Prezident Kiska vás tento týždeň vymenoval za sudcu. Čo to pre vás znamená?
Znamená to určite pre mňa významný životný úspech a výrazný profesionálny posun. Pracoval som doteraz v justícii viac ako osem rokov v pozíciách justičného čakateľa a vyššieho súdneho úradníka, počas ktorých som sa snažil učiť, získavať praktické skúsenosti, zlepšovať sa a pracovať na sebe.
Viem, aká dôležitá, zodpovedná a mimoriadne náročná je práca sudcu a som si vedomý, že vstupujem aj do veľmi sledovaného a citlivo vnímaného prostredia. Preto sa budem snažiť odovzdať zo seba to najlepšie, pričom mi nedá zvýrazniť, že rozhodovať budem vždy len na základe riadne zisteného skutkového stavu, v zmysle zákonov SR, Ústavy SR a medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná, podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia a to bez akýchkoľvek vplyvov – mediálnych, politických či iných.
Chceli by ste pokračovať v šľapajách otca a byť sudcom v trestných veciach?
V pozícii justičného čakateľa, respektíve vyššieho súdneho úradníka som prešiel skoro všetkými agendami a oddeleniami na okresnom či krajskom súde, ale priznám sa, že najviac mi učarovalo práve trestné právo. Je možné, že to ovplyvnili aj početné diskusie s otcom ako trestným sudcom, počas ktorých sme rozoberali rôznorodé trestné prípady a právne otázky, ktoré v konkrétnych veciach nastali.
Veľmi významný pozitívny vplyv na mňa malo aj doterajšie pôsobisko, keď som bol posledných asi štyri a pol roka zaradený ako vyšší súdny úradník práve na trestnoprávnom kolégiu Krajského súdu v Bratislave. Pod dozorom jeho trestných sudcov som rástol odborne aj ľudsky. Práve pôsobenie na trestnoprávnom kolégiu ma len uistilo, že by som sa ako sudca, ak to bude možné, rád venoval trestnému právu.
Okresný súd Bratislava I je veľmi vyťažený, ste na to pripravený?
Už v čase prihlásenia sa do výberového konania na sudcu Okresného súdu Bratislava I som vedel, že ide o jeden z najvyťaženejších súdov na Slovensku a bol som na túto situáciu pripravený. Verím, že sa mi mojou prácou podarí prispieť k zrýchleniu a skvalitneniu súdneho konania na tomto súde.
Máte identifikované negatívne javy v slovenskom súdnictve? Ktoré to sú a ako s nimi chcete bojovať?
Podľa môjho názoru je asi najväčší problém slovenského súdnictva rýchlosť konaní, teda tie prieťahy, a vymožiteľnosť práva. Významným negatívnym javom v justícii je aj nedostatočné finančné ohodnotenie administratívy. Je to tiež dôležitá práca v rámci rezortu, ktorá by mala byť adekvátne ohodnotená, ak chceme kvalitne a rýchlo konajúce súdy. Je napríklad známe, že na niektorých súdoch je dlhodobejšie problém obsadiť miesta asistentov/tiek (zapisovateľov/liek), kedy za ponúkaný tabuľkový plat sa do výberových konaní hlási minimálny počet ľudí, ak vôbec niekto. Následne ostávajú tieto miesta neobsadené, čo ochromuje chod celého súdneho oddelenia, keďže nemá kto vybavovať administratívnu prácu, poštu, opisy rozhodnutí, vyhotovovať zápisnice z pojednávaní a podobne.
Ako to chcete riešiť?
Z mojej pozície s nimi môžem bojovať zatiaľ len vybavovaním vecí najrýchlejšie, ako budem vedieť a môcť, respektíve v primeraných zákonných lehotách. Samozrejme s tým, aby kvalita mojej rozhodovacej činnosti nešla na úkor kvantity.
Aké by boli vaše námety? Potýkame sa napríklad prieťahmi v súdnych konaniach.
Ako námet na riešenie problému so súdnymi prieťahmi by som spomenul napríklad zvýšenie počtu sudcov, po ktorom sudcovia volajú už dlhodobo. Ak si dobre pamätám, hovorí sa aktuálne zhruba až o stovke chýbajúcich sudcov na celom Slovensku. Rovnako by pomohla systematickejšia príprava kandidátov na sudcov, ktorú niekedy zabezpečoval inštitút justičného čakateľa.
Aktuálne síce opätovne existuje, ale nie v takom postavení ako v minulosti, ale najmä je počet justičných čakateľov na celom Slovensku teraz veľmi nízky – len okolo 16 ľudí. Justičný čakateľ musí prejsť náročnou trojročnou prípravou na funkciu sudcu, počas ktorej si osvojí základy sudcovskej práce. Je teda u neho možné dôsledne overiť odborné aj osobnostné predpoklady, pričom po absolvovaní tejto prípravy možno odôvodnene očakávať, že justičný čakateľ následne zvládne prácu sudcu na vysokej úrovni a tým prispeje aj ku skvalitneniu a zrýchleniu súdneho konania a v neposlednom rade aj k zvyšovaniu dôveryhodnosti justície.
Súdnictvo má navyše na Slovensku nízku dôveryhodnosť…
Myslím si, že výrazný podiel viny na tom majú aj média, ktoré nie vždy informujú objektívne, skresľujú informácie, prípadne zamlčujú pravdu. Problém vidím napríklad aj v tom, že často sa v médiách prezentujú len negatívne informácie o súdnictve, kde sa stala aká chyba v konaní, súdy nekonajú a podobne. Málokedy ale vídať aj zverejňovanie pozitívnych vecí o činnosti súdov, napríklad koľko náročných a starých (reštančných) vecí sa podarilo rozhodnúť. Určite, ale aj sudcovia musia prispieť k zvyšovaniu dôveryhodnosti justície a to najmä svojím nezávislým, nestranným, odborne kvalitným a zároveň čo najrýchlejšie možným rozhodovaním sporov, respektíve vecí.
K načrtnutej dôveryhodnosti mi nedá nespomenúť aj “etiku” sudcu, na ktorú sa ma pýtali novinári po vymenovaní do funkcie sudcu. Tvrdím, že sudca nepotrebuje etický kódex ako nejakú normu, podľa ktorej sa má správať. Sudca má mať etické hodnoty vštepené už výchovou. Navyše to, ako sa ktorý kandidát na sudcu profiluje, napríklad jeho správanie, by sa dalo pozorovať práve pri fungujúcom inštitúte justičného čakateľa počas jeho prípravy. Novinári sa ma pýtali, či sú niektoré vyjadrenia môjho otca, napríklad na adresu pána prezidenta, v súlade s etikou sudcu.
Aj sudca je občan Slovenskej republiky, ktorý ma rovnako ako každý iný občan SR, právo na slobodu prejavu a právo na vlastný názor. Nevidím problém, ak sudca svoj názor odprezentuje, odôvodní a nepoužíva pri tom vulgarizmy na adresu iných. Je prirodzené, že nie všetci majú rovnaké názory, čo môže potom podnietiť vznik diskusie k určitej téme.
Ak s tým však orgány oprávnené podávať disciplinárne návrhy na sudcov majú problém a považujú to za „neetické“ konanie sudcu, môžu iniciovať aj disciplinárne konanie. Tu je však potrebné mať na zreteli, že ak bude sudca nakoniec oslobodený, mal by následne niesť zodpovednosť ten, kto ho neprávom z „neetického“ konania obvinil, lebo sa aj týmto spôsobom znižuje dôveryhodnosť justície.
Zrejme často bojujete s tým, že ste stále „synom otca“, aj po vymenovaní vám to novinári v podstate spomínali. Ako sa na to pozeráte?
Nepozerám sa na to nijako špeciálne a ani s tým nebojujem. Som a aj vždy budem synom môjho otca, svojho otca si vážim, je to čestný, múdry a pracovitý človek a som hrdý na to, čo všetko v živote dosiahol. Je pravda, že novinári radi porovnávajú, o to viac, keď som syn známeho sudcu. Asi je to pre nich zaujímavejšia téma, s tým však ja už nič nenarobím. Budem sa primárne snažiť prezentovať vlastnou prácou a rozhodnutiami.
