Ministra financií Petra Kažimíra vyhlásil britský mesačník The Banker patriaci do skupiny Financial Times za ministra financií Európy za rok 2018. Zaslúži si podľa vás toto ocenenie?
Treba povedať tri veci. Prvá je, že pri tomto ocenení si ho postupne vyslúžia všetci ministri financií členských štátov, takže je to, povedzme, také rotačné ocenenie. Pokiaľ, samozrejme, nemajú (ministri financií) nejaký obrovský rozpočtový problém alebo ich krajina nie je v nejakej fiškálnej expanzii, ktorú by ani pravidlá Európskej únie nedovolili. Pokiaľ ide o Petra Kažimíra (Smer-SD), nemám voči nemu kritický názor, pretože si myslím, že nijako negatívne nevybočuje z radu ministrov (financií), ktorých sme mali. Práve naopak. Možnože posledné roky sa snažil držať na uzde kolegov ministrov vo vláde, a to aj tých z vlastnej strany. Výdavky a kadejaké nápady, ktoré sa síce niektoré prešmykli, ale väčšina bola utopená hneď v začiatku, aby nedochádzalo k väčším škodám vo vždy krehkom rozpočte. Ten je krehký z dôvodu rôznych faktorov, z ktorých niektoré sú exogénne, teda vonkajšie. Taká malá krajina ako Slovensko, aj keď je súčasťou eurozóny, musí vždy držať riziko takzvaného dvojitého deficitu, to znamená prípadného poklesu vonkajšej konkurencieschopnosti cez zhoršenú obchodnú bilanciu, a zároveň fiškálneho deficitu na uzde.
Myslím si, že Kažimír ocenenie pokojne mohol dostať. Beriem to však aj ako také odporúčanie vo vnútornej politike na odchod na v podstate lepšie platenú pozíciu, keďže nielen podľa verejne známych šumov Kažimír napokon vystrieda terajšieho dvojnásobného guvernéra Národnej banky Slovenska Jozefa Makúcha vo funkcii.
Mnohí lamentujú nad tým, aký je deficit, ale je o tom veľmi ťažko uvažovať jednoducho, pretože štruktúra zdaňovania nie je na Slovensku nastavená úplne správne. Chýbajú nám niektoré majetkové dane, chýbajú dane, ktoré boli viac redistribučné vzhľadom na to, že na Slovensku prebehlo za to štvrťstoročie masívne majetkové prerozdelenie a majetková nerovnosť. To ale Kažimír nerieši. Koniec koncov, treba zaviesť zmysluplné a centrálne vyberané dane z nehnuteľností na hodnotovom princípe. Toto už Kažimír nevyrieši a odíde do vnútorného exilu, teda do Národnej banky Slovenska, čo je príjemná funkcia. Chcem ale upozorniť, že podľa posledných takzvaných komplexných kritérií finančnej nerovnováhy, ktoré vydala Európska centrálna banka (ECB) koncom roka, sa Slovensko nezlepšuje, ale práve naopak. Nie je to spôsobené verejnými financiami, tie boli ako-tak konsolidované, ale je to spôsobené hlavne obrovským nárastom zadlženia domácností, nielen hypotekárneho, ale všeobecne, a to môže slovenskej ekonomike spôsobovať veľké problémy. Hrozí, že ľudia pri nejakom globálnom konjunkturálnom otrase môžu mať problémy s úvermi, ktoré nabrali hlava-nehlava. Tu je zaujímavé, že keby prešiel Kažimír na miesto guvernéra NBS, tak by mal v kompetencii aj reguláciu hypoték a ďalšie veci.
Z Kažimíra je teda podľa britskej tlače najlepší minister financií spomedzi krajín EÚ na tento rok, ale prečo potom nezískal vlani miesto šéfa euroskupiny? Bolo to len tým, že európski socialisti sa nezhodli na jednom kandidátovi a Kažimír podporil Mária Centena, alebo je za tým niečo viac?
Nič netreba preháňať. To, že sa Kažimír nestal šéfom euroskupiny po Dijsselbloemovi, nie je nič pozoruhodné, pretože si musíme uvedomiť, že Mário Centeno, portugalský minister financií, ktorý zvládol fiškálnu konsolidáciu v zložitých podmienkach, je okrem iného aj veľmi slušný univerzitný, akademický ekonóm s množstvom renomovaných publikácií, čo Peter Kažimír určite nie je. On je čistý praktik. Okrem toho nastúpil po ministrovi Jánovi Počiatkovi, takže musel vyzerať trošku lepšie ako Počiatek (smiech). Keby sme ho mali oznámkovať v trojboji kompetentnosť, politická zodpovednosť a perspektíva do budúcnosti, tak v prvom by som mu možno dal dvojku, v druhom tiež a v treťom prípade by som z hľadiska odbornosti povedal, že navonok nič moc, ale z hľadiska vnútorného vývoja bude určite použitý Smerom ako výkladná skriňa kvalifikovanosti v porovnaní s ostatnými. Tí zase hrajú obľúbenú hru na dobrých – kvalifikovaných a menej kvalifikovaných lumpov, ktorí robia špinavé kšefty. Ono sa potom pred voľbami povie, že: „My ideme s tými dobrými a tí zlí idú od nás zo strany preč.“
Šéf rezortu financií aj premiér Robert Fico hovoria o historických ekonomických výsledkoch Slovenska. Neprejavujú sa tieto výsledky trochu pomaly na živote ľudí?
Prejavujú sa pomaly, pretože my tu máme spoločnosť „mytológie“. Prvý mýtus je, že sa stále tvárime, že máme nízku (majetkovú a príjmovú) nerovnosť. Samozrejme, keď to počítame z kadejakých mediánových príjmov, a pritom je to hlúposť. Máme totiž vysokú nerovnosť, najmä čo sa týka koncentrácie majetkových pozícií a príjmov z nich. Druhá vec je, že ekonomika je do značnej miery závislá od vonkajšej konjunktúry. Nič sa neurobilo pre vyrovnanie regionálnych rozdielov. Ďalej je tu dosť veľký infraštrukturálny dlh, ktorý narastá a vidno to aj na cestách a podobne. Tu vidieť, ako sa nerovnováha medzi napríklad juhovýchodným Slovenskom, Kysucami, Oravou a zvyškom krajiny prehlbuje, čo je dosť „komické“ pri tej kohéznej politike, ktorú omieľame. Tretia vec je, že trh práce netreba preceňovať. Ukazuje síce rekordné hodnoty, ale v skutočnosti došli ľudia a noví nebudú, pretože demografia je katastrofálna už dlhodobo.
Ďalšia vec je, že odliv ľudí, ktorí sa už nevrátia na Slovensko, je obrovský a bude ich ešte viac. Možnože sa naplní prvýkrát heslo: „Toto nie je ekonomika Slovenska, ale ekonomika na Slovensku.“ Znamená to, že tu budeme mať naozaj desaťtisíce zamestnancov, ktorí budú lacnejší, pretože naše zdroje pracovnej sily už nedokážu pokryť konkurencieschopnú výrobu. S týmto vláda nič neurobí, pretože premeškala dosť veľa času.
Sú tieto výsledky slovenskej ekonomiky vďaka alebo napriek vláde, tak ako hovorí opozícia?
Poviem to tak, ako to vidím. Prvá vec je, že opozícia tára a je dutá ako bandaska. Druhá vec je, že nemá žiaden koncept, ako to robiť inak, a to po tom všetkom povaľovaní sa v parlamente boli už aj vo vláde, ale dopadlo to katastrofálne, takže je to už trošku komické. Chcem však povedať, že malá otvorená ekonomika nikdy nejde podľa seba. To je absurdná ilúzia a pokiaľ chceli byť občania Slovenska v EÚ a v eurozóne, tak tie limity sú, samozrejme, ešte väčšie. Okrem toho nás čakajú obrovské štrukturálne výzvy, ktoré nevieme vyriešiť, a aj keby sme ich začali riešiť už dnes absolútne ideálnym spôsobom, čo nepredpokladám, tak sa výsledky dostavia možno o 10 alebo 15 rokov. Bol by som preto skôr za kvalifikovanú širšiu spoločenskú a politickú diskusiu o tom, ako ďalej a čo sú najväčšie výzvy pre Slovensko na 20 rokov dopredu, pretože tieto hádky koalície a opozície sú absurdné. Už som, popravde, aj trochu znechutený z ľudí, ktorí si stále myslia, že Kažimíra treba biť po hlave za nejaký graf, ktorý mu pripravili podriadení a pripravili mu to zle, to je druhá vec, ale to nie sú veci, ktoré rozhodujú o budúcnosti tejto krajiny. Človek nie je idiot. Keď sa tu chceme stále hrať na to, že može hovoriť ktokoľvek z opozície, kto sa tam 20 rokov váľa v parlamente, ale dokopy v hlave nič nemá a vliezol tam po chrbtoch politických strán, tak debata potom stráca zmysel.
Rozpočet má v tomto roku hospodáriť s hotovostným schodkom vo výške takmer 2 miliardy (1,973 miliardy) eur. Mohol byť tento schodok podľa vás nižší?
Nie, nemohol, pretože dochádza k tomu, čo som už spomínal. Globálny tlak konkurencie vedie domáce aj zahraničné firmy k veľmi nízkym reálnym maržiam. V štruktúre zdaňovania, kde majú korporácie možnosti, ako si legálne znížiť daňový základ, sa objem toho, čo dokážete vybrať na dani z právnických osôb, znižuje prakticky všade. Tam je schodok spôsobený týmto a navyše došlo k tomu, že vznikla spoločenská dohoda, ktorú medzi nami vidí aj slepý. Ide o to, že keď máme nedostatok ľudí, keď dochádza pracovná sila naprieč celou ekonomikou nielen v priemysle, tak jednoducho budeme musieť pridať aspoň niekde. A tým nemyslím teraz opatrenia vlády s príplatkami. Samozrejme, že sa to prejaví v istom zmysle a uberie to na daňovom základe. Tým si treba zvoliť cieľ. Buď bude vyššia domáca spotreba, ale na to musia byť aj vyššie mzdy a podniky budú potom na nule, ale nebudú platiť takmer žiadne dane. Takáto spoločenská dohoda sa celý minulý rok robila medzi zástupcami veľkých podnikateľov a ministerstvami, pretože je logické, že niečo také musí byť aj politicky udržateľné. Aby sme ale počúvali stále reči o tom, že nemáme ani vybraté dane, ani vyššie mzdy, tak to by nefungovalo. Nálada by potom bola ešte horšia napriek makroekonomickým výsledkom a ešte viac by sa spomínali v diskusiách „Kažimírove grafy“, čo vedie k predopičiemu stavu verejnej diskusie a tej si, myslím, že stačilo.
Schodok nie je nijaký geniálny, ale je opticky udržateľný. Okrem toho vznikol aj preto, že sme vlani nečerpali eurofondy. Neviem, či sa ten veľký „výbuch“ investovania odkladá na predvolebný rok, lebo to už poznáme, keď sme sa potom čudovali, čo všetko sa vopred naobjednávalo a zazmluvnilo. Dúfam, že k tomu v rokoch 2019 až 2020 nedôjde, lebo potom by sme znova len trpeli. Nech by prišla akákoľvek vláda, musela by znova vyzerať ako nejaká škrtiaca hydra, ktorá musí šetriť, lebo sme rozflákali neexistujúce peniaze, ktoré nám navyše Brusel nepreplatí.
Viac peňazí má z rozpočtu dostať napríklad rezort vnútra, ale školstvo dostane menej. Nedalo sa škrtať viac v iných rezortoch, ako je práve školstvo?
Nebudem hovoriť o konkrétnej štruktúre jednotlivých rezortov, ale v školstve sa chce asi tlačiť na to, aby sa pri nízkom populačnom vývoji niektoré školy vzdali samy od seba, pretože nebudú mať jednoducho peniaze na svoje fungovanie. Niektoré vysoké školy alebo univerzity, čo je pre niektoré z nich príliš vznešený názov, by boli na tom podobne. Nech už je to akokoľvek, myslím si, že ministerstvo vnútra by nemalo mať toľko peňazí z rozpočtu, aj keď robí akékoľvek projekty, modernizáciu alebo digitalizáciu. Všeobecne by bolo treba začať šetriť na týchto zložkách, ktoré už prechádzajú neviem koľkými prezbrojovaniami a obnovou výstroja.
Keď som rozmýšľal, čo robiť s korupciou. Prešiel by som k starému modelu, ktorý ešte v prvej Československej republike vznikol z nutnosti, lebo neboli jednoducho kvalifikovaní ľudia. Bolo by perfektné, keby sa policajti každých 5 rokov presúvali služobne z jedného konca republiky na druhý. Samozrejme, so zásobou služobných bytov, v ktorých by bývali, a na každej úrovni by rozbíjali regionálne rodinné gangy. Tie totiž často spolupracujú s políciou a to nie je nič nové. Skôr vidím rezervy v manažmente ako v míňaní peňazí na akékoľvek vyšpekulované verejné obstarávanie, lebo samotné verejné obstarávania nič neriešia. Ak obstarávate každý presne špecifikovaný predmet a objekt zákazky, tak v porovnaní s centrálnym obstarávaním najnutnejších vecí ceny nie sú nižšie. Práve naopak, a okrem toho vzniká množstvo podozrení z korupcie. To je ale otázka modelu riadenia štátu. Treba sa zamyslieť, ako je krajina efektívne riaditeľná.
- Reklama -
