, nebáli sa námah a rizík a vystúpili na vrchol. Pripíjam tretej skupine ľudí, tým, ktorí pohýňajú vývoj dopredu a tak prispievajú k lepšiemu svetu.“
Priznal som sa, že sú to myšlienky Teilharda de Chardina. Nedávno som našiel výpisky z jeho úvahy:
„Existujú tri druhy šťastia: šťastie pasivity, potešenia a rastu. Šťastie pasívneho pokoja velí: žiadne námahy a riziká, minimalizovať nepríjemnosti, obmedziť pocity a ohraničiť priania. Šťastie potešenia radí: využi život a okamžité výhody, buď vždy na slnečnej strane, vzdaj sa tvorivej iniciatívy. Šťastie rastu je vedľajším produktom vedomej účasti na konštruktívnej činnosti, ktorá slúži veľkým cieľom. Je pravým šťastím, vyplýva v stálej ceste k ďalekému vrcholu, bez ohľadu na okolnosti.“
Ako sa týči Ararat nad Arménskom, tak vyčnieva dielo Teilhard de Chardina. Pre jeho vášnivú lásku k Vesmíru ho mnohí kritizovali, aj keď ho často neštudovali a nechápali. Mlčanie je však horšie ako kritika. 60 rokov po jeho smrti by sa patrilo vrátiť sa k štúdiu a hodnoteniu jeho diela.
V poslednom momente …
Keď na moje čelo,
(lepšie povedané na moju dušu)
Začne dopadať ťarcha veku,
keď sa pomíňa, čo je zvonka
a bolesť sa rodí dnuká,
ktorá v poslednej minúte víťazí,
keď poznávam, že som chorý a že starnem,
v tých posledných momentoch,
keď pocítim, že som absolútne pasívny,
a že som uchopený rukami veľkých neznámych síl,
ktoré ma utvorili,
vo všetkých týchto cenných hodinách
daj mi, môj Bože, pochopiť, že si to Ty…
(len nech je vtedy moja viera dosť silná!…)
že si to Ty, ktorý v bolestiach rozplieta vlákna môjho bytia
a preniká až do špiku mojich kostí…
daj pochopiť, že ma vedieš k sebe.
(P. Teilhard de Chardin: Au dermier moment… z francúzštiny preložila Daniela Kotmanová)
