Autorka si kladie otázku pri spojení polarizujúca spoločnosť: Kto je spoločnosť? Nie som to náhodou aj ja? Z rovnice – aký jednotlivec – taká spoločnosť, mi vyplynul plán vlastného depolarizovania, ktorý priniesol aj drobné úspechy, konštatuje.
Priznáva, že už je schopná akceptovať aj herca ako skvelého umelca, aj keď „nerezonujem s jeho rozhnevaným politickým postojom, … akceptovať človeka, ktorý sa o mne vyjadruje hanlivo, pretože obdivujem jeho profesijné schopnosti…, čítam denník, ktorý mi nie je vskutku naklonený, ale nachádzam v ňom mimoriadne zaujímavé osobnosti, ktoré si občas aj ´požičiam´ do Trochu inak“.
„Učím sa skrátka neživiť v sebe čierno-bielosť,“ píše A. Vinczeová. Pomáha jej to oslobodzovať sa od hnevu, podráždenosti a nenávisti.
V súvislosti s tým zostala zarazená pri nedávnom vystúpení herca Roberta de Nira, ktorý vraj vulgárnym vtipom napadol prezidenta USA Donalda Trumpa. „Nie som fanúšikom tohto bizarného politika, ale napriek tomu mnou prebehli zimomriavky hrôzy. Nadšené elitné herecké
publikum sa roztlieskalo do standing ovation.“ Tento postoj Adelu zaskočil. Akú masu ľudí musel tento výjav rozzúriť? Čo takáto frajerinka môže mať za následok než len to, že sa spoločnosť o niečo viac prepadne do polarizačných nožníc? Zamýšľa sa.
Na záver zamyslenia sa nad polarizáciou spoločnosti dodáva: Zodpovedná som hlavne za to, čo nosím v sebe a čo tak šírim do sveta. Takže sa pekne bez zbytočných výstupov vrátim k svojmu vnútornému depolarizačnému projektu. V rámci spoločenskej zodpovednosti.
- Reklama -
