“V parlamente sedia ľudia, ktorí ani nevedia prečo tam sú a ako sa tam ocitli, len teda vedia, že treba hlasovať. Je to na úrovni nejakej sekty,” hovorí pre ParlamentneListy.sk poslanec Dušan Jarjabek (Smer-SD). Vláda podľa neho nekladie dôraz na nič národné a slovenské. Ako hodnotí programové vyhlásenie, o ktorom by mal parlament hlasovať? “Frázy a frázy a frázy povedané zlým kazateľom,” myslí si Jarjabek.
V parlamente je rušno, v pondelok sa bude hlasovať o programovom vyhlásení vlády. Opýtam sa priamo – nemáte deja vu?
Tie vlády sú 1a a 1b, sú to skutočne tie isté vlády, ktoré sa ničím nelíšia, len verbálnym prejavom pána premiéra. Kým jeden nevedel dávať dokopy slová bez toho, aby niekoho nenaštval, tak toto je zase nepodarený kazateľ. Všetko je zle.
Ako by ste charakterizovali vládu? Keby ste ju mali niekomu popísať…
Ja som už nad tým rozmýšľal a napadli mi len dve veci: po prvé vláda národnej pohromy, lebo nikde nevidíte žiadny akcent na nič národné a slovenské, akoby im to slovo vypadlo, sú to proste ľudia schopní recitovať Mor ho! v angličtine a Svätopluka preložiť ako Heilige regiment a potom ma napadla taká vec, že toto je skutočne vláda obrovskej spoločenskej nedôvery. Veď keď si to rozmeníme na drobné, tak tá nedôvera je v súčasnosti v inštitúcie, koalícia a opozícia ani nehovorím, nedôvera je vo vláde medzi ministrami, nedôvera je v koalícii, je všade. Toto je vláda spojená v nejakej nenávisti proti Smeru a tam to končí. Ak sa majú dohodnúť na niečom pozitívnom, už je to problém. Je to vláda, ktorá nemôže takto ďalej fungovať, lebo je to celospoločenský problém, v Európe neporovnateľný.
Vy ste upozorňovali už v úvode Matovičovej vlády, keď sme robili rozhovor, že nestíhate ani čítať zákony, lebo prichádzajú do parlamentu doslova v hodine dvanástej, takže ide o vyslovene formálne predkladanie a rýchle odhlasovanie koaličnou väčšinou, takže sa dá všeličo zakryť a nespraviť poriadne. Náhodou sa to ani trochu nezmenilo?
Nieže niektoré zákony chodia neskoro, niektoré zákony nechodia vôbec v časovom predstihu na to, aby sme si ich stihli prečítať a vyjadriť sa k nim. Viete kedy som dostal programové vyhlásenie vlády, ku ktorému je v piatok rokovanie? Vo štvrtok tesne pred zasadnutím výboru. Keby sme mali pracovať v tom štandardnom režime, tak to sa jednoducho nedá. Ja sa ale vôbec nečudujem, lebo keď si pozriete mojich niektorých nectených kolegov z koalície a to nectených by som trikrát podčiarkol – nie z ľudského, ale z hľadiska ich poslaneckého mandátu – oni naozaj nečítajú žiadne zákony, to je jedna hlasovacia mašinéria, ktorá hlasuje a nevie prečo, vie len, že hlasuje o jedenástej a o piatej. To je všetko. Pre mnohých je parlament jeden žúr a doteraz nepochopili, čo vlastne znamená byť poslancom Národnej rady SR. To je ten problém.
Veľký problém tejto vlády z pohľadu občanov je v pointe dosť podobný – ľudia majú problém s tým, že všetko sa robí na poslednú chvíľu. Najskôr je obrazne povedané 80 tlačoviek k tomu čo nás čaká, ale reálne sa to stane skutočnosťou až po zasadaní vlády a to ešte častokrát aj v obmenenej forme a na štvrtý pokus a šiestu úpravu. Je to veľký chaos. Vnímate to?
Čo sa týka protipandemických opatrení, tam sa presne prejavuje len ten brajgel, ktorý tu existuje. Veď vy v nedeľu neviete, či si máte ísť pre test, alebo či vám stačí 14-dňový test, alebo či vaše mesto, kraj, okres bude v zelenej, fialovej, modrej, hnedej, bielej, jednoducho, neviete akú farbu dúhy bude mať. Toto, čo sa tu deje, je zmätok na zmätok a ja som veľmi rád, že funguje elektrika, tečie voda a chodia vlaky.
A presne s týmto súvisí aj postoj ministra hospodárstva Richarda Sulíka, ktorý nesúhlasil s plánom obnovy, lebo vraj dostal na stôl iný ako videl predtým…
Matovič so Sulíkom je príbeh bez konca. Oni sa budú prieť v daňových zákonoch a Matovič ako minister financií bude rozhodovať o rozpočte. Tam sa dozvieme, kto je obľúbený a kto neobľúbený minister, ktorý rezort dostane financie a ktorý pôjde následne “do kytičiek”. A opäť – bude to len preto, že minister, ktorý nedostal peniaze, bude vyhlásený za neschopného. To je jedna primitívna hra.
Vaša hlavná agenda, kultúra, vypadla úplne z plánu obnovy a nedostane ani euro. Je to pre vás pochopiteľné?
A to ma už teda poriadne naštvalo, lebo keď máme hovoriť o živej alebo neživej kultúre, tak určite obidve kultúry potrebujú finančné prostriedky ako soľ. Ide tu len o to, aby sme vedeli zdôvodniť, prečo tie európske peniaze potrebujeme. A my ich potrebujeme. Len tá kultúra v súčasnosti nie je na chvoste, ona je za chvostom záujmu. Problém je, a preto sa mi o tom aj dosť ťažko hovorí,že sa nikto ani nesťažuje. Kde sú tí všetci hovorcovia toho zlého stavu v kultúre spred volieb? Nie sú nikde. Takže asi sú všetci spokojní? Nuž, tak ak áno, potom nemáme o čom hovoriť.
Opatrenia sa prudko uvoľňujú, o chvíľu dôjde aj na divadlá. Ako vidíte ich znovuovorenie?
Divadlá sú v ťažkej situácii. Byť ministrom kultúry nie je v tejto chvíli určite ľahká vec, ale mnohé veci sa dali robiť inak. Ak si niekto myslí, že teraz otvoríme divadlá a zajtra budú predstavenia, tak nie. Tie súbory sú devastované časom, keď sa nehralo, ale aj devastovaním pomocného personálu – to sú tí zvukári, osvetľovači, kulisári a tak ďalej, hovorí sa tomu pomocný divadelný personál a ten treba dať znova dohromady. Všetky tie inscenácie, ktoré v divadlách boli, treba znovu naskúšať a treba znovu realizovať s divákom. A ak si niekto myslí, že diváci zajtra prídu do divadla a divadlá budú natrieskané, aspoň z tých 20, 30, 50-ich percent, tak je na veľkom omyle. Ľudia si odvykli chodiť do divadla, majú pocit, že divadlá sú zdrojom nákazy, keď na seba budú dýchať, veď preto boli divadlá zavreté… Čiže divák si opäť musí nájsť dôveru chodiť do divadla a do tých priestorov, v ktorých sa tie divadlá konajú. A to bude veľmi ťažké. Rovnako to bude s kinami, či koncertami, týka sa to celej živej kultúry na Slovensku, ktorá je za ten rok skutočne devastovaná.
A pritom je to jeden zo spôsobov relaxu a odbúrania stresu, čo teraz asi skutočne všetci dosť potrebujeme.
V tejto spoločnosti ale vládne predovšetkým jeden veľký strach, ktorý by mal byť na jednej strane pragmaticky usmernený, ale na druhej strane aj z hľadiska toho, čo táto vláda rozširuje, tú neuveriteľnú nedôveru v inštitúcie, tak to treba nejako prekonať.
Ja som aj vysokoškolský učiteľ, učím na vysokej škole umeleckej a vidím ako sa tento vzťah ku kultúre odzrkadľuje napríklad pri prijímačkách na umelecké odbory. Som niekoľkonásobný člen prijímacích komisií, či už na divadelnej alebo hudobnej fakulte a môžem povedať, že tam, kam sa kedysi prihlásilo 200 ľudí, dnes sa prihlási 60. Títo ľudia ako keby stratili motiváciu a mali existenčný strach do budúcna. A to je preto, že tá kultúra je naozaj na chvoste. Ktosi múdry raz povedal: o koľko divadiel zavriete, o toľko väzníc viac musíte postaviť. A to platí.
Na rokovanie sa dostáva do parlamentu aj zákon o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu. Podľa predkladateľky Anny Andrejuvovej (OĽaNO) je nespravodlivé, aby predstavitelia totalitnej moci, boli aj naďalej privilegovaní a teda sa im má siahnuť na dôchodky. Hovorí aj o odkaze do budúcnosti, že “porušenie základných ľudských práv a slobôd zo strany akéhokoľvek režimu nebude tolerované”. Váš pohľad?
Ja sa chcem normálne otvorene spýtať a opýtam sa jej to aj v parlamente, keď už ideme s týmto návrhom zákona a ukazujeme na týchto ľudí prstom: Kto robil väčšiu propagáciu socializmu – ten chudák milicionár v uniforme, ktorý si raz za mesiac odpochodoval, alebo to boli tvorcovia seriálov ako je 30 prípadov Majora Zemana alebo Nemocnica na okraji mesta? Oba seriály sa dodnes reprízujú, lebo mali a majú divácke čísla a úspešnosť a súkromné televízie na tom stále zarábajú. Kto robil väčšiu propagáciu socialistickému zdravotníctvu ako všetci tí herci, ktorí hrali v Nemocnici na okraji mesta? Stoja za pozornosť všetci tí zaslúžilí umelci, ktorí tie tituly vracali, lebo to bolo “in”, ale nikto nevrátil aj tie finančné prostriedky, ktoré získali s tými titulmi zaslúžených umelcov, na základe čoho sa mali tak dobre v tom socializme ako sa mali.
Túto tému nikto neriešil a ja ju teraz otváram, lebo to považujem za obrovskú nekorektnosť a za zavádzanie tejto generácie, ktorá si tieto veci nepamätá. Okrem toho každý zaslúžilý umelec musel dostať “požehnanie” zo základnej organizácie Komunistickej strany tej organizácie, ktorá mu ten titul navrhla a schválila a sľuboval tam vernosť strane a socializmu a neviem čomu všetkému. Prechádzal som si tieto veci, tí ľudia brali vtedy od 300 do 1400 korún (10 – 46 eur) eur za jeden filmovací deň. ( Priemerná mesačná mzda v roku 1989 bola 3 142 korún, čo je 104 eur – pozn. PL.sk). Preto ten súčasný návrh zákona považujem za nekorektnosť, lebo si myslím, že každý zaslúžilý umelec robil oveľa väčšiu nadprácu pre reálny socializmus ako ten úbohý milicionár v modrej uniforme, ktorý ani nevedel, prečo pochoduje na tom dvore.
Ako hodnotíte programové vyhlásenie vlády, ktoré je aktuálne v parlamente a v pondelok sa po diskusii k nemu očakáva hlasovanie o dôvere vláde?
Frázy a frázy a frázy povedané zlým kazateľom, tak to vidím. “Urobíme”, “musíme”, “Slovensko”, “najlepšie” – to sa nedá počúvať, to sú 50. roky v inej farbe. Viete čo mi napadlo, keď som počúval pána premiéra?
Netuším.
Takto asi niekto v 50. rokoch ospevoval reálny socializmus v rámci päťročnice – to mi napadlo. Toto sme sa kde dostali? Kam to dôjde?
Smer-SD a Hlas-SD už avizovali, že ich poslanci, teda ani vy, nebudú hlasovať za dôveru vláde. Podľa posledného prieskumu verejnej mienky má vláda problém aj s dôverou ľudí – nedôveruje jej 50 percent opýtaných. Tak to vyšlo v prieskume pre TV JOJ a tohtotýždňovú reláciu Na hrane. To sú vysoké čísla. Hoci, ako povedal v reakcii premiér Heger, je to oproti predošlým číslam zlepšenie.
Túto koalíciu spája nenávisť, nenávisť proti Ficovi, Smeru, Pellegrinimu, bývalej vládnej garnitúre, ktorá tu bola 12 rokov a zanechala za sebou nejakú stopu, v pozitívnom aj negatívnom zmysle, a keby tá stopa nebola úspešným príbehom vládnej garnitúry, asi by netrval 12 rokov. Veď nech si ľudia porovnajú predošlých 12 rokov a posledný rok, čo sa tu udialo vzťahovo. Toto je spoločenská perverzita, ktorá tu nemá čo hľadať, ľudia sú denne zaťažovaní spormi nejakých koaličných nespokojencov, ktorí cez seba sa prekrikujú, kto je dôležitejší.
Sme v situácii, keď naozaj, aj v parlamente sedia ľudia, ktorí ani nevedia prečo tam sú a ako sa tam ocitli, len teda vedia, že treba hlasovať. Je to na úrovni nejakej sekty, inak to ani neviem charakterizovať.
