Bol naozaj Jan Masaryk veľkým štátnikom?
Myslím si, že postava Jana Masaryka je z hľadiska jeho ľudskej, politickej a diplomatickej kvality do istej miery preceňovaná. A úlohu v tom určite hrá odkaz jeho bezpochyby výnimočného otca.
Najskôr bol celkom schopným diplomatom, ale stačilo to na ministra zahraničia?
V porovnaní s figúrkami, ktoré som v Černínskom paláci zažil ako ministrov zahraničia, vlastne áno. Keď ho teda budeme s nimi porovnávať. Napríklad súdruh, ktorý bol ministrom zahraničia plných pätnásť rokov, bol schopný prísť v obleku a v sandáloch, pričom mal dieru na ponožke, z ktorej sa mu predieral palec. Vedľa neho bol, samozrejme, „Honza“ Masaryk supermanom.
Fakt ale je, že Československo malo roky vynikajúceho ministra zahraničia, ktorým bol Edvard Beneš. Tomáš Garrigue Masaryk o ňom povedal, že bez Beneša by sme republiku nemali. Bol nesmierne pracovitý a obetavý. Nemal zvláštny talent na jazyky, ale nadrel sa ich. Avšak dohovoril sa, a dobre, hoci jeho výslovnosť občas krívala, čo poznať z jeho zaznamenaných prejavov. V európskej diplomacii ho brali ako osobnosť, veď bol aj nejaký čas predsedom Spoločnosti národov.
Karel Schwarzenberg mi kedysi rozprával túto historku: „Okolo roku 1942 sa vo Washingtone odohralo zaujímavé stretnutie. Na recepcii exulantov boli Otto Habsburský, ktorý, samozrejme, bojoval za Rakúsko, a Jan Masaryk. Oslovil Habsburga a povedal mu: ,Mne môžete podať ruku, ja nie som vlastizradca, mám striebornú medailu za chrabrosť.' Jan Masaryk totiž až do konca prvej svetovej vojny verne slúžil v rakúskej armáde.“ Ako to teda s ním vlastne bolo?
To bol žart, ale vcelku pravdivý. Dostal od rakúskeho velenia striebornú medailu za statočnosť, hoci ho ako politicky nespoľahlivého nenechali slúžiť v bojových jednotkách. Slúžil teda vo vozatajstve a medailu mu dali viac-menej zo škodoradosti. Mysleli si niečo ako: „Vidíte, zatiaľ čo jeho otec búra v zahraničí to naše Rakúsko, tak synček slúži monarchii tak verne, že dostal aj medailu!“
Masaryk bol potom postavený do dosť šialenej situácie. Nech bol akýkoľvek, vychovali ho a dospieval v prostredí výrazne demokratických tradícií, hoci potom, samozrejme, jeho otec nastolil akýsi „republikánsky dvor“. TGM vedel, že obyvateľstvo potrebuje hlavu štátu, ktorá sa tak trochu správa ako panovník. Preto napríklad sídlil na Hrade, jeho oblečenie pôsobilo ako uniforma, nechával sa fotiť na koni a tak ďalej. Zmysel pre PR mal vyvinutý skvele.
Jeho syn „Honza“ si s chuťou vypil, mal rád dámy, hral skvele na klavíri. Nebol to tak trochu suchý a asketický človek športového typu ako jeho otecko. Tomáš Masaryk bol zamlada najzdatnejším sokolom a celkom dobrým šermiarom. Kedysi ho dokonca chcel vyzvať na súboj regent Uhorského kráľovstva, admirál Miklós Horthy. V opitosti mu začal písať výzvu na súboj, ráno sa ale zobudil, uvidel to na stole, roztrhal ten papier a najskôr si hovoril: „Čo ja som to za vola!“
Do akej miery bolo otcovo meno v diplomatickej kariére Jana Masaryka dôležité?
Muselo byť nesmierne dôležité. Fungovalo ako určitá forma protekcie, či už to starý Masaryk chcel alebo nie. S týmto priezviskom mal Jan skoro všade dvere otvorené. Tomáš Garrigue Masaryk bol predsa politik, ktorý mal vo vtedajšej Európe veľkú prestíž. Keď sa hovorilo, že Nemci čakali, kým umrie Masaryk, a potom… No bola to asi tak trochu pravda.
Jan Masaryk bol iný ako jeho otec. Na diskrétnosť si napríklad príliš nepotrpel, čo bol problém, ktorý sa prejavil v dňoch pred Mníchovom, keď ako československý vyslanec v Spojenom kráľovstve hovoril otvoreným telefónom s Benešom a divoko nadával Britom. Potom, samozrejme, prepisy tých hovorov odovzdali Nemci v kožených doskách na britské veľvyslanectvo v Berlíne, aby si tam prečítali, ako o nich Česi hovoria. Keď sa ale potom v Londýne formovala naša exilová vláda, bolo celkom nemysliteľné, aby v nej ako minister zahraničných vecí nefiguroval Jan Masaryk.
Kreslo ministra zahraničia dostal aj po vojne vo vláde Národného frontu Čechov a Slovákov. To bolo tiež jasné. Potom vo februári 1948 na rozdiel od iných nekomunistických ministrov nepodal demisiu. De facto tým podporil Klementa Gottwalda. Tvrdí sa, že bol verným demokratom, avšak zrazu tu máme rozpor. Hoci už deň – dva predtým sa u neho v Prahe ohlásil preslávený ruský diplomat Valerian Zorin. Masaryk ho, samozrejme, v pražskom Černínskom paláci prijal. A čert vie, čo mu vtedy Zorin rozprával. Podľa niektorých údajov mohlo ísť o vyhrážky okolo vpádu sovietskych vojsk do Československa.
Nebolo zotrvanie Jana Masaryka vo vláde Klementa Gottwalda zapríčinené aj sklamaním zo západných spojencov, ktorí nás desať rokov predtým hodili na konferencii v Mníchove do hrtana Hitlerovi?
To sklamanie si vtedy v sebe niesli všetci. Niečo také sa v medzinárodných vzťahoch novej doby vyskytuje len zriedkavo. Bolo to rokovanie na úrovni stredoveku. Veď napríklad v prvej svetovej vojne fungovali spojenecké vzťahy ako domino. Rakúšania napadli Srbsko, Rusi išli kvôli Srbom do vojny a už to išlo. Každý, kto sa cítil byť viazaný spojeneckou zmluvou, konal korektne v jej duchu, aj keď sa mu to moc nehodilo. Hádam len Taliani premýšľali nad vínom a rozjedenou pizzou. Najväčšmi boli vtedy na vojnu pripravení Nemci, a preto ju zúfalo chceli.
Aký variant smrti Jana Masaryka je najpravdepodobnejší?
Komunistom sa veľmi hodilo, že majú Masaryka vo funkcii ministra zahraničia. Poslúžil niečomu, s čím vnútorne nesúhlasil. Stal sa z neho demokratický náter na bohapustý puč. Stále bol ale šéfom diplomatov a ten, ako je známe, musí cestovať do zahraničia. A kto by mu mohol zabrániť v tom, aby pri výjazde na Západ emigroval? To by bol však pre komunistov strašný problém! Minister Jan Masaryk, významná osoba, opäť v exile! Pre Gottwalda to musela byť nočná mora. Takže z politického hľadiska tá smrť komunistom prospela.
Každý zo svedkov hovoril potom niečo iné. O kľúčoch od výťahu, ktorým sa dalo dôjsť k Masarykovmu bytu v Černíne. Niektorí tvrdili, že boli dva, iní, že ich bolo sedem, trinásť… Svedectvá sa v rôznych bodoch ďalej a ďalej rozchádzajú. Jedinou istotou je, že Masaryk zomrel po páde z okna. Existuje aj teória s kvietkom za uchom, keď bol vystavený v rakve, pri ktorej stál Gottwald a hovoril: „Jan, zostaneme s ľudom.“ Kvetina azda mohla kryť vpich injekcie alebo stopu po malokalibrovej strele. Avšak pád z desiatich metrov Masaryka zabiť musel. Aj keď zjavne dopadol na nohy, tak trhnutie tela je také, že to vnútorné orgány nevydržia.
V popolníku v Masarykovom byte boli vraj ohorky cigariet dvoch druhov. Amerík, ktoré fajčil minister, a cigariet ruskej výroby. Lenže keby tam bol nejaký Rus, tak by musel byť idiot, aby v tej chvíli do popolníka odhodil ruské cigarety. Alebo to bol niekto, kto nemal s ministrovou smrťou nič spoločné? Masaryk však zomrel v pyžame a naozaj by významný diplomat vyskočil z okna v pyžame a bosý? Nie. Diplomat hodný toho slova by mal na sebe oblek, dokonale uviazanú kravatu, pred ním by stál nedopitý pohárik koňaku a z bezvládnej pravice by mu vypadla pištoľ, ktorou by sa strelil do spánku.
Na druhú stranu, Jan Masaryk sa predsa určitý čas zdržiaval v psychiatrickej liečebni, takže svojho času nebol úplne v poriadku…
To je pravda. Človek, ktorého trápia také problémy, že musí ísť do blázinca, nemá, pravdupovediac, v diplomatických službách čo hľadať. Ale on bol Masaryk! Avšak bez ohľadu na to, má za istých okolností prakticky každý človek v sebe silu spáchať samovraždu. Záleží len na tom, aké sú tie okolnosti desivé.
Okolnosti okolo februárového prevratu a rokovania Jana Masaryka však desivými boli. Čo si o jeho smrti myslel váš otec, ktorý prišiel na výmenu krátko po Masarykovej údajnej samovražde?
Otec tam nastúpil v septembri roku 1948. Bol kvalitným čáslavským advokátom, lenže tesne po februári dorazil akýsi rychlokvasený právnik s tým, že tam z poverenia strany vlády zakladá advokátsku poradňu a že miestni koryfeji práva budú teraz jeho podriadenými. Čo otcovi nevoňalo. Poznal nejakých ľudí na výmene, pýtal sa a skúsil sa dostať do Černína. V tom čase veľa našich diplomatov, ľudí Benešovej školy, celkom logicky, emigrovalo. Teda sa ministerstvo muselo personálne doplniť. Otec vedel sedem jazykov a mal rozhľad v medzinárodnej politike, takže ho vzali. Našiel tam ľudí, čo v čase Masarykovej smrti na ministerstve boli, a hovoril s nimi.
Deviateho marca 1948, ako spomínali pamätníci, tam prišiel akýsi ruský obor. A nebolo nikde v záznamoch, že by deviateho aj odišiel. Tiež vypadli telefóny. A keby Masaryk spáchal samovraždu skokom, jednoducho by vo svojej spálni vykročil z veľkého zámockého okna a nepchal by sa v susednej kúpeľni do okienka, ktoré bolo menšie a spodný okraj malo vyššie. To nedáva logiku.
Takže podčiarknuté a sčítané?
Bola to podľa mňa vražda, ktorá mala vyzerať ako samovražda. Bol vrah len jeden alebo ich prišlo viac? To sa už nikdy nedozvieme. V Moskve jedna žena tvrdila, že nášho ministra zabil sovietsky agent. Tá už je ale po smrti. Štátna bezpečnosť veľmi rýchlo odohnala od prípadu kriminálku a potom okolo toho zomreli nejakí ľudia, ktorí všeličo vedeli. Verzii samovraždy potom nikto príliš neveril, ale málokto to nahlas povedal. Strach zo začínajúcej sa totality pôsobil ako náhubok.
