Pracovníkom z členských krajín EÚ musí byť mimo pracovnej doby umožnené vypínať digitálne zariadenia bez toho, aby za to niesli nejaké pracovno-právne následky. O práve zamestnancov “odpojiť sa” v stredu v Bruseli rokovali poslanci Európskeho parlamentu (EP).
Návrh výboru pre zamestnanosť a sociálne veci, ktorému predsedá europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová (SaS), vzbudil záujem aj slovenských europoslancov, hoci ich pozície sa rôznia.
Ďuriš Nicholsonová priznala, že jej výbor o práve odpojiť sa rokuje už dlho, pandémia tieto debaty urýchlila. Čoraz viac Európanov pracuje on-line a neraz to protirečí zákonníku práce. Dochádza k prípadom “vyhorenia” a zmazáva sa hranica medzi rodinným a pracovným životom.
“Europoslanci majú na to rôzne názory, najmä pokiaľ ide reguláciu na úrovni EÚ,” vysvetlila Ďuriš Nicholsonová. “Je dôležité rozpútať diskusiu a začať zbierať dáta. V prípade Slovenska napríklad zistiť, aký je to veľký problém, koľkých ľudí sa to týka, aké sú negatívne dôsledky? Tie dáta nemáme ani na úrovni EÚ, skôr iba nejaké odhady, čo to všetko spôsobuje,” opísala situáciu.
Je podľa nej neisté, či by sa nové právo zavedené do zákonníka práce aj dodržiavalo, lebo vzťah šéf – zamestnanec musí fungovať na báze nejakej dohody a dôvery. “Zrejme by to bolo obchádzané. Je preto efektívnejšie zozbierať dáta a začať celoeurópsku diskusiu. Zamestnanci on-line musia vedieť, že majú svoje práva, na ktoré sa môžu odvolávať a dohoda nadriadený – podriadený by to mala zohľadňovať. Som skôr za racionálnu snahu to vyriešiť, ako zaviesť reguláciu na celoeurópskej úrovni,” povedala.
Martin Hojsík (PS) v tejto súvislosti pripomenul, že nejde o rozmar europarlamentu, lebo počas koronakrízy mnohí zamestnanci pracujúci z domu pocítili, že musia kedykoľvek reagovať, dokonca aj v noci, na pracovné e-maily alebo textové správy. “Zrazu, ako keby sa pre mnohých z nás stratil pracovný čas. V záujme ochrany rodiny a duševného zdravia potrebujeme mať možnosť jasne oddeliť, kedy pracujeme a kedy už nie. O tom je digitálne odpojenie sa,” naznačil. Priznal, že týmto režimom funguje aj on a väčšina zamestnancov EP. Z hľadiska úpravy vzťahov medzi pracovníkmi a zamestnávateľmi si však myslí, že nebude stačiť iba dohoda na báze dobrovoľnosti, ale sú potrebné jasné pravidlá, aby zamestnanci mali právo na ochranu a právo na súkromný život.
Michal Wiezik (Spolu) skonštatoval, že v dobe, keď “home office zažíva renesanciu”, je namieste sa zamyslieť nad tým, ako má práca na diaľku fungovať. “Nie je v poriadku, ak cez home office má človek pocit, že je pod 24-hodinovým náporom zo strany zamestnávateľov a musí byť sedem dní v týždni pripojený na internet,” uviedol. Pripomenul, že tento vzťah už zákony ošetrujú, je predpísaný maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas, ale aj koronakríza ukázala, že to nefunguje. Aj preto EP zvažuje prijatie smernice, ktorá by tento problém jasnejšie riešila. Spresnil, že kým zamestnávatelia požadujú trojročnú dobu na “nábeh” prípadnej smernice do platnosti, odborári žiadajú jej čo najrýchlejšie prijatie.
Ivan Štefanec (KDH), zdôraznil, že jeho frakcia, európski ľudovci, tento návrh nepodporí, lebo neprimerane zasahuje do pracovného práva. Poukázal na platnosť 48-hodinového pracovného času, čo by zamestnávatelia nemali prekračovať, zároveň však dodal, že musí byť istá miera flexibility pracovného času, čo však záleží na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom.
“Musí byť istá forma pružnosti, tak ako máme pružné pracovné právo v prípade nadčasov. Som za to, aby sme túto debatu otvorili, je to dôležitá téma, ale nevstupujme do dialógu medzi sociálnymi partnermi. Nie je dobré, aby sme nejakou ďalšou byrokraciou a administratívou zasiahli do tohto dialógu,” skonštatoval. A spresnil, že “necitlivý vstup” do oblasti pracovného práva môže ohroziť tvorbu nových pracovných miest, čo je hlavnou agendou európskeho plánu obnovy po koronakríze.
