Rodina, ktorá prišla o všetko a štát od nich ešte vymáha takmer 6000 eur.
Pred troma rokmi diagnostikovali ich jedinému maloletému synovi zákernú rakovinu. U chlapca postupovala veľmi rýchlo. Striedali sa uňho zlé stavy s ešte horšími. Keďže Marcel vyžadoval 24 hodinovú opateru a matka v invalidnom dôchodku sa oňho nevládala sama starať, otec Ing. Ladislav Václavek musel odísť z práce. Požiadali o opatrovateľský príspevok.
Po rôznych prieťahoch im napokon Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny príspevok priznal . Manželia opatrovali syna 365 dní v roku. Koncom roka 2014 sa Marcelov stav zhoršil natoľko, že musel byť hospitalizovaný a v nemocnici strávil posledné štyri mesiace života. V polovici apríla toho roku zomrel.
Ten istý úrad práce, ktorý robil rodine prieťahy pri priznaní opatrovateľského príspevku, začal žiadať od rodiny, aby vrátila opatrovateľský príspevok za tie štyri mesiace, ktoré bol chlapec hospitalizovaný. A to aj napriek tomu, že otec predložil Úradu potvrdenie z nemocnice, podľa ktorého sa „na starostlivosti o Marcela výrazne a predovšetkým podieľali rodičia maloletého dieťaťa“. Ďalej sa v ňom píše, že poberateľ príspevku, pán Václavek „ vzhľadom na zdravotný stav svojej manželky bol jej vo všetkom nápomocný a prítomný pri dieťati po celú dobu najťažšieho obdobia v ich živote“.
Napriek tomuto potvrdeniu vydal Úrad práce rozhodnutie, že Václavkovci musia štátu vrátiť sumu 597,54 eur. A nielen to. Štát si takisto nárokuje na ďalších 5058, 12 eur z príspevku na auto pre ZŤP.
V roku 2013 totiž priznali Marcelovi nárok na príspevok na auto pre ZŤP vo výške 6638,79 eur. Teraz, po dvoch rokov používania auta, žiada štát vrátiť viac ako 5000 eur. Podľa znaleckého posudku má auto v súčasnosti ledva hodnotu 3,5 tisíc eur, čo ale úrad opäť neberie do úvahy.
Viete, čo je ale na tomto prípade najväčší paradox? Václavkovci sú v dôsledku synovej ťažkej choroby v stave hmotnej núdze, 1.6. 2015 im štát priznal dávku vo výške 101, 30 centov. A ten istý štát od nich vymáha takmer 6000 eur.
Napísali všetkým mocným v tejto krajine. Písali aj sociálnemu premiérovi. Nič. Žiadna odpoveď. Keď sedeli predo mnou a rozprávali tento absurdný príbeh, ani som nevedela, čo povedať. Našla som im právnika, ktorý dá celú vec na súd. Ale to až po tom, čo Václavkovci zaplatia štátu, čo si pýta, lebo voči rozhodnutiu úradu sa v správnom konaní už odvolať nemôžu.
Sami si zorganizovali verejnú zbierku. A sú vďační za každú pomoc. /S ich dovolením uvádzam link na zbierku./
https://www.ludialudom.sk/vyzvy/2593
Právnik verí, že na súde Václavkovci vs. Štát uspejú. Ukazuje sa ale, že Václavkovci nie sú jedinou rodinou, ktorá dopláca na hyenizmus štátu. Preto sa budem snažiť presadiť takú zmenu zákona, aby štát už nemohol vymáhať príspevok na opatrovanie ak sa preukáže, že poberateľ príspevku opatroval odkázaného aj počas hospitalizácie.
Len sa pýtam, kde skončili tie sociálne istoty?
p.s. nechcem, aby diskusia o tom, čo Nicholsonová mohla a nemohla zmeniť zatienila príbeh rodiny Václavkovcov.
A tak dopíšem toto: Niečo viac ako rok som bola štátna tajomníčka na MPSvR a áno, príslušný zákon som mohla zmeniť tak, aby štát nelikvidoval rodiny ako sú Václavkovci. Zákony sa píšu v paragrafoch a na papier a niekedy za tými paragrafmi nie je vidieť konkrétneho človeka. Kvôli Václavkovcom a ďalším ma to mrzí, tak, ako ma mrzí veľa vecí, ktoré sme za ten rok napraviť mohli a z rôznych dôvodov sme tak neurobili.
V zákone je chyba, na ktorú ma Václavkovci upozornili a ja ju chcem napraviť. Písali všetkým politikom, vrátane šéfa sociálnych demokratov a mnohým nestáli ani len za odpoveď. Preto si myslím, že napriek všetkému mám právo pýtať sa, kde sú tie sociálne istoty, ktoré sľubovala vláda, ktorá tu vládne celých osem rokov.
