Ako si spomínate na obdobie tesne po novembri ´89, keď ste sa stali poslancom Federálneho zhromaždenia za KDH – zotrvali ste tam až do 18. februára 1992, keď ste sa stali ministrom spravodlivosti SR. Boli už vtedy karty jasne rozdané na to, aby sa spoločný štát rozpadol?
Poslancom Federálneho zhromaždenia som sa stal v prvých slobodných voľbách v júni 1990, opätovne som bol zvolený aj o dva roky neskôr a svoj mandát som vykonával až do zániku Československa 31. 12. 1992. Ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky som bol na jar toho roku len štyri mesiace, od februára do júna 1992. Politické karty pre rozpad spoločného štátu sa rozdali práve v júnových voľbách roku 1992. Myslím si s odstupom času, že to bol výsledok oveľa dlhodobejších a hlbších procesov, ktoré prebiehali v slovenskej spoločnosti. V českej asi menej, preto boli Česi zánikom spoločného štátu azda viac prekvapení. Na rozdiel od ich reprezentácie, ktorá bola na to lepšie pripravená ako tá naša.
Ešte ako poslanec Federálneho zhromaždenia ste za KDH tlmočili názor, podľa ktorého vznik Československa v roku 1918 bol záchranou slovenského národa. Konštatovali ste tiež, že po novembri ´89 sme zdedili federálny hybrid založený na centrálnom rozhodovaní z Prahy, no súčasne ste veľmi jasne povedali, že o osude spoločného štátu musia rozhodnúť občania v plebiscite. To sa nestalo. Vnímate to stále tak, že sme mali rozhodovať v referende?
Bolo by to slušnejšie. O zásadných otázkach existencie a povahy štátu by podľa mňa mali rozhodovať voliči. Je ale pravda, že niekedy môže referendum rozhodnúť o vážnej otázke života spoločnosti, ale bez toho, aby zároveň rozhodlo aj o tom, kto bude zodpovedný za to, aby sa táto vážna vec realizovala. Typickým príkladom je brexit. Britskí voliči rozhodli, ale vystúpenie z Únie dohaduje a vykonáva Theresa Mayová, ktorá bola proti vystúpeniu. Tí, ktorí referendum iniciovali, sa len uškŕňajú, kritizujú, ale prevziať zodpovednosť odmietli. Ale to je iný príbeh. To, čo bolo v roku 1992 voči voličom falošné, bol fakt, že víťazi júnových volieb, ani HZDS na Slovensku, ani ODS v Čechách, vo svojich programoch zámer rozdeliť Československo nemali. Preto, keď prebrali vládu a zistili, že sa nedokážu dohodnúť na podobe spoločného štátu, mali sa obrátiť na občanov.
Niektorí vtedajší politici i politológovia tvrdia dodnes, že silným impulzom na rozpad spoločného štátu bola kupónová privatizácia. Zastávate tento názor?
Nie, nemyslím si to. V diskusiách o budúcnosti našich národov dominovali úplne iné témy. Kupónová privatizácia bola v porovnaní s nimi epizóda.
Stali ste sa podpredsedom KDH tesne po tom, keď váš vtedajší predseda Ján Čarnogurský prvý vyslovil tézu samostatnej slovenskej hviezdičky na európskom nebi. Nebol aj toto jeden zo spúšťačov rozpadu?
Podpredsedom KDH som sa stal až na jeseň v roku 1992, kým s víziou samostatnej hviezdičky pre Slovensko vyšiel Ján Čarnogurský už dva roky predtým. Neviem, či to bol nejaký spúšťač, ale svedčí to o mocnej túžbe, ktorá v našom národe žila. Nebolo politicky múdre pred ňou zavierať oči, na druhej strane, bolo pre ňu potrebné nájsť vhodný ústavný model.
Ako ste vnímali samotné nálady počas vášho pôsobenia vo federálnom parlamente? Vtedy sme sa tam často stretávali, keďže som bol v tom čase federálnym spravodajcom ČST. Ako boli vtedy naladení českí a ako slovenskí poslanci?
Tie nálady sa postupne menili podľa toho, čo bolo hlavným zápasom doby. Na začiatku, po voľbách v roku 1990, to bola transformácia štátu a spoločnosti z autoritatívneho režimu, ekonomiky a myslenia na usporiadanie, ktoré sa stalo slobodným a pluralitným. Až po nejakom čase sa začala stále naliehavejšie otvárať aj ďalšia významná otázka, ktorou bolo usporiadanie medzi národmi Československa.
Rozpad spoločného štátu nakoniec spečatili Vladimír Mečiar a Václav Klaus bez vôle občanov oboch krajín. Pozorovatelia tvrdia, že každému z nich išlo o politickú moc a byť „tým prvým“ vo svojich krajinách. Súhlasíte, že išlo najmä o moc a vplyv?
V politike väčšinou ide o moc a vplyv.
Štvrť storočia teda máme samostatný štát. Vy ste zrejme jediný slovenský politik, ktorý stál na čele troch rezortov – spravodlivosti, vnútra i obrany – a hoci ste v každej funkcii zotrvali pomerne krátko, je to určite nenahraditeľná skúsenosť. Navyše ste boli poslancom federálneho i slovenského parlamentu. Ako by ste teda zhodnotili našu samostatnú existenciu za uplynulých 25 rokov?
Slovensko preukázalo pozoruhodnú životaschopnosť. Dokázalo prekonať nebezpečenstvo recidívy autoritatívneho režimu, uskutočnilo odvážne reformy, vďaka ktorým sme u nás svetovú krízu po roku 2008 takmer nezaznamenali. Má zdravý ústavný demokratický systém a vcelku racionálne sa správajúce voličstvo. Spomedzi postkomunistických štátov je Slovensko azda najstabilnejšou demokraciou. Na druhej strane, máme i vážne problémy, ktoré túto stabilitu môžu ohroziť. Tieto problémy vyplývajú predovšetkým z partajníckej, v podstate klanovej mentality, ktorá ovláda náš verejný život a dusí zmysel pre akékoľvek spoločné dobro. Namiesto toho sa v ruvačke klanov presadzuje model, v ktorom víťaz berie všetko ako korisť, a tú potom rozdeľuje ako Alibaba svojim zbojníkom. Tu nás čaká ešte veľký zápas s týmto klanovým usporiadaním, ale i myslením. Nazdávam sa, že zásadným ústavným nástrojom, skoro ako bolo kedysi vypustenie článku o vedúcej úlohe komunistickej strany, by bola zmena volebného systému tak, aby sme si svojich zástupcov v parlamente mohli voliť priamo. Aby ich politický osud nezávisel od ich klanového vodcu, ale naozaj od ich voličov.
Keby ste sa mali dnes, s odstupom času, ohliadnuť za tým, čo sa vtedy stalo, bola vôbec iná možnosť? Teda bolo reálne zachovanie spoločného štátu?
Asi nebolo. Ale ani nie tak preto, lebo sme sa s Čechmi nevedeli dohodnúť na zmenách ústavy. Práve s odstupom času si čoraz viac myslím, že primárnym dôvodom, prečo Československo nemohlo v dlhodobej perspektíve prežiť, bolo to, že dvakrát, keď bolo životne ohrozené, nenašlo odvahu bojovať. Bez boja ustúpilo Nemcom v roku 1938 i Sovietom v roku 1968. Úloha brániť svojich občanov je základnou úlohou každého štátu. Ak si ju neplní, občania sa môžu celkom legitímne pýtať, načo im je taký štát. To napríklad Slovensko v lete roku 1944, keď ho začala obsadzovať nemecká armáda, povstalo. Vláda síce zlyhala, ale významná časť armády a opozičné politické zoskupenia, hoci ich vtedajší režim prenasledoval a do oficiálnej politiky nepustil, sa rozhodli o Slovensko bojovať. I keď v nerovnom zápase utrpeli porážku, ukázalo sa, že máme mocnejší grunt, ako mal náš spoločný štát s Čechmi.
Boli ste od začiatku pri revolučných zmenách, ktoré u nás nastali po novembri ´89. Ako hodnotíte skutočnosť, že „ľudia novembra“ sa až na malé výnimky v súčasnosti vo vysokej politike nepresadili? Naopak, na čele vlády je už 10 rokov človek, ktorý bol pred novembrom ´89 komunistom. Prečo je to tak?
Myslím si, že to tak nie je. „Ľudia novembra“ sa do najvyššej politiky celkom prirodzene dostali, veď Havel bol štyri volebné obdobia prezidentom, ale, samozrejme, v demokratickej politike nemá nikto svoje miesto doživotne „vyárendované“. Je tu slobodná politická súťaž a ľudia v nej vo voľbách rozhodujú. Ak volia aj bývalých členov komunistickej strany, tak to asi musíme jednoducho rešpektovať. Už nimi, našťastie, nie sú a nikto nemá v našom ústavnom systéme zakotvené vedúce postavenie. Klanová mentalita a koristenie, ktoré trochu zjednodušene nazývame korupciou, je dnes oveľa väčším problémom ako minulosť súčasne aktívnych politikov.
Ako vidíte naše súčasné postavenie, teda postavenie našej krajiny aj v kontexte integračných väzieb v EÚ a NATO? Je snaha Roberta Fica stať sa súčasťou jadra EÚ správnou a reálnou ambíciou? Ako celkovo vnímate jeho politiku?
Začnem od Fica, lebo to je jednoduchšie. Nazdávam sa, že Robert Fico sa z veľkej miery zaslúžil o to, že ešte stále máme na Slovensku stabilný demokratický politický systém. Ak sa rozhliadneme okolo seba, to vôbec nie je samozrejmosťou. Na druhej strane, je to ten istý Robert Fico, ktorý onú klanovú mentalitu dopracoval takmer do dokonalosti. Prvá časť vašej otázky je zložitejšia. Samozrejme, ako malý štát v súčasnom globalizovanom a dosť turbulentnom svete potrebujeme bezpečnostné i politické spojenectvá. Európska únia a Severoatlantická zmluva nám ich celkom prirodzene poskytujú. Jednak preto, lebo svojou históriou i náboženskými koreňmi patríme k západnej civilizácii, ale napokon i z pragmatického dôvodu, že vlastne nikto nám ani žiadne iné reálne geopolitické ukotvenie neponúka. Rusko sa teší, ak sa západné štruktúry destabilizujú, pretože tým rastie jeho geopolitická váha, ale nikomu nič reálne neponúka. To isto chápe aj náš premiér. Na druhej strane, i Európska únia, aj štáty NATO sa v meniacom sa svete i samy menia a čo bude o päť, desať či päťdesiat rokov – kto to dokáže povedať? Jedno je ale zásadné: izolácia je katastrofou i pre veľmoci. Pre malé štáty je smrteľnou. Do izolácie sa Slovensko nesmie dostať!
A na záver osobná otázka. Ako vidíte svoju politickú budúcnosť? Bude mať Ivan Šimko ešte ambíciu aktívne sa vrátiť do vysokej politiky?
Nikdy som z nej neodišiel. Len sa ňou neživím. To mi dáva väčšiu slobodu. A nesiem podstatne menšiu zodpovednosť, ako keď som musel v dilemách svojej doby aj sám rozhodovať. Teraz sledujem, vyjadrujem sa, volím, a keď má niekto záujem, tak rád aj poradím, poviem, čo si myslím. Stále ma to teší, takto možno ešte viac, ako keď som bol priamo v prvej línii.
- Reklama -
