Prezidentka Zuzana Čaputová oslávila prvé výročie vo svojej funkcii hlavy štátu. Ako ho zvládla? „Možno až nad očakávania,” vyhlásil pre ParlamentnéListy.sk politológ Lenč.
Ako hodnotíte prvý rok prezidentky Zuzany Čaputovej vo funkcii? Zdá sa, že to zvládla nad očakávania vzhľadom na to, že je suverénne najdôveryhodnejšou političkou krajiny.
Osobne si myslím, že Zuzana Čaputová prvý rok vo funkcii prezidentky zvládla možno až nad očakávania. Myslím si, že dôstojne, ale hlavne zodpovedne reprezentovala inštitút prezidenta, nielen ako je stanovené, to znamená, že sa nesnažila prekračovať Ústavu SR, ako sme boli zvyknutí napríklad u iných prezidentov, ale súčasne vrátila inštitútu prezidenta rešpekt verejnosti a dôstojnosť, najmä v kontexte často prehliadanej úlohy prezidenta. Mám tým na mysli reprezentáciu Slovenskej republiky navonok. A myslím si, že práve v tejto časti, v prvej polovici roka pôsobenia vo funkcii prezidentky, reprezentovala Slovensko veľmi dobre.
Čím to je, že práve slovo dôstojný sa v súvislosti so Zuzanou Čaputovou spomína veľmi často? Je to nejakým špeciálnym prejavom, spôsobom komunikácie? Veď určite napríklad aj jej predchodca Andrej Kiska chcel pôsobiť dôstojne, ale nejako sa to slovo pri hodnotení s ním nespájalo?
Jedna vec je chcieť a druhá mať na to istým spôsobom predispozície: charizmu, schopnosť uveriteľne formulovať myšlienky, mať určitý šarm, ktorý je v takomto prípade tiež potrebný a možno mať tú víziu prezidentstva, že nebyť len prezidentom bojovníkom a prezidentom politikom, ale prezidentom, v tomto prípade prezidentkou, ktorá reprezentuje štát. Je veľmi dôležité zžiť sa s tou myšlienkou, s tou ideou prezidentstva, lebo prezident reprezentuje štát, treba si uvedomiť, že “ja” už nie som “ja” v zmysle, že nie som človek, čo napríklad chce zbaviť Slovensko Fica a podobne, ale reprezentujem štát z pozície inštitúcie.
Áno, rozumiem. Napriek tomu jedna z mála výčitiek na jej adresu sa vzťahovala práve k tomu, že nezabudla, odkiaľ prišla a že tie stranícke idey preniesla občas aj do paláca a svojich prejavov. Skutočne zriedka, ale práve toto jej bolo vyčítané a je to v rozpore s tým, že “ja nie som ja”.
Registroval som to, respektíve bol taký pokus, a to, že ten pokus nevyšiel, ju asi aj presvedčilo, že sa už do toho nemá púšťať. Bolo to ešte pred parlamentnými voľbami v rámci jej novoročného prejavu. V tomto prejave použila možno podvedome heslá, ktoré mala aj jedna koalícia v rámci predvolebnej kampane. To bola možno taká, nechcem povedať, že neúspešná epizódka. Ale určite toho nie je toľko, že by sme dnes mohli povedať, že Zuzana Čaputová je reprezentantka nejakej politickej strany a nedá sa ani povedať, že by bola reprezentantkou strany, čo sa týka opozícia verzus vládna koalícia. Tá jej nadstraníckosť, jej túžba dôstojne reprezentovať ten inštitút, vlastne potlačila v nej niekedy sa možno objavujúce náznaky toho, že by chcela možno pomôcť tej ideologickej alebo straníckej línii, z ktorej vzišla a ku ktorej má možno ona osobne, vnútorne ako človek, ako Zuzana Čaputová, ako volič, blízko, ale nie Zuzana Čaputová ako prezidentka.
Zuzanu Čaputovú zatiaľ hodnotia pozitívne naprieč celým politickým spektrom. Táto situácia sa ale môže možno zmeniť, keď nastane prvý vážnejší spor – napríklad Boris Kollár už vyhlásil, že ak prezidentka vráti zákon o prokuratúre do parlamentu, aj tak ho odhlasujú.
Samozrejme, môže nastať konflikt. Prvoradé v tomto prípade je, do akej miery sa ten konflikt nakoniec rozhorí a kto je jeho nositeľom. Zatiaľ, aj keď sa vyskytli nejaké problémy, alebo sa nejaký politik voči nej vyjadril neprimerane tvrdo alebo výrazne tvrdšie, tak z pozície pani prezidentky neprišla v podstate žiadna reakcia. Ako keby ja ako prezident sa neznížim k tomu, že pôjdem do nejakého politického boja. A keďže nebola reakcia na konflikt, tak sa utlmil. Takže – môže sa stať, že ak súčasnému premiérovi alebo vládnej koalícii, pretože v tomto prípade to môže byť najviditeľnejšie, nejakým spôsobom stúpi na otlak a ten konflikt nastane, ona bude postavená pred rovinu byť súčasťou vnútropolitického boja… Ale treba povedať, že za ten rok pôsobenia vo funkcii sa do týchto vnútropolitických malicherností nezapájala, ako keby zaujala postoj: vy si tam vediete svoje politické boje, ale ja sa nezapojím, lebo reprezentujem občanov, ľudí, štát, inštitút prezidenta Slovenskej republiky.
Jej vízia bola získať si rešpekt ľudí, ktorí ju nevolili. To sa zrejme aj naplnilo.
Podľa preferencií má dôveru okolo 70 percent. Obracia sa na ňu dokonca “s prosbou o pomoc” v úvodzovkách aj Peter Pellegrini. A keď jej správu o stave republiky pochválil aj Marian Kotleba, tak sa zdá, že nezískala si len tých, ktorí ju nevolili, ale dokonca aj politikov, ktorí kandidovali proti nej alebo mali v rámci prezidentských volieb vlastných kandidátov. Takže áno, za ten rok získala dokonca aj sympatie priaznivcov protikandidátov.
