Schôdzku Donalda Trumpa s Vladimirom Putinom v Helsinkách v amerických médiách označili za hanbu, podriadenie, poníženie a podobne. Ako ju hodnotíte vy? Bol na Putina príliš mierny?
Predovšetkým pokladám za veľký úspech, že sa summit vôbec konal a že sa uskutočnil bez problémov. Predchádzajúca situácia, že vodcovia dvoch hlavných jadrových veľmocí spolu priamo takmer nekomunikovali, bola absurdná a nebezpečná. Nemyslím si, že by bol Trump na Putina príliš mierny, bol skrátka len príjemný. Pochopiteľne, nevieme, ako prebiehali rokovania medzi štyrmi očami, hoci mám dojem, že si obaja muži celkom takzvane sadli a dokážu spolu ďalej racionálne hovoriť a hľadať kompromisy. To ešte neznamená, že sa stanú blízkymi priateľmi, napokon ani teraz sa im nepodarilo zhodnúť na spoločnom vyhlásení a Trump povedal, že považuje Putina za konkurenta, súčasne však odmietol slovo nepriateľ. Nenastal tiež žiadny z tých hororových scenárov, ktoré veštili niektorí komentátori a podľa ktorých mal Trump oznámiť, že stiahne amerických vojakov z Pobaltia, respektíve vlastne Rusku odovzdá strednú Európu. Ale je pomerne zaujímavé, že tieto veci tvrdili aj tí istí ľudia, ktorí zvyčajne ostro napádajú vzájomnú náklonnosť Trumpa a konzervatívnych vlád Poľska a Maďarska, teda krajín práve v tej strednej Európe, ktorú vraj Trump hodlá opustiť. Mali by si v tej schizofrénii urobiť konečne trochu poriadok a – ak sú toho schopní – skúsiť uplatňovať aj inú myšlienkovú schému, než že za všetko môžu Trump a Putin.
Čo hovoríte na jeho výrok týkajúci sa ovplyvňovania volieb z Ruska, keď vyjadril opačný názor než americké tajné služby, a potom to vzal späť? O čom to svedčí?
Možno to bol z jeho strany taký pokusný balónik, ktorým chcel testovať reakcie, a keď zistil, že toto nejde, vzal to späť. Podobne používa niektoré svoje tweety, ktoré zjavne slúžia na zisťovanie, ako budú reagovať médiá, politici a verejnosť. Je to súčasť jeho komunikačnej stratégie, ktorá je výborne premyslená, hoci mainstreamové médiá to evidentne doteraz nepochopili, okrem iného aj preto, že sú samy nevedomou, ale výborne pracujúcou súčasťou tej stratégie, takže Trumpovi pomáhajú. Ak sa vrátim k tej téme ovplyvňovania volieb, asi nikto nečakal, že by Vladimir Putin niečo podobné priznal, ale súčasne platí, že pokusy ovplyvniť voľby v iných krajinách sú niečo, čo mocnosti skrátka vždy robili, robia a robiť budú. Súčasne to, samozrejme, nikdy nepriznajú, ale tretia samozrejmosť je, že tieto ich snahy vôbec nemusia mať nejaké relevantné výsledky. Inými slovami, ak sa o to Rusko skutočne snažilo – a, popravde povedané, je to asi veľmi pravdepodobné –, dosť pochybujem, že niečo naozaj zásadne ovplyvnilo. Ruské spravodajské služby sú nepochybne veľmi výkonné a efektívne, ale neverím, že by sa im podarilo pozmeniť názory miliónov amerických voličov. Analógia s prezidentskými voľbami v Česku a voľbami v ďalších európskych krajinách sa tu logicky ponúka.
Európa sa vzďaľuje Amerike, k čomu zásadne prispieva práve Donald Trump. Ten pre postup v biznise označil Európsku úniu dokonca za nepriateľa. Spory sa však nezačínajú a nekončia colnou vojnou. Pripomenúť môžeme aj fiasko na summite G7 a jeho názor na členstvo Ruska v združení ekonomicky najvyspelejších štátov. K zlepšeniu vzťahov veľmi neprispel ani summit NATO, kde Trump kritizoval členov pre výdavky na obranu a nemeckú kancelárku za podporu výstavby plynovodu Nord Stream 2. Trumpovi niektorí vyčítajú, že namiesto zlepšovania kontaktov s lídrami demokratických krajín chváli napríklad severokórejského diktátora a stretol sa s Vladimirom Putinom. Ako by sme sa v tom všetkom mali orientovať?
Myslím si, že politici a komentátori nechápu rozdiel medzi dvoma druhmi summitov. Trumpove stretnutia s Kim Čong-unom a Vladimirom Putinom sa konali v prvom rade preto, aby sa začali topiť ľady a aby sa zistilo, či spolu vôbec môžu ďalej rokovať. Trump skutočne dá na osobné vzťahy a prispôsobil tomu svoj štýl diplomacie, čo však zase nie je taká novinka, pretože napríklad Kennedy alebo Reagan boli v tomto dosť podobní. Na takých summitoch sa jednoducho hýri úsmevmi a komplimentmi, pretože nejako sa v tom otepľovaní vzťahov začať musí.
Naopak summity organizácií ako G7 a NATO sa uskutočňujú preto, že sa majú riešiť konkrétne ekonomické a bezpečnostné problémy, takže tam si Trump, samozrejme, nedával servítku pred ústa a otvorene hovoril o tom, čo Amerike prekáža. Dal najavo, že háji predovšetkým národné záujmy svojej krajiny, čo by správny štátnik mal robiť vždy. Pokiaľ ide o otázku colných taríf, je veľmi príznačné, že väčšina médií ignorovala alebo len okrajovo spomenula, že Trump na summite G7 navrhol, aby Spojené štáty a Európska únia v rámci vzájomného obchodu zrušili všetky clá aj dotácie, to však bolo okamžite zdesene odmietnuté. Európa totiž voči Spojeným štátom uplatňuje oveľa vyššie clá než obrátene, ale Trumpa to prestalo baviť a dal Únii najavo, že túto hru môžu hrať dvaja. Použil jednoducho svoju obľúbenú taktiku cukru a biča, čo však veľká väčšina európskych politikov opäť absolútne nepochopila.
Trump znovu pripútal pozornosť médií, keď si v rozhovore pre Fox News položil otázku, prečo by Spojené štáty mali v prípade napadnutia pribehnúť na pomoc Čiernej Hore. Čierna Hora je však členom Severoatlantickej aliancie… Čo tým sleduje?
Stále ten istý model, cukor a bič, teda striedanie ponúk a hrozieb. Američania už niekoľko rokov úplne oprávnene kritizujú európskych členov NATO za príliš nízke obranné rozpočty, ale Trump bol tým, kto konečne buchol do stola a povedal, že takto to ďalej nejde. Je pravdepodobné, že aj iný prezident by na to tlačil, a zrejme to bude aj obsah politiky Trumpovho nástupcu, ale Trump nie je veľmi trpezlivý a chce vidieť výsledky, ktorých sa teda rázne dožaduje. Tá jeho požiadavka okamžitého zvýšenia obranných rozpočtov všetkých členských krajín Aliancie na dve percentá hrubého domáceho produktu a následného zvýšenia až na štyri percentá hrubého domáceho produktu je, samozrejme, veľmi prehnaná, čo však presne zodpovedá jeho vyjednávacej stratégii „Think Big“. Vyjadruje to aj veta: Keď chceš mača, žiadaj koňa.
Zámerne dáva prehnané požiadavky a často sa vyhráža, ale vždy vie, čo chce dosiahnuť, čo je v tomto prípade udržanie, prípadne zrýchlenie súčasného tempa zvyšovania obranných rozpočtov. Trump by určite uvítal to zrýchlenie, ja takisto, ale nemožno realisticky chcieť všetko a hneď. Pochopiteľne, platí, že aj tu Trump sleduje národné záujmy USA, lebo vie, že zvyšovanie obranných rozpočtov prináša veľké zisky aj pre americké zbrojovky, ale to k tomu jednoducho patrí. V každom prípade sa už azda definitívne skončila éra, keď Amerika chránila Európu a nechala si za to nadávať.
Minule ste mi povedali, že Trumpa môžete zatiaľ len chváliť, platí to stále?
Áno, rozhodne áno. Konečne prišiel summit s Vladimirom Putinom, čo môže byť, ako dúfam, začiatok novej éry vzťahov Spojených štátov a Ruska. Práve urovnanie vzťahov s Moskvou bol napokon jeden z hlavných dôvodov mojej podpory Donalda Trumpa, lebo som tušil, že s Putinom môže nájsť spoločnú reč. To, o čo sa pokúsil Obama, teda ten jeho reštart so srdcom na dlani, nefungovalo a ani to fungovať nemohlo. Pre Rusko to bol dôkaz slabosti, pretože ruská politická kultúra rešpektuje predovšetkým silu. Trump a Putin si môžu rozumieť, pretože sú obaja alfa samci. Mimochodom, všimnite si, že mnoho komentátorov používa pri vyslovovaní tohto pojmu podobný tón, ako keby hovorili pedofil alebo monštrum, čo niečo vypovedá o tom, kam až nás dostala politická korektnosť a odmietanie prirodzenej maskulinity, ale to už odbočujem.
V každom prípade Trump priniesol zásadnú zmenu v obsahu aj štýle politiky, po ktorej veľa ľudí otvorene alebo skryto túžilo. Predchádzajúci politici sa obvykle držali toho, čomu sa v prípade KĽDR hovorilo strategická trpezlivosť, čo podľa mňa znamená robiť neustále to, čo nefunguje, a dúfať, že to niekedy fungovať začne. Čakali azda na priaznivú konšteláciu hviezd? Potom však prišiel jeden excentrický realitný magnát, ktorý ponúkol, že teda skúsi niečo úplne iné. Je prostoreký, nekonvenčný a má o sebe vysokú mienku, ale za ten rok a pol v úrade má aj obrovské výsledky.
Už sú to tri roky, čo českú politiku ovládla téma migrácie. Niektorí argumentujú, že to bola zbytočná a zástupná téma, lebo v Česku skoro žiadni migranti neboli. Ako to teda je? Inak, sýrski migranti už do Európy neprúdia, zato sa zvyšuje tlak z Afriky. Bude Dublin IV krízovým momentom Európskej únie? Hrozí zničenie Európy, ako občas zaznieva?
Neboli, ale tuším, že bez jasného postoja mnohých českých politikov už by tu byť mohli. Myslím si, že to bola hlavne rozumná opatrnosť, aby sme tu postupne neskončili ako Nemecko, Francúzsko či Švédsko s ich no-go zónami a plazivou islamizáciou. Nehovorím, že by to prišlo už za rok či za dva, ale bez pevného odmietnutia kvót by sa tu mohlo začať vytvárať potenciálne veľmi nebezpečné podhubie. To isté však platí aj o pláne Dublin IV, ktorý musíme odmietnuť rovnako rezolútne. Ak by nás prehlasovali, tak sa musí postupovať rovnakým spôsobom ako v prípade idiotskej smernice o strelných zbraniach, to jest úplne odmietnuť implementáciu a deklarovať jednostrannú výnimku s poukazom na bezpečnosť štátu, nech už to prinesie akékoľvek spory a konflikty s Európskou úniou.
Ďalšou vecou, pri ktorej by sme mali kategoricky povedať NIE, je chystaný globálny pakt OSN o migrácii, ktorý okrem iného definuje migráciu ako základné ľudské právo. To zásadne odmietam a absolútne nechápem, prečo by mal tento umelý konštrukt prebíjať suverenitu štátu. Medzi znaky suverenity patrí aj to, že štát má výlučné právo rozhodnúť, koho pustí cez svoje hranice na svoje územie a koho nie. Dublin IV aj ten pakt OSN by to rozbili. Spojené štáty už z rokovania odišli, Maďarsko sa takisto chystá a bolo by potešujúce, keby ich Česká republika nasledovala.
Niekoľkokrát sme sa spolu bavili, že podľa vás si treba priznať, že je Európa v podstate vo vojne – čo sa týka migrácie. Dosť sa toho zmenilo – voľby v Taliansku, ktoré nepúšťa do krajiny lode s migrantmi, zato silnie španielska cesta. Kurz v Rakúsku dáva jasne najavo, aké názory má na túto situáciu a tak ďalej. Angela Merkelová má problémy aj vo vnútrostraníckej politike. Je to pokrok?
Určite áno. Dlho sme museli z Bruselu, Berlína a Paríža počúvať, že tí, ktorí robia problémy, sme len my tu v strednej Európe, lebo sme údajne zaostalé a xenofóbne postkomunistické krajiny, ale keď k tomu pribudlo Rakúsko a Taliansko, tak tento argument padol. Nepochybujem, že sa establishment Európskej únie bude stále snažiť nejako roztrieštiť vzťahy Vyšehradskej štvorky, predovšetkým pri rokovaní o rozpočte, Maďarsko už však dalo najavo, že by takýto rozpočet vetovalo, a odpor silnie aj inde. V podstate každé voľby v každej krajine prinášajú ďalšie a ďalšie úspechy strán, ktorým sa dávajú nálepky ako krajná pravica, populisti či nacionalisti, ale ja považujem za správne slovo civilizacionisti, ktoré vytvoril konzervatívny komentátor Daniel Pipes.
Tieto strany sa v mnohých veciach líšia, napríklad niektoré sú ekonomicky úplne liberálne, zatiaľ čo iné hája skôr ľavicové postoje, ale všetky spája dôsledná obrana hodnôt západnej, teda antickej, židovskej a kresťanskej civilizácie a odpor proti islamizácii a ilegálnej migrácii. Vytvára sa tak nová politická deliaca línia, ktorá získava väčší význam než tradičný socioekonomický rozdiel medzi pravicou a ľavicou. Ukazuje sa, že otázky ako výška daní sú skôr technikálie, lebo teraz ide o základné hodnoty spoločnosti. Myslím si, že rozhodujúce budú voľby do Európskeho parlamentu v roku 2019, lebo tie naznačia, či Úniu čaká zásadná zmena a azda posledná šanca na obrat k lepšiemu alebo rozklad.
Celý rozhovor si môžete prečítať TU.
