Ako informovala agentúra TASS, podľa právnikov bolo zhromaždených deväť zväzkov dôkazov. V spisoch uvedené osoby “porušili ústavu krajiny a uskutočnili vojenský štátny prevrat”. Tieto materiály sa týkajú “zločinov predstaviteľov súčasného vedenia (Ukrajiny) vrátane tajomníka Rady národnej bezpečnosti a obrany Olexandra Turčynova a ďalších”. Turčynov bol v danom období poverený výkonom funkcie prezidenta Ukrajiny.
“Tieto materiály s chronológiou udalostí sú príležitosťou vidieť to, čo sa (na Ukrajine) stalo v roku 2014, z iného uhla,” uviedli Janukovyčovi advokáti. Materiály vlastného vyšetrovania “zločinov spáchaných súčasným vedením Ukrajiny” zaslali Janukovyčovi právnici na Štátny úrad vyšetrovania (GBR) – novú agentúru, ktorá bola vytvorená pre boj proti trestnej činnosti vysokopostavených štátnych úradníkov.
Janukovyč v stredu na tlačovej konferencii, ktorú zvolal v Moskve, vyhlásil, že treba vedieť, kto konkrétne nesie vinu “za stratu Krymu”, porušenie ústavy Ukrajiny a “vojenský štátny prevrat”. Týmto termínom Janukovyč a ďalší proruskí politici na Ukrajine označujú udalosti z roku 2014, keď bolo po masových protestoch zosadené proruské vedenie krajiny a nahradili ho proeurópski politici.
Politická kríza na Ukrajine vypukla po tom, ako vtedajší predseda vlády Mykola Azarov podpísal 21. novembra 2013 dokument o jednostrannom pozastavení prípravy na uzatvorenie asociačnej dohody s Európskou úniou, čím vyvolal masové protesty prozápadne orientovanej ukrajinskej verejnosti, známe aj pod názvom euromajdan.
Po “prevrate” v Kyjeve a príklone Ukrajiny k EÚ vypukli na východe a juhovýchode krajiny, ako aj na Krymskom polostrove protesty proti novej ukrajinskej vláde. Na Kryme, kde je väčšina obyvateľstva ruskojazyčná, zavládli silné proruské nálady.
Koncom februára 2014 sa na Kryme mimo územia existujúcich ruských vojenských základní objavili neoznačení vojaci s modernými zbraňami a vybavením ruského pôvodu, ktorých niektoré médiá začali označovať za “zelených mužíčkov”. Títo ozbrojenci pomohli obsadiť kľúčové objekty na polostrove: letiská, prístavy, vládne budovy a ďalšie objekty infraštruktúry. Obsadili aj budovu regionálneho parlamentu. V tejto situácii odstúpila dovtedajšia vláda Autonómnej republiky Krym. Došlo k voľbe novej vlády, na ktorej čelo bol dosadený Sergej Aksionov.
Nová vláda bola proruská a jedným z jej prvých krokov bolo neuznanie legitimity prozápadnej vlády v Kyjeve. Následne krymská vláda oznámila zámer pripojiť Krym k Ruskej federácii. K tomu došlo neskôr, na základe výsledkov referenda zo 16. marca 2014. Okrem posilnenia autonómie Krymu sa v ňom rozhodlo aj o jeho pripojení k Rusku. Za pripojenie Krymu k Rusku hlasovalo 96,77 percenta voličov pri účasti 83 percent.
De iure k tomuto kroku došlo 18. marca 2014, keď bola v moskovskom Kremli podpísaná Zmluva o prijatí Krymskej republiky a mesta Sevastopol ako dvoch samostatných subjektov do zväzku Ruskej federácie. Referendum sprevádzal celý rad pochybností. Ukrajina a väčšina štátov sveta jeho legitimitu neuznávajú a Krym stále považujú za integrálnu súčasť Ukrajiny.
V rámci bývalého Sovietskeho zväzu bol Krym súčasťou Ruska do roku 1954, keď ho vtedajší prvý tajomník Komunistickej strany ZSSR Nikita Chruščov v rozpore s ústavnými normami pridelil pod ukrajinskú jurisdikciu ako dar. Krym zostal súčasťou Ukrajiny aj po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991.
