Cesta k ľudskosti je aktuálna aj v súčasnosti, lebo je otázka, ako bude ľudská civilizácia pokračovať, keď všetky nedorozumenia a konflikty sa budú riešiť vojnami. Treba hľadať iné cesty, zdôraznil Pavol Dubček. Prezentácia sa uskutočnila v utorok večer v Talianskom kultúrnom inštitúte v Bratislave za účasti veľvyslanca Talianskej republiky na Slovensku Gabriele Meucciho.
Podľa slov Pavla Dubčeka jeho otec sa tajne stretával s politikmi z Talianska, neskôr z Rakúska, Nemecka a Škandinávie. “Európsky spoločný dom bol jeho cieľom a dúfajme, že v Európskej únii sa nájdu politici, ktorých prvým cieľom bude viesť túto spoločnosť k spokojnosti a prosperite,” zdôraznil Pavol Dubček.
Publikácia Alexander Dubček – Socializmus s ľudskou tvárou je populárno-náučná knižka, v ktorej sú aj poznámky pod čiarou, je to teda aj vedecká práca. V podstate však prevažuje populárno-náučné zameranie. Je to akási ochutnávka života Alexandra Dubčeka od jeho narodenia až po smrť, teda zachytáva hlavné udalosti súvisiace s jeho životom. Ide o knihu, ktorá doteraz v talianskom jazyku chýbala, zdôraznil jej autor. Hlavným dôvodom, prečo dielo publikoval, bolo, že o Alexandrovi Dubčekovi sa písalo v období, v ktorom pôsobil, ale v súčasnosti sa o ňom píše oveľa menej. “Je to osobnosť, ktorá stelesňuje boj proti autoritám a autoritarizmu a myslím si, že aj v súčasnosti je o tom potrebné písať,” vyzdvihol historik. “Dubček vždy vystupoval proti autoritarizmu, či už to bolo v druhej svetovej vojne, keď bojoval proti fašizmu, nacizmu, a potom aj neskôr. Hoci paradoxne nikdy nebol antikomunista, ale o to mu nešlo, lebo veril komunistickým ideálom, komunistickej utópii. To, proti čomu vystúpil, bola autoritárska zložka komunizmu,” podčiarkol.
Podľa neho je Dubček veľmi zaujímavou postavou aj z ľudského hľadiska, teda nielen ako politik vystupujúci proti autoritarizmu, ale aj ako ľudská bytosť, človek, ktorý si vedel robiť žarty sám zo seba. “A možno aj osobnosť, ktorá tak veľmi chýba práve dnes v európskej politike,” vyjadril sa historik.
Ako pokračoval, publikácia je určená každému, kto sa chce dozvedieť niečo viac o Dubčekovi, prirodzene, v prvom rade talianskym študentom, ale aj slovenským a študentom z iných národov, ktorí hovoria po taliansky. Kniha však obsahuje aj informácie, ktoré nie sú také známe ani vedeckému publiku, čiže je určená pre každého, kto sa chce dozvedieť o živote Alexandra Dubčeka či o období Pražskej jari.
Po prvých udalostiach z roku 1968 a po prvých mesiacoch po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy nastala v Taliansku určitá explózia záujmu o tieto udalosti aj o Dubčeka. Písali o tom najväčšie denníky ako napríklad Corriere della Serra, La Stampa aj časopisy.
Časom ako by záujem zoslabol, ale augustové udalosti 1968 zostali v povedomí rôznych robotníckych združení v Taliansku, takisto študentských hnutí a menšinových politických zoskupení, ako boli radikáli či republikáni. Napríklad Jiří Pelikán, ktorý emigroval do Talianska, bol v roku 1979 zvolený do Európskeho parlamentu za socialistov.
Vzťah Alexandra Dubčeka s Talianskom bol veľmi intenzívny, konštatoval historik. Počas normalizácie Dubček zavše posielal listy, ktoré uverejňovali v menších časopisoch, niekedy v denníku Unita, čo bol orgán komunistickej strany. V roku 1988, teda 20 rokov po Pražskej jari, Unita uverejnil rozhovor s Alexandrom Dubčekom, ktorý pripravil riaditeľ tohto denníka. Rozhovor podnietil záujem o predstaviteľa Pražskej jari. Tento rozhovor prevzali médiá na celom svete. Z tohto pohľadu je zaujímavé, že nemecký časopis Spiegel nemal oň záujem, ale publikoval rozhovor s Vasilom Biľakom, ktorý bol útočný a ohováračský voči Dubčekovi. “Teda je zaujímavé, že aj v rámci západnej Európy boli rôzne tendencie a záujmy,” konštatoval.
Taliansky historik Francesco Maria Bonicelli Verrina sa narodil 9.2.1991 v Novi Ligure, žije v Acqui Terme. V marci, apríli a máji 2016 v Talianskom kultúrnom inštitútu v Bratislave prednášal o vzťahoch medzi Slovenskom, Talianskom a Vatikánom, druhej svetovej vojne a vzťahoch Alexandra Dubčeka s Talianskom.
