V polovici septembra schválila NR SR novelu zákona o pamäti národa (PN), ktorá výrazným spôsobom znížila vaše právomoci. Dokonca nebyť pozmeňovacieho návrhu poslankyne za Most-Híd Edity Pfundtner, mali ste byť na základe tejto novely odvolaný ešte v polovici októbra. Prezident Kiska na začiatku októbra novelu vetoval a vrátil do parlamentu, no ten ju na druhý raz aj tak schválil a novela platí od 27. októbra. Vy ste sa však pomerne prekvapujúco rozhodli odstúpiť z funkcie. Prečo práve teraz?
Nebolo to prekvapujúce vzhľadom na skutočnosti, za akých bola novela prijatá. V piatok 27. októbra mi novela zákona odobrala kompetencie štatutára a preniesla ich na správnu radu, teda na deväťčlenný kolektívny orgán. Scenár postupu správnej rady bol verejnosti známy od momentu podania novely zákona o pamäti národa do NR SR. Ďalšie kroky správnej rady sa majú týkať zmeny organizačnej štruktúry a s ňou je spojená výmena vedúcich pracovníkov na riadiacich postoch. To vnímam ako prirodzené právo každého štatutára, hoci mne takéto právo bolo upreté. A preto som bol v konflikte záujmu so správnou radou.
A to bol jediný dôvod vašej abdikácie?
Nie. Obávam sa, že ďalšie kroky správnej rady môžu viesť k prepúšťaniu mojich spolupracovníkov, ktorým som plne dôveroval. Ide o šéfredaktora časopisu Pamäť národa, riaditeľov a vedúcich organizačných zložiek či zamestnancov sekretariátu. Ako formálny predseda správnej rady sa na týchto čistkách nemienim podieľať. Bolo by to v konflikte s mojím svedomím a zaiste aj krokom späť, ak by sa rozhodol budúci štatutár konať nezodpovedne. Najmä vzhľadom na dobré výsledky, doterajšiu činnosť a aktivity ÚPN.
Okrem toho konflikt v správnej rade nemá byť ďalej predmetom slovenskej reality šou. Do funkcie predsedu Správnej rady ÚPN a štatutára ústavu som bol zvolený na šesť rokov. Neodôvodnený zásah národnej rady do výkonu mojej funkcie ma priviedol k rozhodnutiu odstúpiť z funkcie predsedu Správnej rady ÚPN od 1. novembra 2017.
Čo to v praxi znamená?
Prakticky by som sa stal iba reprezentantom štatutárneho orgánu bez reálneho dosahu na zásadné rozhodnutia. A čo je horšie, za zlé a nezodpovedné vedenie inštitúcie by som sa ako predseda podpísal. Novela zákona je výrazne personifikovaná. Keďže pred štyrmi rokmi som sa o funkciu štatutára ÚPN uchádzal ako riadny zamestnanec ústavu, bol som zároveň prinútený podať aj výpoveď zo zamestnania. V zmysle platnej novely zostávam aj naďalej do konca môjho funkčného obdobia členom správnej rady a budem sa zasadzovať o zmysluplné fungovanie ústavu.
Osobne ste kritizovali celý proces tvorby novely a povedali ste, že ide v podstate o obyčajnú normalizáciu, keďže vaše kompetencie ako predsedu Správnej rady ÚPN sa neposilnili, ale naopak, značne oslabili. V čom?
Snaha o zmenu zákona o pamäti národa prišla v čase, keď ÚPN po rokoch stagnácie získal rešpekt a uznanie nielen doma, ale predovšetkým za hranicami našej krajiny. Veľké množstvo podporných aktivít, listov, vyhlásení a deklarácií angažovaných jednotlivcov a tiež renomovaných pamäťových inštitúcií európskeho formátu svedčí nielen o potrebe zachovania nezávislej činnosti slovenského Ústavu pamäti národa, ale aj o jeho dobrom mene. Podľa dôvodovej správy snahou predkladateľov zákona (Jaroslav Paška /SNS/, Mária Janíková /Smer/, Ľubomír Želiezka /Smer/ a Martina Šimkovičová /nezávislá/ – pozn. PL.sk) bolo v ÚPN zaviesť efektívny a transparentný model riadenia.
Aká je realita?
V skutočnosti model nie je efektívny, lebo doteraz ÚPN riadil jeden človek a odteraz by ho malo riadiť deväť členov správnej rady. Dôležité rozhodnutia budú prijímané väčšinovým hlasovaním. Pýtam sa kedy a v akom čase? V dôvodovej správe predkladatelia konštatovali, že je to model demokratický. V skutočnosti doteraz členovia Správnej rady ÚPN nedovolili verejné rokovania, ba dokonca mi zamietli vlastného zapisovateľa. Doteraz mi nedovolili ani len pre vlastnú kontrolu vyhotoviť si zvukový záznam z rokovania Správnej rady ÚPN.
V kolektívnom orgáne platí, že za spôsobené škody v riadení a fungovaní ÚPN nikto neponesie osobnú zodpovednosť.
Ako teda predkladatelia novely zdôvodňovali jej potrebu?
Naopak, v médiách predkladatelia novely zákona odôvodňovali zmenu zákona napätými vzťahmi v ÚPN. Predseda je konfliktný, nekompetentný, neplní si povinnosti… Ak táto verzia bola dôvodom na zmenu, potom novela je výrazne personifikovaná. A to je v rozpore s Ústavou SR, pretože každý zákon musí byť všeobecne platný a nemôže sa vzťahovať na konkrétny prípad. Teda kedy predkladatelia hovorili pravdu?
Dobrá otázka, kedy?
Po predložení správy o činnosti ÚPN za rok 2016 v NR SR bolo pre mňa veľkou satisfakciou vypočuť si desiatky vystúpení opozičných poslancov, ktorí z rôznych uhlov pohľadu ocenili výstupy a výsledky činnosti Ústavu pamäti národa za uplynulé obdobie. Bohatá a rôznorodá činnosť ÚPN doma i v zahraničí by nebola možná bez toho, keby neexistovala súhra medzi vedením ústavu a jeho zamestnancami. Predkladatelia zákona akosi pozabudli na skutočnosť, že ÚPN sa má vyrovnávať so zločineckou minulosťou. Novela zákona totiž nerozširuje úlohy ústavu, ale naopak, okliešťuje právomocami predsedu Správnej rady ÚPN a iba taxatívne vymenúva úlohy, ktorými by sa mal ústav zaoberať. Napríklad komu z predkladateľov novely zákona prekážalo budovanie Múzea zločinov komunizmu?
Pre médiá ste sa viackrát vyjadrili, že snahou predkladateľov novely zákona o pamäti národa boli a sú predovšetkým politické dôvody, teda snaha o odvolanie predsedu správnej rady, teda vás, a tiež to, že podľa vašich slov robíte svoju činnosť apoliticky, zodpovedne, vedecky a nezávisle. Znamená to, že pre vládnu moc nie je dôležitá pamäť národa?
Mrzí ma, že nikto z predkladateľov novely ma osobne nenavštívil a nikto z nich sa nezaujímal o skutočnú situáciu v ÚPN. Obávam sa, že pani poslankyňa Šimkovičová ani presne nevie, kde má ÚPN trvalú adresu. Na pozadí zmeny zákona o pamäti národa zohral kľúčovú úlohu pán poslanec Anton Hrnko, ktorý v rozprave NR SR predniesol na moju adresu sériu lží a obvinení, ktoré neboli a nie sú ničím podložené. Dokonca pre bývalého zamestnanca ÚPN Martina Lacka (dostal výpoveď v auguste 2016 – pozn. PL.sk) sa mi pán Hrnko vyhrážal, že si ponesiem za to zodpovednosť. Pán Lacko je dnes asistentom pani poslankyne Grausovej zo strany Kotleba – ĽS Naše Slovensko.
Aká teda bola reálna situácia v ÚPN?
Bohatá a rôznorodá činnosť ÚPN by nebola možná bez toho, keby neexistovala súhra medzi vedením ústavu a väčšiny jeho zamestnancov. Býva pravidlom, že ak je človek principiálny, môže byť vnímaný aj ako konfliktný. ÚPN narába s citlivými materiálmi, zverejňuje „hriechy minulosti“ a menuje ich vinníkov. Tí, čo v minulosti preukázateľne škodili, odmietajú niesť za to zodpovednosť.
Ukazuje sa, že nepriateľmi súčasného vedenia ÚPN sú extrémisti, nacionalisti, bývalí ľudáci, eštebáci, niektorí sudcovia aj komunisti, ako sa to nakoniec potvrdilo aj v rozprave Národnej rady SR. Preto mi dovoľte, aby som jasne vymenoval skutočné dôvody, ktoré stáli za novelou zákona o pamäti národa a ktoré boli predkladateľmi zákona úmyselne zamlčiavané.
O ktoré dôvody ide?
Po prvé: ÚPN v kauze Babiš (Andrej Babiš – šéf strany ANO, ktorá nedávno vyhrala české voľby – pozn. PL.sk) podal námietku na Ústavný súd SR, že mu boli porušené práva na spravodlivý rozsudok.
Po druhé: Ústav opakovane vyzýval poslancov národnej rady, aby boli odobraté výsluhové dôchodky bývalým príslušníkom ŠtB.
Po tretie: ÚPN v kauze Hudzovič (advokát René Hudzovič, ktorý sa domáha finančného odškodnenia vo výške presahujúcej 1,2 milióna eur v dôsledku jeho údajne neoprávnenej evidencie v registračných protokoloch ŠtB – pozn. PL.sk) sa so žalobcom nedohodol, ale v plnej miere spochybnil jeho nároky. Na rozhodnutie Okresného súdu v Leviciach podal odvolanie.
Po štvrté: ÚPN prvýkrát od pádu železnej opony sprístupnil mená 158 prokurátorov, 228 sudcov a 86 vyšetrovateľov štátnej bezpečnosti, ktorí sa podieľali na sankcionovaní občanov pre trestný čin nedovoleného opustenia republiky.
Po piate: ÚPN ako prvý z krajín bývalého východného bloku uzavrel a zverejnil kompletnú štruktúru ŠtB na území Slovenska od roku 1966.
Po šieste: ÚPN cez Festival slobody, výchovno-vzdelávacie aktivity a vedecké konferencie pripomína zločineckú minulosť, obete zločineckých režimov a menuje vinníkov, ktorí sa na zločinoch podieľali.
Pani poslankyňa Pfundtner si neumyje ruky tým, že pripomienkou v novele zákona nepríjemnú robotu preniesla z národnej rady na správnu či dozornú radu ústavu.
Očakávate v nasledujúcom období tlak najmä zo strany vládnych politikov nielen voči vašej osobe, napriek tomu, že ste abdikovali, ale najmä voči tomu, o čo sa ÚPN pod vaším vedením snažil, teda ozrejmiť pravdu o našej minulosti?
Nadobúdam čoraz hlbšie presvedčenie, že prijatá novela je iba chabým začiatkom. Neobávam sa, že dôjde k zrušeniu ÚPN. Ak chceme byť v jadre EÚ, to nepripadá do úvahy. Dôjde iba k okliešteniu jeho činnosti. Ústav sa stane bezzubým nástrojom na presadzovanie pravdy o minulosti.
Ak by sme od začiatku nemali isté zásady, obávam sa, že podobná zmena sa mohla udiať aj krátko po mojom zvolení do funkcie. Zápas o smerovanie ústavu prebiehal predovšetkým v správnej rade. Krátko po mojom zvolení vtedajší prezident SR Ivan Gašparovič vymenoval nového člena správnej rady, bývalého štatutára Ivana A. Petranského, ktorému som pre podozrenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa neuznal jeho pracovnú zmluvu. Dôsledkom zanedbanej právnej agendy požívali svedectvá príslušníkov ŠtB na súdoch väčšiu dôveru ako listinné dôkazy, ktoré títo príslušníci sami vytvorili.
Čím si to vysvetľujete?
V minulosti prehral ÚPN 19 súdnych sporov, ktoré sa týkali ochrany osobnosti. V súdnych sporoch s ústavom príslušníci ŠtB úspešne prepisovali dejiny. Pre mnohých prestal byť Archív ÚPN dôveryhodným zdrojom informácií o komunistickej minulosti. Naopak, stal sa terčom kritiky politických rivalov či špekulantov, ktorým tento status quo vyhovoval na tunelovanie prostriedkov daňových poplatníkov.
Známy je prípad, keď sa žalobca ako agent ŠtB ocitol na stránkach ÚPN vo verejne prístupnom zozname. Za poškodenie jeho dobrého mena žiadal od ÚPN odškodné vo výške 1,2 milióna eur. A Okresný súd v Leviciach mu priznal takmer polovicu. Našťastie, ÚPN sa odvolal. Ministerstvo vnútra sa ale neodvolalo. Prečo? Ešte pred mojím nástupom na protest či z dôvodov čistiek bývalého vedenia ÚPN odišlo z ústavu 28 odborných zamestnancov. Niektorých z nich som po rokoch prijal späť do ÚPN.
Podľa názorov niektorých odborníkov môžu byť za spomínanou novelou zákona o pamäti národa aj dodnes nevyjasnené prípady možnej spolupráce s komunistickou tajnou službou viacerých známych ľudí. Niektorých ste už spomenuli – Babiš, Hudzovič. Sú tam však aj doteraz neuzavreté prípady Jána Budaja, Jozefa Banáša, ale aj šéfa Matice slovenskej Mariána Tkáča. Tí ale roky tvrdia, že s ŠtB nikdy nespolupracovali, ale v registračných zväzkoch ŠtB stále figurujú v kategórii agent. Mohol to byť jeden z dôvodov tlaku na vás?
Vôbec si nemyslím, že za novelou zákona stoja bývalí agenti ŠtB. A už vôbec nie poslanec Ján Budaj, ktorý sa svojimi verejnými vyhláseniami jasne vymedzil voči predkladateľom zákona. Ba naopak, som mu vďačný za jeho angažovanosť v novembri 1989 a tiež v zápase s mečiarizmom, čo raz môže byť predmetom záujmu ÚPN.
Odkiaľ teda podľa vášho názoru pochádza ten tlak?
Tlak na nás je zo strany príslušníkov ŠtB a majú na to riadny dôvod. Pred necelým mesiacom, 12. októbra, sme sa zásluhou vytrvalosti a zásadného postoja vedenia ÚPN na Ústavnom súde SR stali svedkami prelomového rozhodnutia v takzvanej kauze Babiš. Súd rozhodol, že ÚPN už nemôže byť žalovaný v sporoch s bývalými príslušníkmi ŠtB z dôvodu ich oprávnenej či neoprávnenej evidencie. Rovnako rozhodol, že bývalí príslušníci ŠtB nemôžu v súdnych sporoch vystupovať ako dôveryhodní svedkovia.
To znamená, že ani ÚPN, ani daňoví poplatníci by nemali uhradiť 1,2 milióna eur žalobcom za poškodenie ich dobrého mena v súvislosti so zverejnením registračných protokolov ŠtB. Táto judikatúra Ústavného súdu SR má obrovský význam nielen pre Slovensko, ale aj pre krajiny strednej a východnej Európy, ktoré prežili komunistickú diktatúru.
Chcem zdôrazniť, že zápas o víťazstvo v kauze Babiš presahoval povinnosti štatutára. V tomto zápase o pravdu a v zápase na ochranu ÚPN pred prepisovačmi histórie som bol často osamotený. Obklopený iba neveľkou skupinou vytrvalých spolupracovníkov a neúplatných právnych zástupcov.
Mohol sa podľa vás dostať do registračných zväzkov v kategórii agent ktokoľvek bez svojho pričinenia, teda bez vlastnoručného podpisu zaväzujúceho k spolupráci s ŠtB? To totiž tvrdia takmer všetci, napríklad aj tí, ktorých som menoval. Bolo také niečo vôbec možné?
Táto otázka je skôr pre sekciu dokumentácie, ktorá sa zaoberá činnosťou ŠtB, jej oprávnenou či neoprávnenou evidenciou. Jednou zo základných evidenčných pomôcok bývalej Štátnej bezpečnosti boli takzvané registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti, ktoré obsahujú záznamy takmer 20-tisíc osôb, ktoré vedome aj nevedome spolupracovali s ŠtB. V súlade s plnením zákona o pamäti národa č. 553/2002 Z. z. ÚPN zverejnil registračné protokoly bývalej ŠtB na svojej webovej stránke, čo okamžite zo strany dotknutých osôb vyvolalo vlnu kritiky a žaloby namierené proti ÚPN.
To znamená, že treba diferencovať?
Je potrebné rozlišovať vedomú a nevedomú spoluprácu. Preto hneď v úvode tejto stránky sme jasne označili kategórie vedomých spolupracovníkov a patrí k nim aj kategória agent. Nechcem, aby diskusia v tomto článku sa točila okolo agentov ŠtB, pretože v tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že riadiaci dôstojníci často zneužívali svoje postavenie v súvislosti s viazacím aktom agenta na spoluprácu. Z iného uhlu pohľadu, „vydieraní“ agenti sa ocitli v úlohe obetí zločineckého režimu. Tým ale netvrdím, že riadiaci dôstojníci ich evidovali neoprávnene. Hovorím iba to, že rozohrali špinavú hru.
Nakoniec ŠtB ako represívny orgán štátu, tajná politická polícia, slúžila predovšetkým komunistickej strane. A preto mi pripadá veľmi komické, keď istý poslanec vytýka inému, že je donášač, a pritom práve on bol tým dobrovoľným členom zločineckej organizácie s názvom komunistická strana. Nakoniec Rada Európy v roku 2006 zverejnila až sto miliónov obetí, ktoré zahynuli v dôsledku komunistických zločinov.
Medzi najčastejšie argumenty ľudí z kategórie agent, ale aj z kategórie dôverník patrí napríklad spochybňovanie dôveryhodnosti samotných spomínaných spisov, ktoré viedli príslušníci ŠtB. Lenže na druhej stane je protiargument, že spisy sú iba reálnym zaznamenaním vtedajšieho stavu. Kde je pravda?
Z prípadu na prípad. Obsah spisu nemusí byť pravdivý v zmysle, že pán XY bol členom konkrétnej zahraničnej spravodajskej služby. Z vyšetrovacích spisov bývalých politických väzňov je možné vydedukovať, ktorá výpoveď bola vynútená a prečo väzeň vypovedal tak, aby to bola pre neho poľahčujúca okolnosť. Naopak, evidencia záznamov ŠtB bola dôsledná. Jednotlivé spisy sú opatrené podpisom riadiacich dôstojníkov, vedúcich jednotlivých oddelení či správ ŠtB. Ak by dôležité informácie či záznamy neboli spoľahlivé, nebola by spoľahlivá ani tajná polícia. Tá však konala profesionálne a spoľahlivo na základe viacerých informačných zdrojov. A dovolím si tvrdiť, že Československá rozviedka ŠtB nijako nezaostávala za sovietskou spravodajskou službou KGB.
So svojou minulosťou sa vyrovnali postupne Česi, Maďari či Poliaci, kde nesmú byť vo verejných funkciách ľudia akokoľvek podozriví zo spolupráce s tajnými službami. Len na Slovensku sa to neuskutočnilo. Ako je možné, že tu nikdy nebola politická vôľa očistiť verejný život od týchto ľudí? Myslíte si, že dnes už je na to neskoro?
Nikdy nie je neskoro. Ako sa naša krajina vyrovnala s minulosťou, sa vám pokúsim vysvetliť. Predstavitelia totalitných režimov na Slovensku odmietli niesť politickú zodpovednosť za spáchané trestné činy v čase, keď boli na čele týchto režimov. Minulý rok sme spolu s Platformou európskej pamäti a svedomia vyzvali ešte žijúcich popredných predstaviteľov komunistického režimu, aby sa za svoje skutky verejne ospravedlnili. Nestalo sa tak. Na Slovensku sa doteraz neuskutočnila reforma súdnictva a justície. Za spáchané komunistické zločiny tu doteraz nebol nikto potrestaný.
Na východnom Slovensku boli odhalené pamätníky bývalému ideológovi KSČ Vasiľovi Biľakovi a tiež bývalému generálnemu prokurátorovi Jánovi Pješčákovi, zodpovednému za hrdelný zločin spáchaný v čase komunistického režimu. Doteraz na Slovensku nebol nikto odsúdený za propagáciu komunizmu. Paradoxne, nedávno boli súdení a prenasledovaní umelci Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz pre poškodenie cudzej veci v súvislosti so strhávaním komunistických symbolov v súlade so zákonom o popieraní zločinov komunizmu.
O čom to podľa vás svedčí? Máte aj ďalšie fakty?
Bolo zamietnutých až 45 trestných podaní na Generálnu prokuratúru SR, ktoré podal ÚPN najmä v súvislosti so zločinmi na hraniciach spáchanými v období komunistického režimu. Príslušníci ŠtB doteraz v súdnych sporoch ako kľúčoví svedkovia spochybňovali oprávnenú evidenciu agentov, ktorých v minulosti evidovali. Mnohí sudcovia svedecké výpovede príslušníkov ŠtB uprednostňovali pred faktmi – listinnými dôkazmi, ktoré títo príslušníci sami vytvorili. Bývalý agent, o ktorom súd na základe svedeckej výpovede príslušníkov ŠtB rozhodol, že v registračných protokoloch bol evidovaný neoprávnene, žiadal za poškodenie jeho dobrého mena od ÚPN odškodné vo výške 1,2 milióna eur. Aj napriek tomu, že zákon o pamäti prikazuje zverejniť registračné protokoly ŠtB, Okresný súd v Leviciach mu z veľkej časti vyhovel a priznal mu odškodné za poškodenie jeho dobrého mena vo výške spolu 450-tisíc eur. Na porovnanie, napríklad bývalí politickí väzni za desať rokov strávených v Jáchymove dostali odškodné sotva tritisíc eur.
Máte aj ďalšie podobné príklady?
Pozostalí po Hartmutovi Tautzovi, ktorý zomrel v dôsledku početných zranení spôsobených psami pohraničnej stráže, majú nárok na odškodné vo výške len tritisíc eur.
Národná rada SR už trikrát po sebe zamietla prijať návrh zákona o odškodnení bývalých politických väzňov. A tiež zamietla odobrať príslušníkom ŠtB výsluhové dôchodky aj za obdobie, keď škodili. V súčasnosti poberajú bývalí príslušníci ŠtB vysoké výsluhové dôchodky aj za obdobie, keď škodili, zatiaľ čo mnohí bývalí politickí väzni žijú na hranici chudoby. ÚPN ani po pätnástich rokoch od svojho založenia nemá vlastnú budovu.
Čo z toho, čo ste dosiaľ povedali, vyplýva?
V tomto roku poslanci vládnej koalície za Smer, SNS i Most-Híd v Národnej rady SR odhlasovali novelu zákona o pamäti národa, ktorá je z hľadiska úplného a nestranného skúmania obdobia neslobody doslova likvidačná.
Ako je možné, že v susednom Česku má podobná inštitúcia, ktorou je Ústav pre štúdium totalitných režimov, celkom iné spoločenské postavenie?
Prednedávnom som bol pozvaný do českého Senátu na konferenciu, ktorá sa uskutočnila pri príležitosti desiateho výročia založenia našej partnerskej inštitúcie, Ústavu pre štúdium totalitných režimov. Aj táto inštitúcia prežíva politické otrasy, no zďaleka nie v takej miere ako ÚPN. Medzi sebou máme nadštandardné vzťahy a v zápase o vyrovnanie sa s minulosťou sme si oporou. Našťastie, pán Babiš žaloval ÚPN a nie český ústav. Obávam sa, že ak by to bolo naopak, možno by dnes Ústav pre štúdium totalitných režimov riešil vlastnú novelu. V novembri 2016, krátko po prepustení historika Martina Lacka, ma dozorná rada obvinila z neplnenia si úloh, z rozvratu ústavu či z nelegálneho zamestnávania.
Zostalo to bez odozvy?
Nie. Na vykonštruované obvinenia predsedu Správnej rady ÚPN so znepokojením reagovali aj zástupcovia Európskej siete úradov spravujúcich písomnosti tajnej polície, ktorí nám vyjadrili značnú podporu.
„My predstavitelia Európskej siete úradov spravujúcich písomnosti tajnej polície s obavami pozorujeme pretrvávajúcu situáciu na Slovensku, a to v súvislosti s obvineniami proti predsedovi Správnej rady ÚPN Dr. Ondrejovi Krajňákovi. Sme presvedčení, že výsledky činnosti ÚPN vrátane aktivít na medzinárodnej úrovni sú dôkazom zodpovedného plnenia úloh ústavu, spojených so zverejňovaním zločinov spáchaných v dobe totalitných režimov. Snaha prepisovať dejiny, a to najmä členmi bývalej tajnej polície, je typická pre všetky postkomunistické krajiny. Odolávanie takýmto snahám si nepochybne vyžaduje občiansku odvahu. Preto vyzývame predstaviteľov politických strán na Slovensku, aby sa zasadili o zodpovedné hodnotenie obdobia neslobody a aby pre ÚPN vytvorili priaznivé pracovné prostredie, ktoré mu umožní riadne fungovať.“
Ako ste už spomenuli, ÚPN dodnes nemá svoju vlastnú budovu. Úsilie o zriadenie Múzea komunizmu zostáva takisto zatiaľ skôr snom ako realitou. Máte značne obmedzené možnosti na odhaľovanie zločinov dvoch totalitných režimov. Prečo je to tak?
ÚPN plní v spoločnosti náročnú, ale aj vznešenú úlohu. Skúma totalitné režimy, trestné činy a zločiny proti ľudskosti. Nastoľuje spravodlivosť. Menuje zodpovedných za zločiny, čelných predstaviteľov totalitných režimov, ich prisluhovačov, mená arizátorov, príslušníkov bezpečnostných zložiek, sudcov, vyšetrovateľov a prokurátorov, vedomých tajných spolupracovníkov…
Práca v ÚPN sa týka svedomia človeka, podstaty jeho bytia, ľudského konania, morálnych a mravných postojov. Predpokladom pre vyrovnanie sa s minulosťou je spravodlivosť. Vlani to konštatovali aj ministri spravodlivosti členských krajín Únie na summite v estónskom Talline.
Evanjelický reverend Dušan Tóth mi pri jednej príležitosti povedal. „Dovtedy nad našou krajinou bude visieť temný mrak sváru a nenávisti, pokiaľ človek ktorý sa podieľal na vine aj tým, že neurobil nič pre jej nápravu, hlasno nevysloví slová: Je mi to ľúto. Prosím, odpustite mi. A ten, ku ktorému sa kajúcnik obracia s úprimným srdcom, pokiaľ nepovie slovo odpúšťam, nedôjde k zmiereniu.“
Čo je podľa vás aj po vyslovení týchto slov konečným cieľom ÚPN?
Nastoliť v spoločnosti spravodlivosť a pripraviť pôdu pre vzájomné odpustenie si a celonárodné zmierenie. Preto by sa mali problematikou vyrovnávania sa s minulosťou okrem historikov, právnikov a sociológov vážne zaoberať aj psychológovia, antropológovia, teológovia či moralisti, učitelia a vychovávatelia, umelci, žurnalisti a spisovatelia. Lebo, ako sa ukazuje, neochota vyrovnať sa s pravdou o minulosti našu spoločnosť pomaly, ale isto dobieha.
Ako vidíte budúcnosť ÚPN, ale aj svoju vlastnú, keďže v Správnej rade ÚPN zatiaľ zostávate?
Vlani sme sa zásluhou zmeny orientácie ústavu stali členmi Platformy európskej pamäti a svedomia. Považujem to za významný signál smerom k môjmu pôsobeniu. Je to pre mňa veľkým zadosťučinením a svedectvom, že ÚPN sa stal poslednou baštou zápasu s pohrobkami fašizmu a komunizmu.
Z roka na rok ÚPN požíval čoraz väčšiu dôveru nielen na Slovensku, ale aj za hranicami našej vlasti. Podporu ústavu vyjadrili aj poslanci Európskeho parlamentu z deviatich krajín Európy. Žiaľ, v rovnaký deň ako v kauze Babiš rozhodoval ústavný súd o osude ÚPN rozhodoval aj slovenský parlament.
Kým ústavný súd o dlhoročnom úsilí ÚPN rozhodol, že vedenie ÚPN je na správnej ceste, slovenský parlament prelomil veto prezidenta a novelou zákona nepotrestal iba štatutára ústavu, ale cez oklieštenie jeho právomocí predovšetkým celý ústav. V jeden a ten istý deň prišli na svet dve rozhodnutia dvoch najvýznamnejších inštitúcií Slovenskej republiky, ktoré majú zastupovať spravodlivosť národa. Jedna z nich potvrdila správnosť našej cesty, druhá ju poprela.
