Máme za sebou summit Trump – Putin. Keď necháme bokom tému „ovplyvňovanie volieb v USA“, čo sa dosiahlo? Sýria, Ukrajina, jadrové odzbrojenie? Ako vnímate americký krik, že Trump pôsobil „slabo“ a vôbec nekritizoval Putina?
Neviem, čo sa dosiahlo. Môžete si ich tlačovku, ktorá trvala trištvrte hodiny, púšťať toľkokrát, koľkokrát chcete, a aj tak nič nezistíte. Trump v podstate nepovedal nič, čo by už nehovoril predtým, Putin síce konštatoval, že ich rokovanie bolo viac k veci, než očakával, ale čo preberali, neprezradil. Takže si na skutočné výsledky budeme musieť počkať – počítam, že bude treba pozorne sledovať udalosti a vývoj vo svete a z neho odvodzovať prípadné zmeny v správaní oboch štátov. A potom hlboko špekulovať, či sa na tom dohodli práve v Helsinkách alebo nie.
Joint Press Conference from Helsinki, Finland: https://t.co/fadLMDuGiY
— Donald J. Trump (@realDonaldTrump) July 16, 2018
Zdroj: Twitter / Donald J. Trump
Tá hystéria, ktorá zavládla po summite a vlastne aj predtým – „liberáli“ odmietali vôbec samotné stretnutie Trumpa s Putinom –, podľa mňa len vypovedá, že sa im rúca „svet“. Majú strach, že sa na niečom v Helsinkách naozaj dohodli. A ak áno, určite sa nedohodli na vzájomnej vojne. Že by si povedali niečo ako: „Tak budúcu stredu o tretej poobede to spustíme.“ To fakt nie. A ak teda nebude vojna, tak vo vnímaní určitej časti politického spektra to môže predstavovať len opačný extrém, teda zbližovanie, bratanie s Ruskom. Čo sa rovná kapitulácii pred Ruskom. A to je v militaristickom a autoritatívnom prostredí zrada, ktorá nikomu len tak neprejde, a je jedno, či ide o amerického prezidenta. Takže vo chvíli, keď Trump fakticky „mávol rukou“ nad studenou vojnou, tlak na vyprovokovanie skutočnej vojny vlastne len zosilnie. Je to bizarné a krajne nebezpečné.
A v tomto mentálnom prostredí je príznačné, že v americkom Kongrese pribúda hlasov, aby si na vypočutie pod prísahou pozvali tlmočníka, ktorý by im porozprával, o čom sa tí dvaja vo Fínsku vlastne bavili. Čisto pre jeho dobro a dobro jeho rodiny by som mu odporúčala, aby nehovoril ani tak „čistú pravdu“ ako skôr to, čo chcú americkí neoliberálni jastrabi počuť. Pretože ak budú jeho výpoveďou sklamaní, môžu sa rozpáliť ešte viac a následky môžu byť ešte horšie…
Pokiaľ ide o to „ovplyvňovanie volieb“, tak Trump na tlačovke s Putinom povedal, že si nemyslí, že Rusi voľby ovplyvnili. Keď sa spustil obrovský shitstorm, tak následne povedal, že sa preriekol a že, samozrejme, Rusi voľby ovplyvnili, ale on by aj tak vyhral. Je to komické, že sa „preriekol“, alebo smutné, že takto podľahol tlaku?
Mne osobne tá výhovorka na prerieknutie v takej zásadnej otázke pripadá taká detinská, že mám pocit, že si Trump zo svojich odporcov robí žarty. Nemôžete sa predsa „prerieknuť“, že biela je čierna. Trump k tomu teraz dodáva, že sa už nehodlá „vŕtať“ v Putinových uisteniach, že do amerických volieb nezasahovali, ale že mu „dal jasne najavo, nech sa to už neopakuje“. Stále mám pocit, že je v tom všetkom vysoká dávka irónie, že si zo svojich nepriateľov uťahuje. V krajine, kde má Trump aktuálne možno viac nepriateľov než kdekoľvek vo svete a kde už nepohodlní prezidenti končili „zle“, je to celkom odvážny prístup.
Ale znovu, oveľa dôležitejšie než záplava takých či onakých slov bude to, ako bude napríklad fungovať novodohodnuté Fórum pre kontrolu jadrových zbraní a ďalšie platformy smerujúce k spolupráci…
Zvláštny vyšetrovateľ Robert Mueller obvinil 12 operatívcov GRU, že hackli maily Hillary Clintonovej, čím ovplyvnili voľby. Veríte predloženým dôkazom? Myslíte si, že nakoniec sa preukáže spolčenie Rusov s Trumpovou kampaňou? A inak, ako by ste zhodnotili prípad akejsi 29-ročnej ženy z Ruska, ktorá sa vraj priveľmi kamarátila s republikánmi, takže ju vo Washingtone zavreli?
Je ťažké „veriť predloženým dôkazom“, keď žiadne dôkazy neboli predložené. A to napokon platí pre celú tú kampaň o Trumpových ruských väzbách – trvá vyše roka, je okolo nej veľa kriku, ale ten má len zakryť skutočnosť, že v skutočnosti je to zatiaľ stále len to veľké NIČ. Ale je tragikomické, že to časti politického spektra stačí na to, aby si ďalej mlela svoje. Ako napísal The Washington Post, jeden z hlavných protitrumpovských hlasov, ktorý sa už ani nehrá na nejaké seriózne noviny, „špekulácie, aj keď ani zďaleka nevytvárajú žiadnu istotu, sú plne namieste“. A o to ide. A to bohato stačí na vytváranie reality. Teda, virtuálnej reality, ale…
Úprimne, kauzu s tou mladou Ruskou, ktorá miluje zbrane a amerických republikánov a „nelegálne ovplyvňuje americkú politiku“, vôbec nesledujem. Už je na mňa akosi priveľa všetkých tých agentov z toho zaostalého, chudobného, otrhaného a divokého Ruska, ktorí – „pod priamym vedením niekoho mocného rovno z Kremľa“ – však dokážu zásadným spôsobom ovplyvňovať tú najskvelejšiu, najmocnejšiu, najmodernejšiu (pokojne si niečo doplňte sami) superveľmoc, ktorá je všemocným vodcom slobodného sveta… Už je to fakt nuda.
Palestínčania vraj odpaľujú rakety do Izraela, izraelské bezpečnostné zložky im útoky odplácajú. Podľa médií pomerne brutálne. Ako hodnotíte tento vývoj? Je to niečo nové?
Je zvláštne, že ako prvý uvádzate Hamas, ktorému Izrael útoky „len odpláca“. Na prehodenie rolí v izraelsko-palestínskom konflikte máte, samozrejme, právo, ale nijako sa tým nemení realita, teda: kto je okupant a kto je okupovaný. Podľa logiky opisu tohto konfliktu v mainstreamových médiách a vo vyhláseniach väčšiny západných politikov by okupovaní Palestínčania mali Izrael milovať a byť za okupáciu ešte dokonca vďační. Obzvlášť podivne znie takéto hodnotenie u nás, kde sme si takisto prežili „okupáciu“ a pre mnoho ľudí je to dôvod na nenávisť voči Rusku, aj keď dnešná Moskva nemá s Brežnevovou Moskvou politicky a ideologicky veľa spoločného. O to viac, že okupačné roky naštartované v roku 1968 sa – napríklad v počte obetí – nedajú s izraelskou okupáciou palestínskych území ani trochu porovnávať. Ale v praxi aj napriek tomu paradoxne platí, že „ruská okupácia“ bola zlo, izraelská okupácia je dobro, to len tí „nevďační moslimovia“ všetko kazia…
Ale nech. A áno, máte pravdu, izraelská armáda dostala rozkaz, aby sa pripravila na ďalšiu „disciplinárnu“ agresiu do pásma Gazy, ktoré je zo všetkých strán už dávno zablokované izraelskou armádou a odkiaľ pred izraelskou armádou ľudia ani nemajú kam utiecť. Pritom však podľa všetkého súčasne prebiehajú možno priame, ale skôr nepriame rozhovory, ktoré by celý ten problém s pásmom Gazy z Izraela presunuli na bedrá susedného Egypta, konkrétne na egyptský Sinaj, s americkým posvätením a za saudské miliardy. Uvidíme, čo sa bude diať v najbližších mesiacoch a rokoch. Trump je však zrejme rozhodnutý, že práve on sa stane tým „mierotvorcom“, ktorý rozotne tamojší gordický uzol, a tak mám pocit, že nebudeme musieť čakať na výsledky veľmi dlho.
A uvidí sa, aké životaschopné riešenie to bude. Na druhej strane však Palestína na svojom území, ktoré dostala kedysi od OSN, už aj tak vzniknúť ani teoreticky nemôže, pretože z neho zostalo asi len 11 percent rozdelených na tri navzájom neprepojené ostrovčeky utopené medzi židovskými kolóniami. Takže čas na nejaké alternatívne „kreatívne“ riešenie asi naozaj nadišiel.
Matteo Salvini povedal, že je pripravený podporiť zrušenie sankcií proti Rusku. Naznačuje to aj český premiér Andrej Babiš. Čo by sa muselo stať, aby ten „sankčný“ múr praskol?
Čisto v praxi by stačilo, keby jediný štát EÚ sankcie vetoval, a bolo by po všetkom. Na druhej strane je tu problém, že v hre nie je len „vysoká politika“, ale aj záujmy jednotlivých členských štátov. Treba mať na pamäti, že sankcie sa opierajú predovšetkým o ruskú anexiu Krymu. Ak by teraz padli, znamenalo by to, že už Krym – alebo všeobecne prekresľovanie hraníc – nie je na prekážku. To by si EÚ dala sama sebe facku ako hrom. „Štyri roky sme sa tvárili principiálne, a keď to bolo na nič, tak s tým už teraz prestaneme, áno?“
Ale súčasne platí, že veľa členských štátov EÚ neuznalo dodnes ani Kosovo, pretože sa bojí práve prekresľovania hraníc a straty svojho územia. Keby sa teraz ešte pridal Krym, tých argumentov v prospech rozpadu mnohých európskych štátov by len pribudlo. Nezabúdajte, že Španielsko háji svoju územnú celistvosť pred Kataláncami či Baskami naozaj už len brutálnou silou, na rozpadnutie je Taliansko, separatizmus bujnie na francúzskej Korzike, Ukrajina by sa mohla scvrknúť na oblasť okolo Kyjeva a Poltavy, na zamyslenie je aj čoraz samostatnejší postup Bavorska… Tých príkladov sa však dá vymenovať prekvapivo veľa, rovnako ako motívov za politikou jednotlivých štátov. Každý vníma sankcie zo svojho pohľadu – a nie vždy to musí byť naozaj pohľad primárne trestajúci Rusko, ale skôr len ako akýsi záchranný kruh „starých poriadkov“.
A čo viac, Donald Tusk konštatuje, že pred ním Trump ani nijako neskrýval, že nie je z Ukrajiny vôbec nadšený a viac pochopenia má vraj pre to, čo na Ukrajine urobilo Rusko. Na jednej strane tak možno platí, že Európa čaká na USA, až ten problém „rozseknú“ ako prvé, na strane druhej je tu však otázka: Ak budú USA naozaj zastávať takéto postoje, kto si dnes dokáže predstaviť dôsledky pre Európu?
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Myslím si, že protitrumpovská hystéria bude ďalej silnieť a prekryje všetko ostatné. Ale možno sa aj v „tom ostatnom“ ešte nájde niečo zaujímavé či dokonca dôležité. Koniec koncov, svet nežije len Trumpom, hoci sa to z pohľadu aj českého mediálneho mainstreamu nemusí zdať…
