Je jedno, či 5 mesiacov alebo 12 mesiacov – škodou je aj samoobmedzenie osobnej slobody, teda danie do väzby, vyhlásil ústavný právnik a bývalý sudca Ústavného súdu Ján Drgonec. Ale pozor, Ministerstvo vnútra SR v konaní pred súdmi namieta, že poškodený musí uviesť, aká škoda mu vznikla, nezaujíma ich, že obmedzenie osobnej slobody je škodou…
Na slobodu by mali byť prepustení všetci z káuz Božie mlyny, Judáš, Mýtnik.. a Očistec – apeluje Robert Fico (Smer-SD). Argumentuje pritom, že momentálne sa zneužíva väzba v politickom záujme, na likvidáciu nepohodlných. Opiera sa o dôvernú správu SIS, ktorú čítal v parlamente predseda Národnej rady Boris Kollár (Sme rodina) a podľa ktorej svedkovia kajúcnici účelovo podľa inštrukcií vypovedajú proti vybraným osobám, ich výpovede majú byť koordinované a zosúlaďované, jednoducho, nedôveryhodné… Toto sú tak škandalózne informácie, že je neuveriteľné, že koaliční poslanci nereagujú a ešte sa chytajú za hlavu, že čo je to za nápad… Na druhej strane – netvárme sa, že fabrikovanie a vymýšľanie kdejakých svedkov a tvrdení je novinkou, takže ide v podstate možno o dôsledok neriešeného problému, ktorý teraz zasiahol politikov… Ako to vidíte vy, pán Drgonec?
Likvidácia nepohodlných väzbou je oveľa širšia kategória a neobjavila ju táto vládna koalícia, existuje tu možno od vzniku Slovenskej republiky, možno odkedy sa slovenský zločin stal sofistikovanejší. Každopádne, viac ako 10 rokov to už určite je. Podstata je v tom, že v štátnych funkciách boli, sú a nepochybujem, že budú ľudia, ktorí zneužívajú väzbu v majetkovom záujme. Proste, oberajú o majetok tým, že tých ľudí, ktorých o majetok pripraviť chcú, dajú do väzby a získajú majetok zaujímavý či už pre sponzora, alebo priamo pre toho človeka.
Toto sú veľmi vážne slová.
Ja viem. Ale ako advokát mám dosť skúseností.
Predsa len žijeme v demokratickej krajine, nie v nejakom bezprávnom zriadení, takže v čom je problém? Máme predsa zákony…
Náš právny poriadok má systém, ktorý by to mal vylučovať. V Ústave máme základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Na to nadväzuje zákon číslo 514 z roku 2003 o zodpovednosti za výkon verejnej moci a to sú tie páky, to sú tie brzdy, ktoré by mali vytvárať prekážku. Keď ide niekto do väzby, nejde tam sám od seba, z vlastného rozhodnutia, ide tam preto, že – najčastejšie policajný zbor – ho do tej väzby dodá. Čiže, keď je neskôr rozhodnutie o vzatí do väzby zrušené, na čo máme súdy, ktoré to robia, tak v tej chvíli nezákonné rozhodnutie zakladá zodpovednosť. S tým zákonom nakladá Ministerstvo vnútra SR ako subjekt zo zákona zodpovedný za činnosť policajných vyšetrovateľov, dosť ohľadne.
Nerozumiem celkom presne, čo to znamená?
Napríklad je rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Davis proti Spojenému kráľovstvu, ktoré hovorí o tom, že škodou je aj samoobmedzenie osobnej slobody, teda danie do väzby. Slovenské ministerstvo vnútra v konaní pred súdmi namieta, že poškodený musí uviesť, aká škoda mu vznikla, nezaujíma ich, že obmedzenie osobnej slobody je škodou. Oni chcú nejakú inú škodu.
Inú škodu? Áno, bolo vidieť pri debate o kolúznej väzbe a po správe od SIS, že mnohí parlamentní zákonodarcovia sa tvárili, akoby vo všeobecnosti tí ľudia, čo sú vo väzbe, hoci dajme tomu, sa ukáže, že sú nevinní, tak majú byť predsa radi, že sú nevinní a nie sa sťažovať na väzbu. Akoby im nedochádzalo, čo je to osobná sloboda, ako veľmi to poznačí životy väznených na všetkých frontoch, doslova a čo musia predsa strpieť, aj aby sa ukázalo, že obvinenia sú neopodstatnené.
Ja neviem, keď vám ukradnú zbierku vzácnych gombíkov, to za škodu uznajú. Ale to, že ste prišli ich pričinením o osobnú slobodu, to podľa ministerstva vnútra škoda nie je. Slovensko je jednoducho krajina gaunerov. Prečo? Máme právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ale to právo na značný čas išlo do čerta, lebo sa novelizoval Občiansky súdny poriadok. To bola zásluha predovšetkým ministerstva spravodlivosti, ktoré paragrafom 141 a) zaviedlo povinnosť platiť preddavok na trovy konania. Čiže – ak vás pripravili o nehnuteľnosť a vymáhali ste od štátu náhradu škody vo výške nejakých miliónov, tak ste boli na žiadosť ministerstva vnútra povinný predložiť preddavok na trovy konania. Inak povedané, tí, ktorí utrpeli ozajstnú a naozaj veľkú škodu, tí neboli finančne vybavené pre to, aby svoje právo uplatnili. Ústavný súd túto novelu Občianskeho poriadku vyhlásil za neústavnú, lenže ten zákon sa zaviedol v roku 2011 a Ústavný súd rozhodol v máji 2016. Takže 5 rokov vlastne všetci vagabundi, ktorí sedeli na polícii, prokuratúre, alebo na súdoch, mali voľné ruky.
Je zrejme ťažko povedať, koľko ľudí bolo takto postihnutých?
Určite ale takí boli. Celá koncepcia stála na tom, že ak niekoho vzali do väzby a nezlomil sa tam, vyšiel von podľa zásady: buď rád, že už nie si vo väzbe. Neočakávalo sa, alebo nechceli sme, aby sa uchádzal o náhradu spôsobenej škody.
Dnes, keď sa hovorí o chybách väzby, uvažujeme len o tom, ako skrátiť väzbu.
Áno a to je v podstate problém Pčolinského ako urýchľovača požiadavok na strane Borisa Kollára. Ale ten systém, moloch, ktorý je tu vytvorený, ten plnohodnotne zahŕňa aj zákon 514 z roku 2003 a o tom sa vôbec nehovorí, ten sa nespochybňuje, je presne taký, aký ho chceme mať.
Ale spomínané rozhodnutie Európskeho súdu vo veci Davis verzus Spojené kráľovstvo má priamy dosah na Slovensko, takže by sa väzba a zásah do osobnej slobody ako škoda na človeku, riešiť určite mali?
Ministerstvo vnútra to rozhodnutie ignoruje.
Je to pre nich určite pohodlnejšie, ale právo predsa neriadi ministerstvo vnútra, ale naopak, ministerstvo je povinné držať sa práva. Nerozumiem celkom ako je takáto situácia možná, človeku sa to zdá až nemožné…
Nič zatiaľ nenasvedčuje, že tu je vôľa zjednávať nápravu. A je to jedine o vôli.
Takže sme práve poukázali na ďalší vážny problém týkajúci sa väzby, ktorý treba riešiť. Je možné, že o tom ministerka Kolíková nevie? V každom prípade, keď sa vedela s B. Kollárom dohodnúť na ďalšom dopĺňaní novely o kolúznej väzbe v jeseni, mala by toto asi tiež poňať ako dôležitú agendu, tak?
Predpokladám, že nikto z našich štátnych činiteľov sa nebude tváriť, že vie, že sa takýmto spôsobom nakladá s väzbou. Ale práve v tej súvislosti nezaškodí pripomenúť, že od roku 1989, keď sa zistil výskyt AIDS, o ktorom žiadny člen vlády nič netušil, sa práve nastoľuje otázka, či sa má člen vlády zodpovedať za to, že o niečom vie, alebo či má zodpovedať aj za to, že nevie o takej závažnej udalosti v štáte. Ja teda zdôrazňujem predovšetkým to, že je to problém, ktorý tu existuje viac ako desať rokov. A je to špinavé svedomie všetkých, čo tu niekoľko posledných volebných období sedia v parlamente.
