Robert Fico podal demisiu, ale prezidentovi, verejnosti aj médiám v bezprostrednej reakcii prisľúbil, že nikam neodchádza a chce byť aktívnym predsedom strany Smer-SD. Mnohých toto vyhlásenie aj suverénne vystupovanie spolu s úsmevmi, ktoré Fico pri demisii rozdával, rozhnevalo. Ako to vnímate?
Chápem, že premiér chcel dať prezidentovi pocítiť, že túto partiu prehral, ale toto správanie bolo naozaj mimoriadne nevhodné až arogantné. Bez ohľadu na to, čo si myslím o úlohe prezidenta a opozície v tejto mocenskej hre, Robert Fico už Slovensku nemá čo ponúknuť a v tejto fáze hľadania východísk už len škodí. Som si istý, že mnoho ľudí vyšlo v piatok do ulíc aj v reakcii na toto nepatričné gesto, ktoré verejnosť nemohla pochopiť inak ako výsmech. Na druhej strane by som rád poukázal na vec, ktorú angažované médiá zámerne obišli mlčaním. Ešte nikdy som nevidel taký nedôstojný ceremoniál podávania demisie. Bez hymny, bez príhovorov, nič. Z hľadiska protokolu je to hanba, ktorá padá na Prezidentský palác.
Poverenie zostaviť novú vládu dostal od prezidenta Peter Pellegrini, ktorého na kandidáta na post premiéra vybralo predsedníctvo Smeru a Robert Fico osobne. Aj na tlačovke po demisii Fico povedal, že jeho novou úlohou bude držať chrbát novému premiérovi a Pellegrini sa ani nevyjadril. Takmer okamžite sa začali šíriť obvinenia, že Fico bude vládnuť prostredníctvom neho aj naďalej. Bude to podľa vás tak alebo sa politika vlády pod taktovkou nového premiéra trochu zmení?
To bude závisieť od samotnej osobnosti Petra Pellegriniho, ale ja by som ho v tomto okamihu nepodceňoval. V moderných dejinách sa bežne stáva, že na vrchol mocenskej pyramídy sa vyšplhajú ľudia, ktorí sa dovtedy prejavovali pasívne a nanajvýš lojálne voči starému vedeniu, takže všetkých šokujú, keď sa vymania z jeho tieňa.
Peter Pellegrini urobil za posledné štyri roky raketovú kariéru, keď sa stal v rekordne krátkom období ministrom, predsedom parlamentu, podpredsedom vlády a teraz premiérom. On už nemá čo stratiť. Je to len na ňom, ako sa chce zapísať do dejín. Napokon aj o premiérke Ivete Radičovej vtedajšia opozícia rozširovala reči, že bude iba bábkou v rukách straníckeho predsedu Mikuláša Dzurindu, a nemal som ten pocit, že by bola v jeho tieni.
Vyjadrili ste sa, že Béla Bugár s Robertom Ficom dali opozícii šachmat, keď sa dohodli na zásadných zmenách vo vláde. Akú úlohu pri tomto rozhodovaní zohral tretí koaličný líder Andrej Danko?
Minimálnu. Ukazuje sa, že Andrej Danko nie je hráčom, je to politický amatér. Silný líder na jeho mieste by dokázal z tejto krízy vytĺcť maximum aj kreslo premiéra, ale on na to nemá. Iba sa viezol a politicky priúčal. Ukázal to aj pri sprostredkovaní stretnutia troch najvyšších ústavných činiteľov, keď chcel dosiahnuť zmierenie. Za túto iniciatívu som ho pochválil, ale nemôžem ho pochváliť za to, ako to celé zbabral.
Keď niečo iniciujete, mali by ste to byť vy, kto príde so zásadným návrhom spoločného vyhlásenia. On však nepripravil nič, iba poskytol priestory na zinscenovanie divadla, pretože Andrej Kiska, ako aj Robert Fico na to stretnutie išli s vopred jasným zámerom nedohodnúť sa.
Akú úlohu zohráva v celej kríze Andrej Kiska?
Zásadnú. On dal protestom zmysel a určil opozícii cieľ. Od začiatku hrá nečitateľnú a veľmi neúprimnú hru, ktorá mnohých pomýlila. Vo svojom prejave zo 4. marca vyslal jasný signál, že mu je úplne jedno, aký bol motív vraždy, on bude za každých okolností žiadať pád Ficovej vlády. Keď Andrej Danko inicioval stretnutie, ktoré malo zmieriť prezidenta s premiérom a najmä upokojiť spoločenské napätie, naoko ho privítal, ale začal si klásť podmienky, o ktorých vedel, že ich Fico nemôže splniť.
Rád by som upozornil, že už hodinu pred samotným rokovaním si dal Andrej Kiska na Facebooku profilovú fotografiu Za slušné Slovensko, čím sa tak jednoznačne postavil na stranu opozície, že jasnejšie to už ani nemohlo byť. Potom už len zinscenoval divadlo, ako ho mrzí, že Robert Fico znemožnil prijatie spoločnej deklarácie novým návrhom jej znenia. Je to absurdná výhovorka, veď presne to isté urobil on sám, keď Robert Fico pripravil návrh deklarácie o spoločnej európskej politike a on trucoval, že to nepodpíše, kým tam nebude NATO. Podčiarknuté, sčítané, Andrej Kiska sa v tejto kríze nespráva ako nestranný prezident, ale ako jeden z mocenských hráčov, ktorý nahrádza neschopných lídrov opozície.
Niektorí publicisti a politici si myslia, že poverením Petra Pellegriniho zostaviť novú vládu dohral rovnako ako opozícia.
Vôbec nie. On len začína hrať novú partiu. Diabol sa skrýva v detailoch, ktoré dodatočne zverejnil na svojej facebookovej stránke. Napísal, že chce vládu, ktorej budeme môcť veriť a že je pripravený dôsledne využívať všetky svoje právomoci. V tomto pre neho tak typickom hmlistom posolstve môžeme čítať odhodlanie ísť až na hranu ústavy.
Čo môže v tejto situácii urobiť?
Zdanlivo nič, a pritom strašne veľa. Môže odmietnuť vymenovať konkrétnych ministrov. Ústavní právnici môžu namietať, že je to protiústavné, ale v tej chvíli to už bude politická otázka, nie právna. Čo sa môže stať? Celá záležitosť skončí na ústavnom súde, ktorý prijme rozhodnutie o rok či dva… No a medzitým prezident môže odobrať Petrovi Pellegrinimu poverenie, pretože – a to je kľúčová vec – na zostavenie vlády nedostal žiadne časové ohraničenie. A ja pochybujem, že akýkoľvek minister vnútra, ktorého navrhne Smer, bude Andrejovi Kiskovi dosť dobrý.
Mnohí sú prekvapení z toho, že ako dlhoročný kritik oligarchie, korupcie a štýlu vládnutia Roberta Fica ste k týmto protestom veľmi zdržanlivý. Ako vnímate súčasný vývoj?
Pozrite sa, Smer za desať rokov vládnutia premrhal toľko príležitostí, ako zmodernizovať krajinu a posunúť ju výrazne dopredu, že toho prešľapovania na mieste už naozaj stačilo. Neverím, že má také kádrové rezervy, ktoré by na tom dokázali niečo zmeniť. Navyše niet pochýb, že éru Roberta Fica raz budú historici hodnotiť ako obdobie, keď sa dovŕšil ekonomický prevrat na Slovensku, keď skutočnú moc prevzala do rúk oligarchia. Za Ficovou vládou mi teda ľúto rozhodne nebude.
Obavy vo mne preto ani náhodou nevzbudzuje to, že éra Smeru sa pomaly končí, ale to, čo príde po nej. My tu nemáme vyprofilovanú žiadnu kompetentnú opozíciu. Jej predstavy sú v tom lepšom prípade insitné, v tom horšom z nich ide mráz. Aký je ich plán? Nijaký, len prevziať moc.
Boris Kollár hovorí, že potrebujeme predčasné voľby, aby sme odovzdali moc z rúk oligarchie do rúk ľudu. To je primitívna predstava. Oligarchia sa nedá poraziť voľbami. Tento systém vládnucej moci je nevolený a je zažratý do oficiálnych štruktúr. Tu by pomohla len revolúcia. Ale na tú nie sú vytvorené podmienky. Porovnávania s rokom 1989 sú scestné. Poviem vám to takto: cestu k Veľkej francúzskej revolúcii dlhé roky pripravovali francúzski osvietenci, rovnako ako cestu k Nežnej revolúcii dláždili disidenti. V súčasnom odpore voči vláde nie je nijaký intelektuálny potenciál.
Oni nemajú ani len také zjednodušené predstavy, aké mali demonštranti počas protestov Gorila. Verejnosť proti násiliu sformovala na začiatku Nežnej revolúcie dvanásť jasných a jednoduchých požiadaviek, ktoré nás priviedli k slobodným voľbám. Títo ľudia nepožadujú nič, len odovzdanie moci, a to ma desí. Takto sa v dejinách nesmerovalo k revolúciám, ale k prevratom. A nech vás nemýli ani stotisíc ľudí v uliciach. Vo februári 1948 bolo na námestiach dva a pol milióna ľudí, dav cítil revolučnú atmosféru a napokon to celé smerovalo k ústavnému puču.
Čo očakávate od opozície?
My nemáme skutočnú opozíciu. Máme len mimovládne strany, ktoré nerobia politiku, sú len ozvenou ľudovej nespokojnosti. Ak dnes demonštranti volajú po novej vláde, mali by volať aj po novej opozícii. Vo vyspelých demokraciách býva zvykom, že ak strana prehrá voľby, jej líder rezignuje, aby dal priestor schopnejším. Tak sa udržiava politický subjekt ako živý organizmus.
Ľudia ako Sulík, Matovič a podobní trikrát prehrali mocenský zápas. V roku 2012, v roku 2016 a dnes. Dookola omieľajú to isté, každý deň tlačovky, silné slová a nič. Len prvoplánový odpor. Ale toto nie je politika. Takže otázku by som otočil inak: čo od nich ešte ich voliči očakávajú?
Opoziční lídri však hovoria, že po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nastala nová etapa vývoja spoločnosti a prezident dokonca vyhlásil, že táto tragédia odráža všeobecnú slovenskú realitu.
To je účelová lož. Nie je to nová etapa, je to pokračovanie deštrukčnej opozičnej politiky, ktorá neuznala výsledky volieb v roku 2016 a odvtedy sa pokúša vládu zvrhnúť. Pre nich je táto dvojnásobná vražda len zámienkou na prevzatie moci. Nedarilo sa jej to straníckymi akciami, tak sa pokúšajú zneužiť toto.
Stala sa obrovská tragédia, ale odmietam umelé vytváranie atmosféry, že sa tu „vraždia novinári“ (ako hovoria opoziční politici a publicisti), akoby sme žili na Sicílii, kde sa potkýnate o mŕtvoly. Mrzí ma, že takto hovorí hlava štátu, lebo je to hanobenie vlasti, ktoré prispieva k zhoršovaniu obrazu Slovenska v zahraničí. Uvítal by som preto od opozície triezvejší a poctivejší prístup. Považujem za politicky i morálne neprijateľné, aby sme v takejto situácii spájali smrť dvoch mladých ľudí so súčasnou vládou.
Rád by som pripomenul a zdôraznil, že jediné, čo v tejto chvíli vieme s istotou povedať, je to, že sa stala brutálna vražda. Dohady nielenže vyšetrovaniu nepomáhajú, ale komplikujú ho. Ja by som v tejto chvíli nevylúčil ani možnosť, že pravdu sa už nikdy nedozvieme. Že táto kauza bude traumatizovať slovenskú spoločnosť dlhé desaťročia. A ak aj náhodou niekto tento zločin vyšetrí, nikto nebude oficiálnej verzii veriť. Bude dlho trvať, kým sa s tým poctivo vyrovnáme.
Čo by ste poradili organizátorom protestov?
Neviem, či si v tejto fáze ešte nechajú poradiť. Ťažko radiť niekomu, kto nehrá poctivú hru. Hovoriť, že protesty sú apolitické, hoci sa vaše požiadavky prekrývajú s požiadavkami opozície, nie je poctivé. Poctivé nie je ani to, keď svoje požiadavky neustále stupňujete: chceme hlavu Kaliňáka – nestačí, chceme hlavu Fica – nestačí, chceme predčasné voľby – a ako zaznelo na posledných protestoch, ani to už nebude stačiť? Čo to je?
K demokracii a právnemu štátu predsa patrí na prvom mieste dodržiavanie pravidiel. Nemôžete meniť pravidlá v priebehu hry. Demonštranti by si mali uvedomiť, že dosiahli obrovský úspech, o ktorom sa im pred dvoma týždňami nemohlo ani snívať – pád Ficovej vlády. Ak sa chcú pohnúť ďalej a odlíšiť sa od opozičných strán, mali by žiadať čosi viac ako personálne výmeny a voľby.
Vy ste už vo svojom článku Nedajte sa zmanipulovať z 11. marca niečo navrhli. Čo teda podľa vás demonštrantom chýba?
Program. Slušné Slovensko nie je program. Je to morálny gýč, pod ktorý schováte čokoľvek. Je to v prvom rade marketingový trik, ako nalákať čo najviac ľudí na námestia a nepovedať im to podstatné. Ak nechcete upadnúť do podozrenia, že vám ide len o zvrhnutie vlády, nie o nápravu vecí, ktoré ničia Slovensko, musíte predstúpiť s konkrétnymi požiadavkami pre všetky parlamentné strany – tak vládne, ako aj opozičné.
Bolo by hlúpe žiadať slobodné voľby v komunistickom Československu, kde bola zakotvená v ústave vedúca úloha KSČ a štátostrana vlastnila všetok majetok. Rovnako je hlúpe, keď žiadate v štáte ovládanom oligarchiou predčasné voľby a nevytvoríte podmienky, aby boli skutočne spravodlivé. Preto treba najprv žiadať zmenu financovania politických strán, zmenu volebného zákona, oddeliť kriminálnu a finančnú políciu od Prezídia Policajného zboru, zriadiť inšpekciu ministerstva vnútra ako nezávislý orgán, schváliť hmotnú zodpovednosť politikov, nahradiť nefunkčný zákon o preukazovaní pôvodu majetku novou právnou úpravou, ktorá umožní rozšíriť okruh osôb, ktorým sa môže preverovať majetok či zaviesť osobitnú zložku prokuratúry špecializovanej na stíhanie korupcie, ktorá nebude podliehať generálnej prokuratúre.
Železo treba kuť, kým je horúce. Nevidím nijaký dôvod, prečo by sa na takýchto zákonoch nemohli dohodnúť všetky parlamentné strany, ktoré tvrdia, že chcú bojovať proti korupcii. Nech to najprv dokážu – až potom sa bavme o voľbách.
Musíte však vidieť, že protesty naberajú na sile, že sa k nim pridávajú študenti, herci, novinári… Majú podľa vás potenciál dosiahnuť zmenu, po ktorej volajú ľudia?
Možno tieto demonštrácie majú potenciál zvrhnúť vládu, ale nemajú potenciál dosiahnuť zásadné systémové zmeny. Nevidím také požiadavky a nevidím takých ľudí, ktorí by ich presadzovali. Vidím stále tie isté tváre a stále tie isté povrchné patetické reči. Vidím opäť tých istých hercov, ktorí si odohrajú svoje úlohy na pódiu, no ktorých som nikdy nevidel prejaviť solidaritu s tými najslabšími.
Mňa nedá do kolien, že Richard Stanke, Marek Majeský alebo Maroš Kramár sa štylizujú do úlohy hrdinov davu, lebo takáto meštiacka odvaha už dávno zlacnela. Títo herci nie sú na strane tých, ktorí v našej spoločnosti dlhodobo prehrávajú. Je mi to ľúto, lebo svoju popularitu by mohli využiť produktívnejším spôsobom. Na zápasy, ktoré ešte zďaleka nie sú vyhraté, kde ich nebudú obdivovať masy, no ich hlas by mohol podržať topiacich sa nad vodou. Pretože poníženým, chudobným a znevýhodneným skupinám obyvateľstva tieto protesty neponúkajú vôbec nič. Takýchto frustrovaných dezorientovaných ľudí nepodchytí SaS, KDH a už vôbec nie Progresívne Slovensko. Podchytí ich extrém. A využije pri tom všetky metódy, ktoré používajú tí, ktorí sa dnes tak falošne označujú za „slušných“.
Ktoré metódy máte na mysli?
Vy ste si nevšimli, že ľudia sa už pomaly boja prejaviť svoj názor? Že dramaticky klesá tolerancia voči ľuďom s odlišným politickým postojom? Nevšimli ste si, že z médií sa vytratili iné názory, že tú mlčiacu väčšinu nikto nereprezentuje? To najzvrátenejšie, čo sa tu deje, je tendencia zneužívať smrť dvoch mladých ľudí na umlčanie nepohodlných názorov – zakaždým, keď poviete niečo, čo nekorešponduje s postojmi protestujúcich, objaví sa citové vydieranie, že nemáte úctu k pamiatke Janka a Martinky.
Takto sa nikam nedostaneme. Predstava, že slušní sú tí, ktorí boli na námestiach, je podvod. Jednak slušnosť je vlastnosť osobná, nie verejná, individuálna, nie davová, a potom: je to strašne neurčitá kategória. Ak sa tým slušným masám zdalo obdivuhodné a dokonca vtipné, že Milan Kňažko v priamom televíznom vysielaní robil nechutné sexistické narážky na bývalú premiérovu poradkyňu, musím povedať, že mám o slušnosti diametrálne odlišnú predstavu. No ak niektoré médiá robia kampaň proti ľuďom, ktorí sa na tom nesmiali a netlieskali – toto, prosím pekne, nie je obraz rozvíjajúcej sa demokratickej spoločnosti, ktorá si ctí slobodu, rôznorodosť a toleranciu. Toto je obraz nastupujúcej psychotickej diktatúry. A takéto šialenstvo nepodporím, aj keby som mal stáť sám proti miliónom.
Môže to podľa vás smerovať napríklad aj k nejakej forme diktatúry?
Smerujeme k autokratickej patologicky rozdelenej spoločnosti s nízkou toleranciou a obmedzenou slobodou prejavu. Pamätáte si na vulgárne Mečiarove vtipy z Pasienkov? Na ten o novej bankovke, na ktorej bude Vašek s Dášou v posteli a Klaus s korunou v prdeli? Čím sa toto odlišuje od Kňažkovej hlášky o Troškovej, ktorá niečo chytila od Fica? Navyše v priamom televíznom prenose? Videl som celebrity, ktoré sa na tom zabávali, čítal som novinárov, ktorí to obdivovali a sledoval som na sociálnej sieti známeho kazateľa cirkvi bratskej, ktorého to potešilo. Nie, hranica medzi slušnými a neslušnými ľuďmi nevedie medzi prívržencami a odporcami súčasných protestov.
Je táto koalícia podľa vášho názoru udržateľná až do konca volebného obdobia, keď vezmeme do úvahy tlak, ktorý vyvíja opozícia aj značná časť verejnosti?
Nemyslím si to. A to napriek tomu, že som už niekoľkokrát varoval: predčasné voľby ani neurýchlia vyšetrenie vraždy, ani automaticky nezvýšia dôveru v štát, ani neupokoja Slovensko. Po tom, čo prezident rezignoval na úlohu nadstraníckeho garanta jednoty slovenskej spoločnosti, chýba integrujúca politická autorita, ktorá by tento proces mohla riadiť. Ale nech sa to už skončí akokoľvek, podľa mňa sa končí obdobie stability a prosperity. A hovorím, že táto republika si to nezaslúži. Tvrdo sme si vydreli, čo máme a mali by sme si poriadne rozmyslieť, či toto, čo dnes robíme, stojí za to. Lebo zrelú alternatívu voči súčasnému štýlu vládnutia zatiaľ nemáme, máme len extrémistov pripravených zodvihnúť moc.
Čo by ste odporučili ľuďom nahnevaným na súčasný stav spoločnosti?
Rozumiem ich nespokojnosti a zúfalstvu, lebo sám medzi nich patrím. Ale vždy im opakujem jednu vec: to najhoršie, čo môžete urobiť, je sklamať nádej ľudí. Sklamanie plodí frustráciu a frustrácia je podhubím extrému. Demokracia nepozná skratku. Musíme mať na pamäti, že sa ju snažíme rekonštruovať, obnoviť, posilniť a prehĺbiť, nie zničiť. Ak by mala súčasná vlna protestov nekriticky a jednostranne podporovaná korporatívnymi médiami udusiť krehkú pluralitu verejného života, bol by to krok späť.
Treba udržať tlak sformulovaním konkrétnych požiadaviek na ozdravenie spoločnosti, ale aj udržať a rozvíjať konštruktívny dialóg. Musíme sformovať hnutie, ktoré na boj proti takému mocnému protivníkovi zatiaľ nie je pripravené. Prvoradé je pochopiť, že bojujeme proti oligarchii, nie proti stranám, že spojencov v tomto zápase môžeme nájsť vo všetkých politických subjektoch. To si vyžaduje naozaj drinu, premyslený postup a predvídavosť. Možno to nie je také zábavné ako skandovanie na námestiach, ale je to efektívnejšie.
- Reklama -
