Hneď v úvode minulého týždňa vyšiel zaujímavý prieskum, podľa ktorého u mladých je najviac obľúbená Kotlebova ĽSNS. Ako hodnotíte tento fakt?
Nie je to nič nezvyčajné. Mladí ľudia sú vždy nejakým spôsobom rebelmi a inklinujú k radikálnejším riešeniam. Tento trend bol v minulosti, funguje aj v súčasnosti. Treba ale upriamiť pozornosť na to, že mladí ľudia sa veľakrát nezúčastňujú volieb. Sila ich hlasu a preferencie strán, ktoré podporujú, by mohli byť silnejšie, ak by tento trend zmenili. Na jednej strane v prieskumoch uvedú, že budú voliť niektorú zo strán, ktoré môžu byť extrémistické alebo radikálne, ale na druhej strane nie je ich účasť vo voľbách natoľko vysoká, aby markantne ovplyvnili výsledky napríklad parlamentných volieb.
Začiatkom týždňa vyšla aj informácia, že guvernér NBS Jozef Makúch sa vzdal svojej funkcie a záujem o post verejne vyhlásil Peter Kažimír. Veľa opozičných politikov na to reagovalo, že sa snaží ujsť z potápajúcej sa lode s názvom Smer. Ako sa vy pozeráte na tento fakt?
Tento záujem zo strany Petra Kažimíra je už dlhodobejšie známy. Osobne mi to ale pripomína fenomén takzvanej riadenej demokracie, o ktorej sa hovorí najmä v súvislosti s Ruskou federáciou a Vladimirom Putinom. V nej ide o to, že síce existuje demokracia, ale ľudia, ktorí sú zvolení do svojich funkcií, sa ich poslušne vzdávajú v prospech tých politikov, ktorí už ďalej nechcú pôsobiť v politike. Chcú ale pôsobiť na honosnom poste, ktorý súvisí s ich odbornosťou, ale je mimo hlavného politického diania.
Ide o apolitickú inštitúciu. Je dobré, aby takúto funkciu zastával človek, ktorý sa dlhodobo pohybuje v politike?
Na Slovensku je bežné, že neaktívni politici získavajú aj apolitické alebo odborné miesta. Ak by sme sa na tento problém pozreli zo širšieho hľadiska, tak by sme si túto otázku mohli dávať aj pri ústavnom súde a rôznych ďalších inštitúciách. Vidíme, že politici na tieto miesta odchádzajú, aj keď teoretici hovoria, že takýto postup nie je vhodný. Nech si o tom každý spraví vlastný úsudok.
Pozrime sa na aktuálnu tému – čoskoro sa bude podpisovať Globálny pakt OSN o migrácii v Marrákeši. Minulý týždeň parlament schválil uznesenie, ktorým odporúča vláde nesúhlasné stanovisko k prijatiu paktu. Na druhej strane ale stojí Miroslav Lajčák, ktorý sa podieľal na znení dokumentu. Ako hodnotíte fakt, že sa proti vlastnému ministrovi postavil Smer?
Ide naozaj o veľmi zaujímavú situáciu. Netreba sa na celú záležitosť pozerať iba z tohto uhla pohľadu. Treba vidieť aj to hľadisko, že Smer sa od začiatku svojho pôsobenia v politike v roku 1999 vždy prispôsoboval verejnej mienke a preferenciám voličov, to sa doteraz nezmenilo. Nič na tom nezmenia ani jednotlivci, či už ide o ministrov, alebo politických pohlavárov strany. A to z dôvodu, že sa im strana dokáže obrátiť chrbtom, aby vo voľbách získala veľmi dobré preferencie.
Na druhej strane sa ale hlasovania zdržal koaličný Most a podľa nich by sme do Marrákeša mali poslať svojho zástupcu. Dá sa povedať, že tak ide proti koaličným partnerom. Čo môže v koalícii spôsobiť takéto pnutie?
V koalícii nie je pnutie, dokonca ani Globálny pakt OSN ich nerozdelil, i keď je v tejto otázke iný názor časti Mosta-Híd. Ide však o najmenšiu stranu v koalícii, ktorá Smeru a SNS už nekladie väčší odpor. Svoj názor maximálne vyjadria verbálne, ale nedokážu urobiť nič iné. Ak by poslanci Mosta opustili parlamentnú väčšinu a strana by odišla z koalície, tak by sa vláda rozpadla. Vyzerá to tak, že Most v tomto smere hrá mŕtveho chrobáka alebo pštrosa, ktorý má hlavu v piesku, lebo sa obávajú, že sa po ďalších voľbách do parlamentu alebo do vládnej koalície nedostanú. Vyzerá to tak, že ich jediným cieľom je vydržať v koalícii do roku 2020, nech to stojí, čo to stojí.
Následne Miroslav Lajčák spravil to, na čo upozorňoval – podal demisiu. Podľa vášho názoru bol takýto radikálny krok potrebný?
Z hľadiska jeho osobnej integrity určite áno a je to do značnej miery pochopiteľné. Na druhej strane stále nepoznáme výsledok a napriek tomu, že demisiu už podal, sa môže stať, že sa celá situácia vyrieši a Miroslav Lajčák naďalej ostane ministrom zahraničných vecí. Čochvíľa nás čaká predsedníctvo v OBSE a jeho definitívna demisia by mohla poškodiť medzinárodný obraz Slovenska v zahraničí. Treba ale povedať aj to, o čom sme sa už rozprávali, a že za Lajčákom reálne nestojí strana, ktorá ho nominovala do funkcie šéfa rezortu diplomacie. Naopak, stojí za ním iba verbálne, ale reálne kroky sú také, že svojho ministra nepodporujú. Čiže, ak by nakoniec odišiel z funkcie, bolo by to pochopiteľné.
Ako reagujete na informáciu, že ku koncu roka má odísť Peter Hraško z funkcie šéfa NAKA pre pochybné vypočúvanie organizátorov protestov?
Ukazuje sa, že dočasný prezident Policajného zboru Milan Lučanský pomaly políciu čistí od najviac skorumpovaných osôb. Na začiatku sa zdalo, že mu nebude umožnené vykonať takéto „čistky“ v tejto funkcii, potichu sa zdá, že má rozviazané ruky. Čiže určite ide o pozitívnu informáciu.
Dal sa tento krok očakávať?
Nedal sa očakávať. Myslím si, že policajný prezident hľadal vhodný moment, aby tento krok mohol spraviť, a ten prišiel pri kompromitácii pána Hraška a ten využil. Dá sa povedať, že je dobrým politickým stratégom a taktikom.
Ide o krok, na ktorý opoziční poslanci reagovali pozitívne. Dá sa to chápať ako naháňanie si pozitívnych bodov zo strany Milana Lučanského?
Určite áno. Políciu treba vnímať tak, že je apolitická a má byť nezávislá. Na druhej strane je jasné, že patrí pod ministerstvo vnútra, pričom ide o silový rezort, ktorý riadi tieto bezpečnostné zložky. V polícii sú rôzne politické tlaky, dobre vieme, ako to bolo s políciou a policajným prezidentom Tiborom Gašparom počas protestov v marci, keď protestujúci požadovali jeho odchod z funkcie. Zbor nemal na Slovensku veľmi dobré renomé a je dobre, že sa to aspoň pomalými krokmi mení k lepšiemu.
Momentálne vyšli dva prieskumy od agentúry AKO, podľa ktorých by SaS zložila vládu, ak by vznikla koalícia šiestich strán (SaS, OĽaNO, Sme rodina, PS, KDH, Most). Je takýto veľký počet strán vôbec udržateľný?
V minulosti sme na Slovensku mali koalície zložené z väčšieho množstva politických strán a vydržali a úspešne vládu dotiahli do konca. Ide napríklad o vládu z rokov 1998 až 2002, ktorú tvorila veľká štvorkoalícia SDK, SOP, SMK a SDĽ. SDK sa následne rozatomizovala na pôvodné materské strany DÚ, KDH, DS, SDSS a SZS a dokonca aj ďalšie politické subjekty. Čiže išlo o obrovský konglomerát, ktorý vydržal vládnuť celé funkčné obdobie. Určite sa to dá. Na druhej strane treba konštatovať, že ak by voľby skončili podľa predpovede daného prieskumu, tak náš stranícky systém by bol veľmi fragmentovaný. To by znamenalo, že v parlamente by bolo veľmi veľa strán, čo neprospieva politickému systému z hľadiska kompromisov pri návrhoch a z hľadiska hľadania koaličnej väčšiny. Čiže malo by to aj svoje úskalia.
