Ako s odstupom 25 rokov vnímate zamatový rozchod dvoch národov, ktoré dovtedy existovali takmer 75 rokov v spoločnom zväzku?
Čas je najlepší rozhodca. Ten ukázal, že to bolo dobré rozhodnutie, že prišlo v pravý čas, a napokon, neboli sme sami. Musíme vnímať medzinárodný kontext. Bolo by smiešne, keby sme sa tvárili, že s tým nesúvisíme. A to sú postkomunistické federatívne krajiny – Sovietsky zväz, Juhoslávia, Československo. A prečo rozdelenie Československa či rozpad Sovietskeho zväzu a Juhoslávie? Hlavne z dôvodov, že v týchto prípadoch federácia existovala iba na papieri, nie v skutočnosti, a bolo ju treba naplniť obsahom. Po dlhšej nečinnosti vysokých ústavných činiteľov, ktorí vraj chceli spoločný štát, sme tento problém položili na stôl. Keď sme zistili, že predstava spoločného štátu na základe paritného rovnocenného zastúpenia v politických orgánoch, ktorú sme zastávali my, nie je priechodná – bol to Klaus, ktorý povedal: Než nějaké experimenty, to raději dva suverenní státy. Až od tejto chvíle sme začali hovoriť o rozdelení. Tu je dôležité poznamenať, že to nebol akt nepriateľstva, naopak, zasadli sme ako priatelia, rozišli sme sa ako priatelia. Keď dnes niekto tvrdí, že dobré vzťahy máme napriek rozdeleniu, mýli sa! Dobré vzťahy máme vďaka rozdeleniu! Ak som hovoril o medzinárodnom kontexte pred dvadsiatimi piatimi rokmi, skúsme vnímať aj ten súčasný. Pozrime sa, v akej situácii je Katalánsko v Španielsku, ako zápasia, či doslova bojujú periodicky medzi sebou Valóni a Flámi v Belgicku, aká je budúcnosť Škótska vo vzťahu k brexitu a k Veľkej Británii, o Quebecku v Kanade by sme tiež mohli dlho hovoriť…
Nadviažem na to, čo ste povedali, ak ste už spomínali Klausa. Česká strana na čele s ním teda nesúhlasila s modelom federácie pri rovnocennom zastúpení v politických orgánoch, teda kde by Česi i Slováci mali rovnaké postavenie. Aj preto sme sa nedohodli na udržaní spoločného štátu?
Nepochybne aj preto. Viete, keď dnes niekto pateticky alebo menej pateticky, či skôr afektovane tvrdí, že bol za spoločný štát, hneď sa ho treba opýtať: Za aký?… Lebo nebol problém – spoločný štát – ale aký!? A keď vám odpovie niekto, že taký, ako bol tých 40, či skôr posledných 20 rokov ešte za totality? Alebo za posledné tri roky, keď sme už mali pristúpiť k demokratizovaniu vzájomných vzťahov? Tí, čo boli v politike a chceli iný model, tak sa treba opýtať, prečo sa o to nepokúsili? Vysokí ústavní činitelia na slovenskej i českej strane, tzv. lídri politických strán… Prečo to neurobili? Čo tomu bránilo na jednej či druhej strane? Zodpovednosť za svoje skutky nenesú iba tí, ktorí ich uskutočnia. Rovnako zodpovední sú tí, ktorí neurobili to, čo urobiť mali a pokrytecky sa tvárili, že problém nejestvuje. Prečo čakali na nejakého Klausa a Mečiara?
Na rozdiel od vás si ale napriek tomu mnohí protagonisti politických reprezentácií na obidvoch stranách, teda na českej i slovenskej, mysleli a myslia, že napriek relatívne pokojnému rozchodu sa politici predsa len mali opýtať v takej významnej, ba až existenčnej otázke aj občanov na ich názor. Vy tvrdíte, že referendum by bolo aj tak zbytočné. Prečo?
My sme sa predsa nestretli preto, že ideme deliť štát, ale aby sme našli spôsob vnútorného usporiadania, ktorý by reflektoval demokratické zmeny a ktorý by vytvoril tzv. autentickú federáciu, ako o nej hovoril – ale, žiaľ, iba hovoril – Václav Havel. Čiže referendum sa nedalo uskutočniť o tom, že aký to má byť štát. A okrem toho tu bolo nebezpečenstvo – a to je tiež chronicky známa vec – že podľa ústavného zákona by tá republika, v ktorej by referendum skončilo inak ako v prospech spoločného štátu, vystúpila z federácie bez nároku na majetok a bez možnosti kontinuity v medzinárodných zmluvách. Čiže kto si to mal zobrať na zodpovednosť, ak nie volení politici, ktorí mali legitimitu vytvoriť autentickú federáciu? Ale to sa nepodarilo. Rozdelenie bolo jediným možným kompromisom.
Napriek tomu, čo ste spomínali, že sa neuplatnil spomínaný ústavný zákon o vystúpení niektorého z dvoch štátov z federácie, to nástupníctvo zostalo vo veľkej miere práve Čechom. Či už ide o vlajku, pozície na trhoch, na východiskovú pozíciu ekonomiky v oveľa lepšom stave, ale napríklad aj o to, že Slovensko sa muselo vyhrabať z dna C-skupiny ešte aj v hokeji. Bolo toto v poriadku?
Pozrite sa, nič na svete, pokiaľ ide o takúto závažnú udalosť, nebude nikdy celkom spravodlivé. Ale – skončilo sa to dobre. A dôležité sú vzťahy a tie sme týmto doslova zachránili. To, že si ponechali vlajku, je mimo dohôd. No máme im teraz vypovedať vojnu? To hádam nie (smiech)… Je to krásna zástava. Klaus napríklad povedal: Veď ani nemôžeme povedať verejnosti, koľko doplácajú Česi na Slovákov, lebo „to bychom neustáli“… Tak som sa musel opýtať, aký je trend? Keď po 70 rokoch na nás toľko „doplácajú“… O desať rokov to bude menej alebo viac? Odpoveď sme sa nedozvedeli… Samozrejme, ekonomicky na tom boli vždy lepšie, mali inštitúcie ústrednej správy, všetky federálne budovy, ktoré, samozrejme, zostali tam, kde boli postavené, veľvyslanectvá atď. Myslím si, že tento hendikep postupne vyrovnávame.
Druhým dôvodom podľa vás, prečo by referendum nemalo zmysel, bolo aj to, že vraj nebolo vôbec potrebné, keďže na otázku v referende, ako zostať spolu, by nebola možná odpoveď. Čiastočne ste to už vysvetlili, lenže ako ste to mysleli?
Skúste si položiť otázku, ako chceme ďalej spolu existovať a urobte o tom referendum… O tom je zodpovednosť politikov. Tak, ako nemôže byť napríklad referendum o Európskej ústave, a prijali sme ju bez referenda…
O tom, prečo ste boli po vzniku samostatnej Slovenskej republiky po boku Vladimíra Mečiara, ste sa už vyjadrili veľakrát. Kedy ste prišli na to, že jeho pracovnou metódou je lož?
Konflikt medzi Gálom a Mečiarom bol nezmieriteľný. Mohol som si vybrať. Na jednej strane notorický luhár, bez volebnej legitimity, bez ústavnej zodpovednosti a priekopník zákulisnej politiky. To bol Fedor Gál. Na druhej strane predseda vlády, ktorý sa snažil sa o to, aby slovenská vláda robila suverénnu politiku v rámci svojich kompetencií. Vtedy som nemohol vedieť, že Mečiar je v mnohom podobný svojmu stvoriteľovi, Gálovi. Poznal som ho len počas rokovania vo vláde a tam pôsobil dobre, čo v tom čase viackrát deklarovali takmer všetci koaliční ministri. Po odchode z vlády do opozície s Kováčom, Húskom a Filkusom sme v politickej práci a v každodennom kontakte zistili, že naše rozhodnutie bolo „z blata do kaluže“. Preto som po dlhotrvajúcom konflikte odišiel z vlády v marci 1993 znovu do opozície. Spolu so mnou opustilo HZDS ďalších sedem poslancov a založil som politickú stranu, ktorá vyústila do vzniku SDKÚ. Na jar v roku 1994 nasledoval ďalší odchod z HZDS a podarilo sa nám odvolať Mečiara. Na jeseň však vyhral predčasné voľby a v novembri, po noci „dlhých nožov“, vytvoril režim, ktorý poznáme ako „mečiarizmus“. Po štyroch rokoch veľmi ťažkej, zložitej politickej práce sa nám podarilo v roku 1998 obstáť vo voľbách a aspoň čiastočne sa vrátiť k hodnotám Novembra. Jeden z prominentov konfliktu, Gál-Mečiar, dnes dojí ovce, čelí trestnému stíhaniu za zneužitie moci a v rozhovoroch svoje spomienky, priania a pocity vydáva za dejinné skutočnosti. Ten druhý, zakladateľ „demokratickej partokracie“, sa stal úspešným falzifikátorom dejín. Svoj zbabelý útek pred zodpovednosťou nazýva vyhnaním. Svoje charakterové zlyhanie a politický krach ospravedlňuje tým, že nepriamo obviní krajinu z antisemitizmu, čo považujem za podlosť. Ak je pravdou, že mu niekto napľul do pohára s pivom, tak nie preto, že je žid, ako to tvrdí on, ale preto, že je hajzel. (Tento výraz som si požičal z jeho poslednej knihy Baróna Prášila).
Napriek tomu sa predsa len ešte vrátim k Mečiarovi. Má tento človek nazývať sám seba „otcom vlasti“? Alebo by ste mu dali skôr iný prívlastok?
Nechajme Mečiara Mečiarom… O ňom nech rozhodnú historici, orgány činné v trestnom konaní a súdy. Mne sa nežiada kopať teraz do Mečiara, pretože, skrátka, je v takej situácii, v akej je! A nepoužívajme patetické slová – „otec vlasti“… Čo to je? Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo je vlastne identita? Je to naozaj štát? Iba štát? Identita je podľa mňa kultúrny znak, to je pečať, ktorú si so sebou nesieme. Už od narodenia. Treba si tiež priznať, že získanie identity, nie je naša osobná zásluha. Začína to jazykom, ktorý zďaleka nie je len prostriedkom dorozumenia či možno častejšie nedorozumenia. Jazyk je predovšetkým kultúrny artefakt. Jazyk je predmetom kultúrneho dedičstva. Štát je administratívno-správny orgán! Štát je našou vlasťou ako občanov. Za posledných 160 rokov sme ako Slováci mali štyri hlavné mestá štátov, v ktorých sme žili. Viedeň, Budapešť, Praha, Bratislava. Je to historicky nezvyčajne krátke obdobie a nečudujem sa, že pojmy ako štát, vlasť, identita, národ a ostatné s tým súvisiace si len postupne hľadajú svoje miesto. Niekomu chýba pri vzniku štátu „vznešená myšlienka“, niekomu písomné práce zaoberajúce sa národnou myšlienkou. Takémuto písaniu sa venovali Štúrovci a iní romantici v 19. storočí a tí súčasní pisatelia, priznajme si, pôsobia dosť anachronicky. Navyše so vznikom štátu majú málo spoločné. Štát je orgán, aby sa vznešená myšlienka uplatnila! V Európe je bohatstvo národov, bohatstvo kultúr ako mozaika. Každá farba tejto mozaiky vytvára bohatstvo spoločnej Európy. Kultivovať rôznorodosť je program, ktorý zvyšuje bohatstvo spoločnej Európy. Čiže štát je na to, aby toto kultúrne bohatstvo Slovenska – a toto hádam nikto nechce spochybňovať – jasne prekreslil na mozaike Európy, ktorej sme súčasťou. Na to je štát. Myslím si, že to je dosť vznešená myšlienka. Mimochodom, Masaryk je autorom myšlienky, že každý národ potrebuje svoj štát. Vyvolávajú vo mne úsmev ľudia, ktorí dnes tvrdia – dokonca to myslia vážne (smiech) – že nejde o to mať štát, ale aký štát… A vraj oni teda bojovali za charakter toho štátu. Ale keby nebol, nemali by za čo bojovať! Viete, aj nechcené dieťa – ak ho chceme vychovávať – musí ho niekto porodiť, musí najprv byť! Nehovorím, že treba teraz ďakovať otcovi a mamičke, keď už sa pasujeme s týmito alegóriami. Jednoducho hovoriť o tom, že aký štát, ale nemať ho, to si žiada hĺbkové vyšetrenie odborníka! To je hrubá demagógia a pokrytectvo. Často sa interpretujú interpretácie a skresľujú fakty! Je to cesta do minulosti…
Predsa len sa ešte vrátim k osobe Fedora Gála. Vie sa, že nebol prívržencom samostatného Slovenska, ale skôr federácie a napriek tomu dostal od hlavy štátu vysoké slovenské štátne vyznamenanie práve pri príležitosti pripomenutia si 25. výročia vzniku samostatného Slovenska. Pritom ocenenie nedostali viacerí, ktorí sa reálne o vznik samostatného štátu zaslúžili. Je to v poriadku?
Ak dovolíte, k tomuto sa absolútne nebudem vyjadrovať (smiech), zásadne nekomentujem žiadne vyjadrenia alebo skutky prezidenta. Mimochodom, môj vzťah k vyznamenaniam som dokumentoval, keď som vrátil titul zaslúžilého umelca v čase, keď na to bolo treba odvahu (pozn. aut. – v októbri 1989) a to nikto v histórii Československa neurobil! Vtedy sme ani len netušili, že príde 17. november 1989…
Je zrejmé, že rekriminovať dnes vtedajšiu dobu je asi zbytočné, ale obdobie mečiarizmu v rokoch 1994 až 1998 Slovensku veľmi nepomohlo. Považujete túto dobu, dobu únosu prezidentovho syna, vraždy Róberta Remiáša či izolácie Slovenska na medzinárodnom poli za najtemnejšie obdobie od vzniku samostatného štátu?
Ešte jedna dôležitá poznámka k vzniku štátu: vychádzam z toho, čo o sebe tvrdí jedna aj druhá extrémna skupina. Bojím sa, že obaja majú kus pravdy. Jedna skupina označuje tých oproti, na okraji, že sú to hejslováci a komunisti. Hejslováci a komunisti označujú ten druhý tábor, na okraji, že je to samozvaná skupina neomylných, elitných ľudí. Bola medzi nimi vždy priekopa. Teraz je tu priepasť! Lenže v tej priepasti sme my ostatní a sme rukojemníci týchto dvoch extrémnych skupín. Pretože väčšina Slovákov nepatrí ani k neomylným, ani k hejsovákom a komunistom! My sme tu a ja sa hlásim k tým ľuďom, ktorí sú v strede, lebo nie som hejslovák a komunista. Rozhodne nepatrím ani k tým neomylným. Privítal by som snahu, aby naša prasknutá krajina túto jazvu postupne zacelila. V tomto konflikte neexistuje víťaz. Tu sú len porazení a rukojemníci!
A neodpovedali ste na otázku k obdobiu mečiarizmu, aké teda bolo?
Bolo to strašné! Bojovali sme proti nemu. Pre mňa sa reálny mečiarizmus začal “nocou dlhých nožov”, po ktorej „víťaz bral všetko“ a skončil sa víťazstvom demokratických síl vo voľbách v roku 1998. Treba však byť neustále v strehu, pretože mnohé prvky sa vracajú v modifikovanej podobe do našej súčasnosti.
V tom roku ste Mečiara odstavili. Prečo ste sa v tom čase neuchádzali o funkciu prezidenta Slovenskej republiky? Boli ste predsa na vrchole síl, v ideálnom veku, pri politicky ideálnej konštelácii. Bol to ideálny čas alebo nebol?
Nie. Nebol. Bolo to priskoro. Mňa nabádali, aby som kandidoval na prezidenta už v roku 1993. Odmietol som to, rovnako ako v 1998, rovnako ako v roku 2003… A tak by som mohol pokračovať, až nakoniec som sa nechal nahovoriť. Dobre, ak už toľké roky počúvam, že by som mal vytvoriť takú alternatívu, tak som ju vytvoril a neuspel som. Ale to je v demokracii normálne a bežné. Hovoriť o tom detailne sa dá, aj som to vtedy povedal. Podporil som v druhom kole Kisku, na tlačovke bezprostredne po prvom kole, len som neprišiel na stretnutie, ktoré bolo zvolané na celkom inú tému. Napokon, autorom myšlienky, že povinnosťou podporiť kandidáta, ktorý bude vo finále s Ficom, som bol ja. Verejne som to vyhlásil asi dva a pol mesiaca pred samotnými voľbami! A prvé slová, ktoré Kiska na spomínanom stretnutí povedal, boli: „Ďakujem za podporu Milanovi Kňažkovi“…
Bolo osem rokov dvoch vlád Mikuláša Dzurindu pre Slovensko vyslobodením? V tej prvej ste boli ministrom kultúry, v tej druhej ste už neboli. Prečo ste sa vtedy stiahli z politiky?
Nechcelo sa mi zakladať ďalšiu politickú stranu a videl som, že znova sa ten kruh uzatvára a že by som s niektorými vecami nemohol súhlasiť. Ako bol problém „skupinka“, ako bol vstup ekonomických záujmov do kultúry a politických vzťahov. Bola tu napríklad predstava, že z jednej časti nedostavaného Slovenského národného divadla budú butiky, tak som bol vtedy za prezidentom Schusterom, Dzurindom i za Hrušovským ako tromi najvyššími ústavnými činiteľmi. Bol som v tom čase generálnym riaditeľom TV JOJ a povedal som im, že takto nie. Na túto tému sme to aj párkrát odvysielali. Už som mal dosť tých „kompromisov“, ktoré často boli na hranici mojej osobnej morálky a zákona. Čiže už som nechcel žiť za štátne peniaze a chcel som byť slobodný. Preto som vystúpil na tribúnu v Novembri ´89 – a teraz budem trošku ironický – ako „moderátor“ akýchsi lídrov (smiech). Slovo moderátor vtedy neexistovalo. Na tribúnu vystúpil ten, kto mal čo povedať a kto prekonal strach… Veľký nával v prvých dňoch nebol, to je pravda. Potom sa hrnuli… Čo k tomu dodať?
V súčasnosti vládnu na Slovensku už približne 10 rokov s malou prestávkou, keď tu rok a pol bola vláda Ivety Radičovej, vlády Roberta Fica. Ako by ste charakterizovali práve toto ostatné obdobie pre Slovensko?
Nie náhodou niektoré významné funkcie vo svete nemôžu kandidáti zopakovať viac ako dvakrát. Nakoniec, keď sa moc príliš usedí na jednej stoličke, keď sa stolička prilepí k zadku, potom to treba obyčajne vymeniť aj s nábytkom. Neexistujú skutočne nezávislé inštitúcie. Majú síce taký názov, ale to je podobné ako s tou federáciou. Nevykonávajú svoju činnosť v prospech toho, na čo boli ustanovené, ale riešia osobné, skupinové, ekonomické a mocenské záujmy! Znova sa vraciame do minulosti. Odpovedzte si sám na otázku, či u nás existujú nezávislé vyšetrovacie orgány alebo pre “našich ľudí” sú iné ako pre iných? Alebo či existuje u nás nezávislá kontrola? Či existuje nezávislá prokuratúra? Či existujú nezávislé súdy? Či je správne, že na mieste ministra obrany sedí generál?! Je normálne, že generálneho riaditeľa verejnoprávnej RTVS volia poslanci? To sme sa znova vrátili o pár krokov dozadu, dokonca pred November ´89! Je normálne, aby si poslanci dovolili hovoriť niečo do štruktúry vysielania?! Dokonca aj tých kandidátov mi bolo ľúto, pretože mnohí z tzv. výberovej komisie o televízii vedeli akurát to, že ju treba zapnúť a vypnúť… Okrem toho verejnoprávna televízia, ale aj rozhlas sú možno z dvoch či troch percent politickými inštitúciami, ale v princípe je to národná, spoločenská a kultúrna inštitúcia a politici sa nimi vôbec nemajú zaoberať.
Aké je to byť susedom človeka, ktorého obvinili z daňových podvodov a v ktorého byte býva slovenský premiér?
(Smiech) Viete, suseda si nevyberáte často… To je hanebnosť, že ministerský predseda býva v byte daňového podvodníka, ktorý je už obvinený: Jedine – a to by mal konečne priznať – že je to jeho byt, ktorý dostal za to, že kryje špinavé obchody. To si myslím ja, nemám na to žiadne dôkazy. Ale myslím si, že raz budú hádam aj nezávislé vyšetrovacie orgány (smiech)…
Existuje u nás podľa vás reálna alternatíva voči súčasnej vládnej moci? Vy ste povedali, že ľudia nesmú zostať ľahostajní, no dostať dnes na námestie niekoľko stovák protestujúcich, to vládnou mocou nijako neotrasie. Je tu vôbec riešenie na zmenu v tejto krajine?
Samozrejme, voľby. To je jediné legitímne a správne riešenie. Máte pravdu, kým bude tých ľudí na námestiach niekoľko stovák, nič sa nezmení. Keď ich ale bude niekoľko desiatok tisíc, zmení sa to veľmi rýchlo. Treba povedať nahlas, že táto politická garnitúra sú zbabelci! Nemajú pravdu, ale majú moc. Pretvárka na sociálnu demokraciu v obchodnej spoločnosti zvanej Smer tu predsa môže byť len dovtedy, kým malý chlapec nezakričí: Kráľ je nahý! Platí to aj pre národnú masku “kapitána” a občiansku masku “charaktera”. Nie som veštec, ale dom postavený na falošných základoch musí padnúť!
