Spencerová v úvode spomína na to, aká bola situácia vo vojnovej Sýrii pred štyrmi rokmi. Už vtedy podľa vlastných slov odhalila nesmiernu životaschopnosť a akcieschopnosť krajiny. „Zatiaľ čo televízie neustále ukazovali bombardovanie a deštrukciu a všeobecne vytvárali obrazy zmaru, ja som o rok neskôr našla ,Made in Syria‘ najprv na balenej vode, čo je na Blízkom východe kriticky dôležitá komodita. Potom sa pridali limonádky z Latakie so štandardnou ponukou bubliniek, potom pribudlo domáce ovocie a mäso, mliečne výrobky a jogurty…“ píše Spencerová a poukazuje na podnikateľov, ktorí sa pustili do práce, len čo sa niekde skončili boje a front sa vzdialil.
„Sýria sa stavia pomaly na nohy a ožíva znovu aj export: napríklad textil už sa vyváža údajne až do 90 krajín sveta a objem celkového vývozu by tento rok mohol dosiahnuť až 5 miliárd dolárov,“ podotýka Spencerová.
„Sýrsky štát je až po krk v dlhoch, musí dovážať viac ako 90 percent energií a nič zásadné na tom nemôže zmeniť skutočnosť, že podľa niektorých správ už Kurdi sýrskej armáde fakticky prenechávajú prinajmenšom časť ropných a plynových polí pri Dejrizore. Superbohatý súkromný sektor, ktorý, mimochodom, počas celej vojny v drvivej väčšine zostal na Asadovej strane, však medzitým ,šliape‘ – v čase, keď sa európski zástancovia integrácie radujú nad každým novootvoreným stánkom s kebabom, nasvedčujú uplynulé tri roky tomu, že práve tu sa hrá neporovnateľná liga. A keď Damask tvrdí, že len čo opraví najnutnejšie železničné trate, postaví novú železnicu rovno do Číny a Turecka, pokojne by som aj verila, že sa na nejakú tú vetvu novej Hodvábnej cesty rýchlo napojí,“ dodáva Spencerová.
Na záver potom konštatuje, že dobré správy vraj nie sú správy. „A toto dobrá správa je, prinajmenšom pre Sýriu. Pre Západ, samozrejme, nie. Takže to vlastne správa je,“ uzatvára.
Celý text si môžete prečítať TU.
