Konzum, liberalizmus a feminizmus sú ako pleseň na chlebe, varuje spisovateľ Gustáv Murín

0
Gustáv Murín (Autor: TASR)

Aký je váš názor na súčasný vývoj spoločnosti, ktorú reálne môžeme nazvať konzumnou?

Globálnym trendom sa ťažko odoláva. Veľa vecí sa nedeje preto, že by sme si to priali, ale preto, že ten trend ich do toho dotlačí. Jasným príkladom bola kedysi invázia Európanov na americký kontinent. To bola čisto ekonomická záležitosť, ktorá vyplývala z dedičského práva.

Na starom kontinente existovalo západné i východné právo. Deliaca čiara bola na rieke Morave. Na našom území sme mali uhorské, takzvané demokratické spravodlivé právo. Rodičovské role sa dedili rovným dielom všetkým deťom. To však nenútilo nikoho expandovať, nikto nemusel odísť zo svojej pôdy. A následný chaos dodnes riešime, keďže role sú aj v súčasnosti príliš rozdrobené.

Naopak, západné právo stálo na tom, že všetko dedil prvorodený syn pod podmienkou „vejminku“. Znamenalo to, že keď prvorodený dospel, mohol prevziať rozhodovanie nad hospodárstvom. Musel sa však postarať o svojich rodičov. A súrodenci zväčša museli odísť, aby neslúžili svojmu vlastnému súrodencovi.

Takto vznikla západná expanzia do Ameriky. A bola taká surová, že pôvodná americká kultúra bola totálne zlikvidovaná. Dnes nás odtiaľ poučujú o ľudských právach, ktoré však všetky porušili, keď zakladali Spojené štáty!

V akom štádiu sa dnes nachádza konzumná spoločnosť?

Ak sa naštartuje určitý proces, tak je to podobne ako vo fyzike – akcia vyvoláva reakciu. V tejto chvíli je konzumná mentalita ľudí na vrchole svojho rozvoja, čo znamená, že sa jej ťažko odoláva. Ale v rámci protiakcie vznikajú ostrovčeky pozitívnej deviácie. To sú napríklad ľudia, ktorí sa sťahujú z miest na usadlosti a tam sa snažia žiť bez nátlaku konzumu.

Konzumná spoločnosť je trend, ktorý musí odznieť, a on aj odznie, pretože si zároveň sám vytvára nepriateľa. My ako spisovatelia a publicisti môžeme len upozorňovať na to, že je to pre spoločnosť istým spôsobom samovražedné.

Pretože ak sme povýšili konzum nad hodnoty, ktoré držali túto civilizáciu tisíce rokov pokope, tak si kopeme vlastný hrob.

Konzumná spoločnosť má však veľmi silné nástroje, ktorými si k sebe pripútava ľudí.

Má to dve roviny. Ktosi už dávnejšie povedal, že obchod tu nie je preto, aby plnil túžby klientov, ale naopak on sám vytvára túžby klientov. A pričasto pseudotúžby, veď mnohí ľudia ponúkané tovary a služby nepotrebujú. Ale pod tlakom reklamy a módnosti kupujú nepotrebné hlúposti. Napríklad v Japonsku chcú mať tínedžeri každý nový typ mobilu, hoci aj obmesiac. Dokonca sa preto zadlžujú. A to je hrôza.

A tá druhá rovina. My sme ako malá krajina neustále pod nátlakom určitých lobistických skupín. Jednou z ich tém bolo to, že národ, ktorý nemá aspoň 20 percent vysokoškolákov, je národ blbcov. A Mečiar, ktorý v tomto smere nebol príliš zbehlý, urobil tú hlúposť, že chcel namnožiť vysokoškolákov. Myslel si, že za to bude dodnes velebený. Tým ale výrazne klesla úroveň vysokoškolského vzdelania a navyše sa vysoké školstvo stalo predmetom biznisu. A to je to najhoršie, čo môže byť.

Ale to je celosvetový trend.

Je to tak ďaleko, že v Spojených štátoch existujú firmy, ktoré požičiavajú vysokoškolákom na štúdium. Pretože keď sa dostanú na prestížnu univerzitu, predpokladá sa, že ich plat je potom taký vysoký, že do desiatich rokov budú schopní pôžičku vrátiť. Ale je to veľmi kruté, lebo mnohým sa to nepodarí. Takto sa dostávame do situácie, že vzdelanie už nie je formou vyššej kultúry, ale stáva sa predmetom obchodu, tovarom.

Globálny vývoj dnes potláča aj niektoré tradičné hodnoty, na ktorých bola vystavaná Európa. Ide napríklad o postavenie tradičnej rodiny.

Civilizácia nášho typu dlho fungovala na istých ideáloch, ktoré formulovali rôzne filozofické školy. A tie boli dramaticky vymenené za ideológie. Medzi filozofiou a ideológiou je obrovský rozdiel. Začalo sa to v podstate od éry Komunistického manifestu v 19. storočí. Marx sa síce na filozofiu odvolával, ale menil ju na ideológiu, citoval základné filozofické tézy, ale filozofi nikdy nedávali praktické návody na život.

Marx prišiel s teóriou, ktorej sa zmocnili komunisti. Podobne nacisti sa zmocnili darwinizmu a z neho odvodzovali svoju rasovú teóriu. Zneužili darwinizmus, ktorý je principiálne správny, ale účelovo ho dezinterpretovali. A rovnako aj Marx sa interpretoval ideologicky.

V tomto období vzniklo aj hnutie sufražetiek (radikálne hnutie za zrovnoprávnenie žien, ktoré vzniklo v roku 1900 a presadzovalo sa najmä vo Veľkej Británii – pozn. PL.sk). Sufražetky nevyhrali preto, že by tie ženy, ktoré sa rozhodli obnažovať svoje prsia na verejnosti a podnikali agresívne útoky na politikov, mali úžasnú myšlienku. Ale preto, že prišla prvá svetová vojna. Tá vyvraždila masy mužov, čo znamenalo, že do výroby museli nastúpiť ženy. A tak ako si robotníci vydobyli svoje práva, museli sa priznať aj robotníčkam. Medzi ne patrilo aj volebné právo.

Koniec klasickej rodiny nastal teda práve prvou svetovou vojnou a dorazila ho druhá svetová vojna. Inak by nikto nerozbil klasickú rodinu. Tá bola dobre postavená. Robotník išiel do práce, manželka sa doma starala o deti, nebolo treba škôlky. Robotníci dostávali „baťovské“ domčeky aj so záhradkou, ktorej sa mohla venovať aj žena v domácnosti, kým muž robil vo fabrike.

Lenže štát bez dostatku mužov potreboval pracovnú silu, tak vylákal mladé ženy do výroby. A aby ich plne vyťažili, prišli komunisti s myšlienkou rozbiť klasickú rodinu. Najmä preto, že v rámci zápasu dvoch režimov potrebovali čo najväčšiu produkciu, a teda aj čo najviac žien do tovární. Žena mala byť krátko po pôrode „oslobodená“ od dieťaťa, o ktoré sa postará štát. To bol komunistický „ideál“.

Komunisti však neskôr pochopili, že je to nezmysel, lebo projekt „oslobodenej domácnosti“ skrachoval. Takže tento model postupne opustili. Dnes sme svedkami toho, že pôvodne komunistické myšlienky preberá nová liberálna vlna. A skúša sprava-zľava naplniť likvidáciu klasickej rodiny.

Stráca sa teda v spoločnosti úloha klasickej rodiny, poprípade muža a ženy?

Nie je to úplne tak. Všetci ideológovia totiž podceňujú, a ja ako biológ to môžem potvrdiť, animalitu človeka, to zviera v nás. Ľudia sú evolučne podmienení, tie gény v nás sa nedajú vymazať. Hlboko v sebe máme atavizmy, to je niečo, čo sa traduje v evolúcii a objavuje sa v nečakaných súvislostiach, a vlastne sme až prekvapení, že to zviera v nás ešte prehovorí. Je to takisto ako v klasickom tanci, aj tam musí niekto viesť, aby sa dodržali pravidlá krokov. A vedie muž. To nie je proti žene, to je súhra so ženou.

Navyše v živočíšnej ríši sú samec a samica komplementárne bytosti. Znamená to, že až vzájomným spojením vytvárajú vyššiu šancu prežitia. Svojimi vlastnosťami do seba zapadajú. Spolu vytvárajú jednotku, ktorá dokáže v evolučnej budúcnosti druhu vytvoriť šancu pre potomstvo. Ak je jedinec sám, má len polovicu tých vlastností a s tou tiež môže prežiť do konca svojho života. Ale nemôže byť evolučne taký úspešný ako dvojica.

Z toho možno odvodiť, že feminizmus a liberalizmus sú založené na virtuálnej ideológii, ktorá nie je podložená reálnymi faktami. To sú také fantasmagórie ako feministické poučky, že „orgazmus má žena vo vlastných rukách“ alebo že „vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý sa úplne a verejne vzdal svojej mužskej roly, môže byť stále riskantné; ale vzťah s mužom, ktorý prejavil čokoľvek menej, je samovražda“.

A nekumulovali by sa, keby spoločnosť nebola v komforte. My prechádzame obdobím, keď sme dokonca v určitom dekadentnom štádiu, lebo spoločnosť už neuveriteľne dlho žije v mieri a prosperite. Spôsobuje to však stagnáciu, takže zdravé sily v spoločnosti akoby zaspávali, nemajú prečo konať. A potom prichádzajú deviácie, úlety, ktoré sa pokúšajú parazitovať na takejto dekadentnej spoločnosti.

Spoločnosť má však fungovať v súlade s prírodou, a nie proti nej. Drží sa prírodných pravidiel spontánne, nie že by si to vymyslela. A tieto úlety, deviácie, konzum, feminizmus či liberalizmus sú vlastne plesňou na chlebe. Lebo ak máte nadbytok potravy a necháte chlieb na stole nedotknutý niekoľko dní, až potom prichádza táto pleseň – teda rôzne deviácie z prebytku.

Jedným z najvýraznejších prejavov súčasnosti je politika rodovej rovnosti, nazývaná tiež genderová politika. Nevychádza zrejme zo zlého základu, že v práci by mali mať muži a ženy rovnaké podmienky. Aj platové.

Platová nerovnosť mužov a žien je jedna z najšpinavších lží, aké šíri feminizmus. Ten musí nejakým spôsobom svoju existenciu ospravedlniť. Tvrdenie, že v týchto časoch by si niekto na Slovensku alebo v západnej či strednej Európe dovolil dať žene inú plácu za rovnakú prácu než mužovi, je totálny nezmysel.

Ale štatistiky to dokazujú.

V tomto prípade platí, že štatistika je presný súčet (zámerne) nepresných čísiel. Lebo štatistici nezaratúvajú, respektíve zámerne opomínajú ženské tehotenstvo a starostlivosť o deti. Žena má nejaký plat, potom otehotnie a vypadne na niekoľko rokov z pracovného procesu. A čo to znamená? Žena na materskej je stále evidovaná ako pracujúca. Ale jej plat sa zníži, lebo je na materskej dovolenke. A štatistici to započítajú ako plnohodnotný plat. Tak vznikajú tie štatistické zvrhlosti, ktorými sa nielen v tomto prípade feministky vyznamenávajú od počiatku toho hnutia, ktoré je nasledovníkom komunistickej ideológie v ženskej tematike.

Feministky zásadne manipulujú dátami. Napríklad v médiách vyšla správa, že každá piata žena v meste Boston bola napadnutá svojim partnerom tak, že ju museli ošetriť. A potom zistíte, že v Bostone bolo v ten deň ošetrených sto žien a z nich bolo dvadsať, ktoré mali nejaký konflikt so svojím partnerom. Takže to bola každá piata z tých sto žien. V Bostone je 305 553 žien, teda 51,86 percenta populácie, a tak tých dvadsať ošetrených predstavuje nula celá nula percenta, takmer neviditeľno. Ale feministky sú schopné neskutočne to nafúknuť.

Ak by sme išli do hĺbky, feminizmus je pokračovaním marxizmu. Je pokusom realizovať pôvodnú myšlienku Engelsa. Už Alexandra Kollontajová ako jedna z najväčších feministiek medzi leninovcami, propagovala voľnosť lásky bez manželského zväzku. Sovieti dokonca zaviedli pohľadnicové rozvody, stačilo poslať pohľadnicu a vypovedať tak manželstvo. Lenže neskôr sami zistili, že obrovský nedostatok mužov po dvoch svetových vojnách spôsobil tlak žien na to, aby sa vydali v pevnom a takýmito experimentmi nespochybňovanom zväzku.

A tak sa komunisti vrátili k myšlienke, že rodina je základ štátu. Začali to propagovať a začali do rodiny investovať. Sami sa presvedčili, že tá pôvodná téza je chorá. Boli pragmatici, ale feministky stavili na utopické bludy, ktorými paušálne kriminalizujú všetkých mužov. Za následky neberú zodpovednosť, pretože sa kryjú za nevzdelanosť politikov, ktorí veria, že feministky zastupujú všetky ženy. Opak je pravdou, existuje už dokonca ženské hnutie odmietajúce verejne excesy feminizmu.

Zároveň nesmieme zabúdať, že Spojené štáty sú laboratóriom sveta, a tak sa tam dejú aj pochybné pokusy. Marxizmus dodnes pretrváva na amerických univerzitách ako legálna filozofia a vízia sveta, ktorá sa údajne len zle aplikovala. Preto niektorí ľavičiari stále dúfajú, že je možný neomarxistický vývoj spoločnosti.

Feministky vznikli ako odnož marxizmu. Betty Friedanová, ktorá americký typ feminizmu založila, mala celkom logické, paralelne s komunizmom rovnaké ciele, teda napríklad materskú dovolenku. Zatiaľ čo komunisti materskú dovolenku realizovali, ona sa o to len začala pokúšať. Ale pretože sa to dialo v Amerike, z dobrého nápadu sa stala šou. Feminizmu sa chytili frustrované, v bežnom akademickom svete neúspešné intelektuálky, ktoré sa chcú za každú cenu zviditeľniť. Friedanovú odstavili a to až herostratovským spôsobom. Herostratos totiž zapálil Artemidin chrám ako jeden z divov sveta, aby sa „preslávil“. Feministky sa pokúšajú zapáliť základy našej spoločnosti.

Príkladom je Gloria Steinemová, ktorá začínala ako playbojovský zajačik. Keď zistila, že feminizmus jej zaručí slávu, hoci aj pochybnú, tak naň prešla a bola autorkou sloganu, že muž je dobrý žene ako rybe bicykel. Spoločnosť bola vtedy taká „prejedená“ a spokojná, že toto ju zaujalo. Bol som na jej prednáške počas môjho spisovateľského pobytu v Iowe, sála bola natrieskaná. A táto skupina škandalistiek, takzvaných revolucionárok, kam patrí aj dnešné hnutie #MeToo, je tou plesňou na chlebe spoločnosti v štádiu dekadencie.

Veď keď položíte krajec chleba na stôl a je vojna alebo sú zlé časy, hlad, tak zmizne a nie je čas na pleseň. Ale keď je spoločnosť v takom štádiu, ako sme my dnes, tak ten chlieb ostane na stole. A začne plesnieť. Neoliberalizmus, feminizmus a konzum sú plesne na spoločnosti.

Celý ten virtuálny, umelý, protievolučný smer, ako sú rodové štúdie, stoja na tom, že vôbec nerozumejú biológii a nechcú si priznať, že vlastne obhajujú anomáliu. Príroda nechce tvora, ktorý nie je schopný sa rozmnožovať.

Teórie takzvanej rodovej rovnosti idú dnes ešte ďalej. Na britskom Facebooku sa môžu ľudia napríklad identifikovať s niekoľkými desiatkami pohlaví… Nie je to už prehnané?

Je to choré, ale keby sa rodoví aktivisti len trochu chceli vzdelať, ale oni sa nechcú, zistili by, že staroveké kultúry sa s týmto vyrovnávali bez problémov. Vieme, že Alexander Veľký tiahol až do Ázie a na vojnovej výprave ho sprevádzal milenec. Dokonca sa predpokladalo, že homosexuálne vzťahy prispievajú k súdržnosti gréckych vojenských kohort. Ostrov Lesbos a tamojšia poetka Sapfó dali meno ženskej homosexualite. Ale nič z toho neohrozovalo klasickú rodinu, neutláčalo ju ani sa s ňou nepokúšali merať. Taký nezmysel by starovekým Grékom ani na rozum neprišiel.

V rámci evolučného vývoja, pochopiteľne, existujú aj takzvané aberácie. Ale sú to chyby v prírodnom pláne, nie normy.

Homosexualitu teda nepovažujete za anomáliu či áno?

Nie, iba transgenderovú ideológiu, ktorá sa umelo nadradzuje nad bežnú populáciu. Homosexualitu pozná príroda nielen u ľudí, ale aj u zvierat. Homosexuálni jedinci sú na okraji takej spoločnosti, kde ide o zachovanie druhu, ale pre rozvinutú spoločnosť sú aj užitoční. Prinášajú do spoločnosti pozitívny prvok najmä v umeleckom a mediálnom prostredí. Lebo tam vnášajú nové kreatívne prvky. Má to ale jednu chybu. Tým, že sú istým spôsobom „poznačená“ komunita, vznikajú spontánne ich vlastné klany, ktoré si navzájom vytvárajú pozície, a tak sa napríklad etablujú v médiách. To, pochopiteľne, irituje okolie. Neoliberalizmus vôbec vniesol do spoločnosti iritujúce prvky, keď je menšina viac ako väčšina, zločinci majú väčšie práva než ich obete a klasická rodina je potláčaná.

Rodové štúdie sú napodobeninou marxizmu-leninizmu. Tak ako sa komunizmus potreboval vedecky ospravedlniť a vytvoril pseudovedu, tak rodové štúdie sú takisto úbohá paveda, ktorá má spätne vystužovať pseudovýskumom túto totalitnú ideológiu založenú na pohlavnom rasizme. A robí to tak, že falšuje štatistiky a živí celú skupinu parazitných akademikov. Bohužiaľ, aj na Slovensku.

 

- Reklama -