Oli Beständig: Ak to vláda konečne nepodchytí, šport zahynie. Nie je všetko o rúškach. Základom zdravia a imunity je šport

„Všetky tieto zákazy, príkazy sú cielené na emócie ľudí, všetko, čo ich robí šťastnými a zdravými, je nám odopierané, zakazované pod rúškom ochrany nášho zdravia. Prečo nepovedia: Ľudia, choďte von na slnko, športujte? Namiesto toho ďalšie reštrikcie,” vyhlásila pre ParlamentnéListy.sk jedna z najlepších slovenských krasokorčuliarok  posledných rokov Oli Beständig. „Mám obavy. Ak sa to teraz nepodchytí, šport zahynie,” uviedla na margo očakávaných finančných injekcií pre šport, ale ako vraví, dôležité sú, samozrejme, aj pre kultúru a malých podnikateľov.

Nesúhlasíte s opatreniami proti koronavírusu, zdajú sa vám nelogické. O čo presne ide? 

Situácia sa opäť zmenila, reštrikcie naberajú na obrátkach, lockdown za dverami, vyhrážky, ako sme si to pokazili, nabádanie na zmenu nášho správania, zbavovanie zodpovednosti. Pýtam sa, čo robili naši páni celé leto, keď vtedy hlásili povestnú druhú vlnu? Ako zabezpečili ľudí finančne, aby v prípade výpadku príjmov vedeli tento nápor zvládať, ako ich zabezpečili po zdravotnej stránke, hlavne tú rizikovú skupinu starých a imunokompromitovaných, aby v prípade nakazenia mali ľahší priebeh ochorenia, ak by k tomu došlo?

Neurobili nič, veľké nič a ľudia sú už teraz na dlažbe. Prekáža mi osobne enormný dôraz na rúška, rukavice, dezinfekčné prostriedky, skafandre, neviem čo všetko na seba máme navliekať. No ja to pokladám za akútnu pomoc v špecifickej situácii, nie dlhodobú a celoplošnú. Je potrebné v nemocnici, pri onkologických pacientoch, starých a kompromitovaných ľuďoch či ak je niekto chorý. Otázka však je, je rúško to najdôležitejšie? Či náš imunitný systém nie je práve tým, čo definuje naše zdravie? Prečo nám toľko nevštepujú, choďte von, na vzduch, choďte na slnko (v lete ho bolo dosť), športujte, jedzte vitamíny a na minerály bohaté potraviny, vyhýbajte sa cukru, fastfoodom, varte doma, nie z polotovarov, obohacujte stravu hlavne s prichádzajúcou jeseňou/zimou vitamínom C a D, A, B a rovnako selén a zinok, ktoré výrazne podporujú imunitný systém, otužujte, smejte sa, nestresujte a v neposlednom rade dbajte na kvalitný spánok.

Tvorba  zdravia ako takého totiž nie je teraz, nie pred pol rokom, keď sa začal tento ošiaľ, ale celý život, každý deň a to ja pokladám za zodpovedné. Rúško nám zdravie nezabezpečí a už vôbec pre mňa nie je synonymom ani spomínanej zodpovednosti a inteligencie, ako je to interpretované. A teraz tu máme nie len opatrenia, ktoré zasahujú šport a kultúru, ale opäť aj gastro, fitnescentrá, ZUŠ-ky, školy atď. V preplnených autobusoch MHD alebo obchodoch je všetko v  poriadku, ale na šport ísť nemôžeme, pomaly ho už ani robiť nemôžeme.

Na kultúrnom či športovom podujatí si ľudia oddýchnu, čo je vynikajúci spôsob odbúravania stresu pre zdravie veľmi dôležité. Mám pocit, že všetky tieto zákazy, príkazy sú cielené na emócie ľudí, všetko, čo ich robí šťastnými a zdravými, je im odopierané, zakazované pod rúškom ochrany zdravia. Samotné nariadenia však spôsobujú oveľa väčšie ujmy na zdraví a o finančných stratách ani nehovorím.

Je pravdou, že napríklad britský premiér Johnson vyčlenil po svojom prekonaní COVID-19 milióny libier na boj s obezitou, na podporu bicyklovania, športu, pretože obezita je rizikový faktor ako pri iných ochoreniach aj pri COVID-19.

No vidíte. Ako hovorím, šport je jedným základných faktorov zdravia.

Pribúda ľudí, ktorí hlavne cez sociálne siete zverejňujú svoje príbehy o tom, ako bez štátnej podpory v týchto odvetviach už nemajú pomaly z čoho žiť… Jednak asi nepôsobí dobre na psychiku, keď ste len zavretý doma bez práce, a hlavne úspory sa míňajú. Ich perspektíva, čo sa týka opatrení a nárastu koronavírusu u ľudí, nevyzerá ružovo. 

Ani žiť – veď práve. Vieme byť absolútne najväčší Slováci a sme hrdí, keď príde Sagan, Vlhová, úspešní hokejisti, futbalisti, vtedy sa burcujeme, akí sme hrdí, že sme Slováci, vlajky na autách, vytrubovanie, rovnako na DOD v Markíze je vždy plný areál, ľudia sú tam od brieždenia, čakajú hodiny na podpis svojho hrdinu či, nebodaj, foto, čumíme na televízory… A keď tieto oblasti utrpia najviac a netýka sa to iba samotných športovcov, hercov, spevákov, no množstva povolaní na pozadí, bez ktorých by tieto sektory nemohli fungovať, tá verejnosť,  ktorej títo ľudia spôsobujú radosť odkazuje: choďte za pás, choďte vykladať tovar, vy darmožráči…

Je to smutné. Je smutné ako zlomyseľní a neempatickí vedia byť ľudia a ešte smutnejšie je to, že si absolútne neuvedomujú, že skôr či neskôr sa to bude týkať každého jedného z nás. Ak sa vyberie jeden puzzle z obrazu, pokazí to celý obraz a kolobeh sa roztriešti. Kúpyschopnosť obyvateľov klesne a to najhoršie ešte len príde.

Do akej miery sa to osobne týka aj vás? 

Neovplyvňuje ma to existenčne, no práve včera mi to zrušilo gymnastiku s detičkami ako jedinú vec, ktorá mi v rámci športu ostala. Tá sa mi zrušila už na jar a kurz sme mohli dokončiť až po uvoľnení reštrikcií. Už na začiatku sezóny sa mi zrušili vystúpenia v jednom hokejovom klube, čo je pre mňa absolútne geniálny projekt, kde sme po zápase s jedným z hokejistov tímu predviedli krásne ľadové vystúpenie.

Pre mňa je to neskutočná psychohygiena, radosť zo športu, ktorý milujem najviac na svete, no, samozrejme, aj finančná stránka veci je dôležitá… Jednoducho mi to chýba po fyzickej či psychickej stránke. Priznávam, že s hrôzou sledujem, aké opatrenia zas prídu, človek nevie dňa, keď sa niečo nové neoznámi, ako to bolo včera. Samé buzerácie za rúška, za dezinfekciu, osočovanie, udávanie, ľudia sú bezočiví a drzí. Neviem, až kam sme sa to dopracovali. Umelcov a športovcov ľudia nazývajú cirkusantmi a nechápu, že je to povolanie, ktoré si vybrali.

Pre mňa šport nie je a ani nikdy nebol zamestnaním (skôr sme si zaň museli platiť), ale pre mnohých áno a ja tomu rozumiem, je to ich povolanie, ktoré teraz nemôžu robiť nie preto, že by nechceli, ale nie je im to umožnené. Čo je to šport bez divákov? Rovnako divadlo. Veď časť výkonu sú práve diváci, tá atmosféra burcuje aj športovcov, hercov, spevákov k výkonu. Keď nebudú  A-čkové tímy akéhokoľvek športu, tak to je koniec, takýto model je jednoducho pre šport, kultúru a iné oblasti života likvidačný. Až mám strach, či svojho syna budem môcť v budúcnosti niekam na šport či krúžky zapísať. 

Aktuálne nie sú telesné výchovy na mnohých školách, športové krúžky, kurzy, tréningy sú zrušené, čo majú vlastne tie deti, ktoré sú od marca doma a v škole od septembra sedia v rúškach na zadkoch vlastne robiť? Prostredie ich k pohybu nemotivuje, len k rúškam.

Deti majú teoretické telesné výchovy, hudobná výchova nula. Áno, otázka je, kam to smeruje? Vidím vonku tlupy nudiacich sa školákov… Čo budeme mať obézne deti napchávajúce sa cukríkmi, hamburgermi, energetickými nápojmi, alkoholom a s cigaretou v ruke? To je tá lepšia budúcnosť pre naše deti?! To, čo vidíme, je výsledok, kam roky spela spoločnosť, a po tomto antišportovom období ani nechcem vedieť kam povedie. Vedome a s našou asistenciou ich cpeme pred počítače a do on-line priestoru…

Na škole (FTVŠ) nám celý čas prízvukovali význam KALOKAGATIE a teda súladu tela a duše. Ako má byť dieťa v pohode, keď je v rúškach nad knihami a pohyb nie je? Pozornosť odíde. Pomer pohyb a mentálna práca je v absolútnom nepomere, čo bolo už predtým, ale teraz pri odporúčaní teoretickej TV je to totálne absurdné. Nehovoriac o dištančnom vyučovaní stredoškolákov. Asi sa dočkáme generácie faganov, vandalov, výtržníkov a tupoňov…

Spoločnosť je veľmi polarizovaná v názore na koronu. Akoby bolo všetko buď čierne, alebo biele. Celkovo je príliš veľa stresu medzi nami, sa mi vidí… A to, čo prišlo s najnovšími opatreniami, ani nekomentujem, sociálne siete sú zahltené reakciami všetkého druhu.

Keď máte iný názor, ste konšpirátor, fašista a dezinformátor. Neviem, ako to vyhodnotiť. Vieme, že sú veci, ktoré spoločnosť rozdeľujú, a to je náboženstvo, vakcinácie, interrupcia, LGBT komunita a teraz k tomu pribudol covid. Naozaj neviem, čo si myslieť, lebo všetky témy sú skvelé udičky pre ľudí, na ich polarizovanie a rozosievanie nenávisti.

Viete, ja by som sa rada o niektorých veciach bavila, ale je to veľmi roztrieštené vo verejnosti a ja sa pýtam: kde je tá pravda? Otázok mám veľa, vidím veľa nejasností. Fascinuje ma však, kde berú tí ľudia tú istotu, že ich názor je stopercentne správny a nikto nemôže mať iný? A dokonca titulovať iných ľudí kdejakými nálepkami, osočovať ich za iný názor, mne sa to zdá veľmi cez čiaru. Ale pravdepodobne to súvisí aj s tým, že mnoho ľudí stratilo prácu, majú menší príjem, obavy z budúcnosti, obavy o zdravie, je tu nervozita, ktorá sa až dá, ako sa hovorí “krájať”, okolo nás. A pýtam sa, prečo nepoznáme reálne chorých z tých pozitívne testovaných a teda reálne tých, ktorí roznášajú virus? Lebo byť pozitívne testovaný na koronavírus, neznamená mať ochorenie covid.

Vy nie ste nervóznejšia? 

Ako kedy, no asi aj áno (smiech). Ale tiež mám obavy, čo bude so mnou, hlavne s mojím synom raz? Ale neznamená to predsa, že budem zazerať na iných. Trošku pozitívnej sebakontroly tu chýba. Obmedzili sme sa na rúška a koronavírus. Ja si želám, aby sme sa vrátili k normálnemu životu. Mám mnoho priateľov v zahraničí. Často sa pýtam samej seba: uvidím ich ešte niekedy? Neskutočne mi chýbajú a neviem, čo bude… Korona mi zrušila tri zahraničné cesty v lete. Som človek, ktorý má rád osobný kontakt, konverzácie, objatia a teraz som v kontakte s ľuďmi hlavne cez telefón.

Poznáte niekoho, kto prekonal COVID-19?

Moja sestra, žije vo Viedni a bola v nemocnici dva a pol týždňa. Je astmatička, alergička, fajčí, odjakživa je prieduškárka (často sa liečila už ako dieťa na Prednej hore či v Lučivnej), máličko chýbalo, aby skončila na pľúcnej ventilácii. No v poslednom momente sa vzchopila a začala normálne dýchať. Bolo to už v apríli, každý deň som s ňou volala a nikdy mi nepovedala, čo sa deje, až v auguste, pretože vedela, že by som vystrelila z kože aj s rodinou. Ale zvládla to na jednotku a nemá ani žiadne následky. Má vybudované protilátky, no aj napriek tomu musí nosiť rúško, čo mi nedáva logiku a rovnako potrebuje negatívny test, ak by chcela cestovať. Tak o čom to teda celé je?!

Ministerstvá pripravujú schémy na podporu kultúry a športu, asi je načase, aby ich už aj zverejnili a pomohli športu a kultúre.

Musia. Neskoro bolo už v apríli. Iniciovali sme s hŕstkou ľudí protest na čiastočné zvrátenie opatrení, no nakoniec sa podarilo aspoň hokejistom a zástupcom futbalu urobiť mini protest, za čo im patrí VEĽKÉ ďakujem, aj keď to bolo 5 minút po 12, no ľady sa už vtedy pohli a môžu aspoň hrať zápasy bez divákov a to aj teraz, no bez finančnej kompenzácie, pomoci je športu a, samozrejme, aj kultúre, maloobchodu koniec. Šport a kultúra sú pritom zložky, bez ktorých spoločnosť nemôže existovať. Najväčšia absurdita je, že celý život sa presúva a obmedzuje na on-line priestor, no nie všetko je možné takto vykonávať a život sám sa on-line už vôbec žiť nedá.

Buďme, prosím, každý zodpovedný, no predovšetkým k sebe, starajme sa o svoje zdravie každý deň, iba zaň je každý naozaj zodpovedný. Keď sme chorí, zalezme s čajíkom a fusaklami pod perinu a neflákajme sa medzi ľuďmi. Veľa zdravia a pevné nervy všetkým.