„Nezáväzná, skúšobná, voľba generálneho prokurátora musela mať nejaký vážny dôvod. Zaujímavé by bolo dozvedieť sa, čo sa menilo alebo koho vymieňali,” hovorí pre ParlamentnéListy.sk bývalý sudca Ústavného súdu, právnik Ján Drgonec.
Maroš Žilinka má byť novým generálnym prokurátorom. Podporu získal vysokú: 132 hlasov zo 147 prítomných poslancov. Skúsme si trošku aj rozobrať celú voľbu, prvý raz sa zvolila nová forma prezentácie a výberu kandidátov, aby sa predišlo politickým dohodám. A vieme, že predohru mala voľba veľmi dramatickú, keď premiér Matovič hrozil demisiou, ak sa časť koalície dohodne s opozíciou na hlasovaní. Mali sme tu dokonca indikatívne, teda cvičné hlasovanie v parlamente. Ako vnímate toto všetko?
Vhodná osobnosť generálneho prokurátora spája koalíciu viac ako deľba dotácií od Európskej únie či nákup antigénových testov z prostriedkov štátneho rozpočtu. Generálny prokurátor má právo podávať návrhy na Ústavný súd. V nich namietať nesúlad zákonov s Ústavou a medzinárodnými dohovormi. Pri zákonoch, ktoré parlament prijíma, to znamená možnosť zmariť celé úsilie súčasného zákonodarného zboru. Generálny prokurátor môže ukončiť nevhodné trestné stíhanie aj začať trestné stíhanie v inom prípade, ak v rezorte prokuratúry zavládne pochybnosť o dôvodnosti trestného stíhania voči tomu, kto cicia krv vláde.
Presne ste pomenovali dôvody, pre ktoré by každá vláda chcela “svojho” generálneho prokurátora, ale zároveň aj dôvody, prečo je dôležité, aby bol generálny prokurátor rešpektovanou osobnosťou pre svoju odbornosť a hlavne nestrannosť. Politici jednohlasne ubezpečujú, že voľba generálneho prokurátora nebola nijako obchodovaná, žiadne dohody vraj neboli.
Štátne orgány môžu iba to, čo im ústava, respektíve zákon výslovne dovoľuje. Generálneho prokurátora volili na dva pokusy. Najskôr indikatívne (cvične; skúšobne) potom znovu, „naostro“. Indikatívnu voľbu ústava nepozná. Keď ju koalícia využila, tak zas, koľkýkrát opäť, porušila Ústavu SR. Nezáväzná, skúšobná, voľba musela mať nejaký vážny dôvod. Testovanie miery „zlomenosti“ strán, ktoré sa vzdali vlastného kandidáta v prospech silnejšej strany sa sotva dá rozumne vysvetliť inak ako nezastriteľné vyústenie zákulisných rokovaní, aké obvykle nebývajú nezištné. Zaujímavé by bolo dozvedieť sa, čo sa menilo alebo koho vymieňali.
A čo hovoríte konkrétne na Maroša Žilinku? Je podľa vás zvolený generálny prokurátor najlepší zo všetkých uchádzačov?
Ani na okamih som nebol pritom. To ma zbavuje spôsobilosti korektne hodnotiť. Preto vám neodpoviem.
A čo hovoríte na novú formu výberu a hodnotenia uchádzačov, aby sa predišlo politickým dohodám – čo sa teda aj tak veľmi nestalo – cez verejné vypočutia pred členmi ústavnoprávneho výboru parlamentu?
Tu pociťujem až nutkanie vyjadriť sa k tejto metóde hodnotenia uchádzačov. Tam je totiž kľúč k tomu, čo možno očakávať od generálneho prokurátora v skutočnosti. Odbornosť a demokracia, presnejšie odbornosť kontra demokracia je téma, ktorá sa u nás stala príčinou sporov na jar 1968. Ako môže dojička kráv posudzovať návrh zákona o geológii – tak bol formulovaný základ sporu. Otázka zostala neuzavretá a taká je aj dnes. Taxikári z Kanady, čašníčky z Británie i kaderníci zo Slovenska môžu len dubiózne hodnotiť odbornú pripravenosť právnika na funkciu generálneho prokurátora, sudcu Ústavného súdu alebo prezidenta Slovenskej republiky. A predsa hodnotia. Ako vládzu, ako sa v kuloároch dohodnú. Samo testovanie kandidátov amatérskymi hodnotiteľmi je čudné.
Podľa ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej je pri výbere vhodného kandidáta kľúčové ale práve toto verejné vypočutie. Čo sa podľa vás teda politikmi nezohľadňuje, hoci by malo?
Odbornosť často stotožňujeme s gramotnosťou, čo je menej ako minimálna požiadavka. Celkom pritom uniká pozornosti, že karieristi s vyprázdneným svedomím zbytočne majú vzdelanie. To nie je koniec. Iba začiatok ťažkostí s pohovormi v orgánoch parlamentu.
Neujasnili sme si viaceré súvislosti ani otázku ich existencie. Vyžaduje sa pre odbornosť vzdelanie? Akého stupňa? Vyžaduje sa popri vzdelaní aj prax? Aktuálna alebo stačí minulá? Určite reálna. Čo kandidát v oblasti svojej kandidatúry urobil, čo v odbore napísal. Ak nič, nie je to vhodný kandidát. Cez sito hodnotenia v ústavnoprávnom výbore dosiaľ, naprieč volebnými obdobiami prešlo veľa záujemcov o všakovaké ústavné funkcie, ktorí nič neurobili, ešte menej napísali. V tom videli poslanci obrovskú prednosť.
Keďže sa nechcete vyjadrovať k Marošovi Žilinkovi a riešime voľbu prokurátora ako celok, povedzte, vy ako uznávaný odborník na ústavné právo s praxou, vzdelaním, aj publikačnou činnosťou by ste čo považoval u kandidátov na generálneho prokurátora pri výbere za kľúčové?
Nazdávam sa, že každá funkcia v štátnom aparáte si vyžaduje dve vlastnosti. Cit, respektíve zmysel pre spravodlivosť, ktorý núti konať, uplatniť ústavu i zákon vždy a vo všetkom, kde právny poriadok určuje povinnosť alebo priznáva oprávnenie. Nijaké rozprávky o nedostatku právomoci, zle napísanej ústave, ak sa vôbec udeje ten zázrak, že človek vo funkcii vidí, že skutok sa stal. A k tomu osobnú statočnosť. Odhodlanie uplatniť právo aj vtedy, keď sa to neľúbi nadradeným. Kto také vlastnosti nemá, nie je vhodný kandidát na najvyššie odborné funkcie. Či ich ozaj má, to by malo byť predmetom dôsledného a dôkladného zisťovania.
Nuž, ale o tom boli práve verejné vypočutia, teda híringy, kde kandidátov obracali zo všetkých strán, čo sa vám nevidí?
Navonok, zdanlivo, sa tak dialo pri grilovačke kandidátov na generálneho prokurátora v Ústavnoprávnom výbore Národnej rady SR. Nebol som pritom, no pociťujem značnú pochybnosť, či tam išlo práve o toto. Z informácií, ktoré o výsluchu kandidátov priniesla RTVS, som nadobudol dojem, že členovia výboru mali inštrukcie od vedenia svojich strán spolu s príkazom, koho zničiť, koho podržať. Ak sa nemýlim, potom pri pohovoroch kandidátov s členmi výboru tak veľmi o odbornosť nešlo dokonca ani vtedy, ak odbornosť stotožníme s gramotnosťou. Dva víkendy rokovaní najmocnejších v koalícii vyvolávajú podozrenie, že sa nehádali o vecnú správnosť výsledkov hodnotenia kandidátov ústavnoprávnym výborom.
Prínos posledného výsluchu záujemcov o funkciu generálneho prokurátora vidím v tom, čo dal pre rozvoj predstáv o výsluchu a čo vzal ilúziám o zavŕšení smerovania k výberu najvhodnejšieho kandidáta na obsadzovanú ústavnú funkciu. Pár slovami je to o stabilizácii predstavy o tom, čo sa pohovorom vôbec dá riešiť a vyriešiť. Ak sa má pohovorom s kandidátom overiť jeho spôsobilosť na výkon ústavnej funkcie, tak potom sa treba zaoberať jeho pripravenosťou na riešenie mimoriadnych, vypätých situácií, nie pohodových okamihov „v papučkách a teplákoch“.
