Pomaly sa končí rok 2017. Ako ho z politického pohľadu hodnotíte?
Práve končiaci rok pôvodne vyvolával veľké očakávania pre dôležité voľby v Holandsku, Francúzsku, Nemecku, Rakúsku a Českej republike. Vo väčšine krajín došlo k miernej korekcii doterajšieho politického spektra, len v Rakúsku je zmena viditeľnejšia, a to nielen pre najmladšieho európskeho premiéra. U nás sa establishment budovaný viac ako štvrťstoročie v priebehu volieb do Poslaneckej snemovne v podstate zrútil, do politiky vstúpili nové subjekty. Nasledujeme v tomto Poľsko a Maďarsko. Rok 2017 predstavuje bod zlomu a jeho hrdinami sú nespokojní voliči.
Vo svojom nedávnom texte sa pýtate, či prichádza čas ´zdochlinožravcov´. Na čo narážate?
Na rozporuplnú až schizofrenickú politiku Západu. Na jednej strane nás predstavitelia Európskej únie a NATO presviedčajú, že by sme mali zbrojiť a pripravovať sa na vojnu s Ruskou federáciou (niektorí propagandisti tvrdia, že hybridný konflikt už prebieha), na druhej strane dôsledky chaotickej nedomyslenej migrácie oslabujú až rozvracajú mnohé členské štáty zvnútra. Nebude to dlho trvať a mnohé štvrte západoeurópskych veľkomiest sa so svojou civilizačnou úrovňou začnú viac podobať svojim polovičkám na Blízkom východe a Afrike. Cudzie medzietnické nepriateľstvo sa spolu s migrantmi sťahuje do Európy.
Najväčšie bezpečnostné riziko potom predstavuje možnosť, že sa aj na území Európskej únie rozhorí náboženská vojna vnútri islamu trvajúca viac ako tridsať rokov. Spomienka na sto rokov staré udalosti v Rusku, situácia na Ukrajine a v Katalánsku hovorí o tom, že konflikt už nemožno vylúčiť v žiadnej krajine. V jeho priebehu a tesne po ukončení sa dá lacno nakupovať, čo mnohých biznismenov a politikov inšpiruje. Ak má dotyčný obchodník charakter zdochlinára, jeho čas príde.
Na konferencii Iná Ukrajina ste povedali, že by sme túto krajinu mali pozorne sledovať, pretože na nej vidíme, ako to tu môže vyzerať za desať rokov. Čo tým konkrétne myslíte?
Keď som pracoval v Kyjeve, tak som si všimol, že v niektorých tendenciách vývoja politiky je Ukrajina pár rokov pred nami. Týkalo sa to oligarchizácie politiky a vlastníctva médií. Najprv si oligarchovia rozdelili médiá, potom sa tvrdo stretli v boji o vplyv na tie štátne. Pred desiatimi rokmi sa “masovo” zúčastnili parlamentných volieb osobne, nie cez klientsky systém ako predtým. Prudko vzrástol počet politických strán a hnutí založených ako podnikateľský projekt. Pretože vieme, k akým tragickým koncom ten vývoj viedol, je dobré si Ukrajinu všímať.
V poslednom rozhovore pre Parlamentné listy ste povedali až zlovestne znejúcu vetu, že sledujeme zánik druhého najrozľahlejšieho európskeho štátu v priamom prenose. Je to naozaj také zlé? A čo by to znamenalo aj pre jej susedov a skorosusedov, ako sme my?
V roku 1992 mala Ukrajina 52 miliónov obyvateľov, dnes ich tam žije 35 až 36 miliónov. Stala sa najchudobnejšou krajinou Európy, jej infraštruktúra sa postupne rozpadá. Má najhoršie vzťahy v celej svojej novodobej histórii nielen s Ruskom, ale aj s Poľskom, Maďarskom, Rumunskom, s Izraelom. Dve tretiny mladých Ukrajincov uvažujú o emigrácii. To sú parametre štátov rozvojového sveta. Migrácia by nás pravdepodobne nijako neohrozila, objavil by sa však pre celú Európu iný problém – čo s takmer vyľudnenou Ukrajinou?
Veľkou témou posledných rokov je migrácia a kvóty. Hoci kvóty na prerozdeľovanie migrantov nefungujú, proti nim – ako ukázal nedávny samit krajín EÚ – sú len krajiny Vyšehradskej štvorky. Ostatné ich stále presadzujú. Prečo to tak je a čo v tomto smere očakávate v roku 2018?
Presadenie kvót sa stalo prestížnou záležitosťou pre súčasné vedenie EÚ. Junckerova doktrína spoločnej suverenity členských krajín EÚ je zrkadlovým obrazom Brežnevovej doktríny obmedzenej suverenity socialistických krajín. Vplyv bude rovnaký, Európska únia sa rozpadne rovnako, ako sa rozpadol Sovietsky zväz, len to nebude trvať tak dlho. Kvóty nesmieme prijať, bol by to zločin páchaný na nás i na migrantoch.
Môže sa ešte EÚ zachrániť? A ako?
Niekedy si hovorím, že by sme nemali podceňovať netušené dôsledky pomenovania. Všetci už vieme, že meno dané dieťaťu do značnej miery ovplyvní jeho osud. Keď sa pred rokmi v Bruseli rozhodli, že vrcholný exekutívny orgán nazvú komisia a jeho členov komisárkami a komisármi, netušili, že sa podvedome vydali v stopách V. Lenina, takže hrozí, že ich projekt sa skončí rovnako ako ten jeho, ale za oveľa kratší čas. EÚ sa ešte môže zachrániť, ak prídu reformy a noví politici. Znamená to však zrušenie nedemokratických prvkov v jej fungovaní.
Je potrebné nahradiť Európsku komisiu orgánom voleným Európskym parlamentom, ktorý sa musí stať plnohodnotným zastupiteľským zborom, a nie analógiou Najvyššieho sovietu bez zákonodarnej iniciatívy. Tým pádom sa anuluje aj Lisabonská zmluva a dôjde k novej definícii európskej integrácie. V opačnom prípade sa obávam, že rozpad EÚ vzhľadom na dôsledky migrácie nemusí byť taký rýchly a nekrvavý, ako bol rozpad ZSSR.
- Reklama -
