Stali ste sa poradcom prezidentky len pred pár týždňami. Viete popísať, ako taká práca vyzerá?
V prvom rade je to príprava obrovského množstva podkladových materiálov, ktoré následne využíva pani prezidentka, ale často aj ďalší kolegovia v tíme poradcov či niektorí vedúci pracovníci Kancelárie prezidenta SR.
Potom je to účasť na poradách a konzultáciách, kde sa definujú strategické priority, pozície k jednotlivým politickým či napr. environmentálnym témam a určuje sa plán aktivít.
Venujem sa tiež príprave tematických pracovných stretnutí, oficiálnych prijatí či regionálnych výjazdov pani prezidentky v rámci Slovenska, no a v neposlednom rade sa zúčastňujem aj na zahraničných pracovných cestách.
O environmentálne témy je aktuálne obrovský záujem. Asi neprezradím žiadne tajomstvo, keď poviem, že témy ochrany životného prostredia rezonovali počas všetkých doterajších zahraničných pracovných ciest pani prezidentky.
Máte čas sa popri tom venovať svojim veciam a projektom alebo je to práca na plný úväzok?
Ako poradca prezidentky pracujem v dočasnej štátnej službe na plný pracovný úväzok. Zrušil som živnosť a ukončil som všetky aktivity, ktorým som sa venoval v rámci občianskeho sektora.
Možno je to iba nábehová fáza, ale zatiaľ sa mi zdá, že práca poradcu prezidentky je práca na dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni.
Nastavujete témy v oblasti životného prostredia vy alebo je to súhra viacerých ľudí?
Tému životného prostredia v rámci tímu zastrešujem ja. Pohybujem sa však plne v rámci plánu, ktorý schválila pani prezidentka.
Práca pre hlavu štátu je mimoriadne zodpovedná vec, preto všetky činnosti koordinujeme, čo v mojom prípade znamená hlavne spoluprácu s odbormi domácej a zahraničnej politiky kancelárie prezidenta.
Pani prezidentka má v tejto oblasti jasnú predstavu. Problematike ochrany životného prostredia sa venovala už pred vstupom do politiky, takže keď ma oslovila s ponukou stať sa poradcom pre túto oblasť, nemuseli sme si vyjasňovať základné veci.
Skôr sme diskutovali o poradí priorít či kompetenčných možnostiach.
Čo bude mať najväčšiu prioritu?
Obrovskou témou je a bude klimatická kríza. Budeme veľmi konkrétne riešiť, aké kroky môžeme tu na Slovensku spraviť, aby sme predišli jej ničivým následkom, resp. ako by sme sa na niektoré možné hrozby čo najlepšie pripravili.
Ale rezonuje aj téma biodiverzity, ochrana ovzdušia či vôd.
Sú témy, ktorým sa ministerstvo životného prostredia nevenuje a podľa vás by malo?
Ak dovolíte, začal by som pozitívne. Myslím si, že vedenie ministerstva urobilo kus dobrej roboty.
Dôraz by som dal na tri veci – prijatie Parížskej globálnej klimatickej dohody, schválenie Stratégie environmentálnej politiky SR do roku 2030 a vytvorenie Inštitútu environmentálnej politiky pri MŽP SR.
Vytvorenie tejto analytickej jednotky veľmi pomohlo samotnému ministerstvu, ale v širšom meradle aj celej diskusii o životnom prostredí.
A čo sa týka kritiky… Mne osobne asi najviac prekáža, že sa nám opäť nepodarilo doriešiť niektoré kompetenčné spory napríklad v oblasti ochrany lesov či prístupu k chráneným územiam.
Otázniky mám aj nad implementáciou niektorých zákonov v praxi a nad inšpekčnou činnosťou v environmentálnej oblasti.
Vy ste ako dobrovoľník i riaditeľ Greenpeace zrejme zažili mnoho rôznych protestov, akcií, kampaní. Je niečo, čo vám ostalo v pamäti?
Venoval som sa občianskemu aktivizmu a ochrane životného prostredia 25 rokov. Vždy som bol najradšej v teréne.
Takže pozitívne spomienky mám hlavne na prácu v prírode, napríklad odber vzoriek z tatranských plies, dokumentáciu stavu prirodzených lesov či dobrovoľnícke akcie na vode a v okolí riek.
Majú protestné akcie a aktivizmus výsledky?
Pozrite, ja som dlhé roky pôsobil v Greenpeace Slovensko. Takže môj postoj k protestným akciám je asi jasný (smiech).
Dôležité je však iné. Vďaka občianskym kampaniam sa nám na Slovensku podarilo pohnúť témou environmentálnych záťaží, presadiť zmeny v oblasti plánovanej ťažby zlata či uránu, alebo zastaviť niektoré projekty, ktoré mali znečisťovať životné prostredie.
Za všetky spomeniem napríklad zastavenie plánovanej výstavby uhoľnej elektrárne v Trebišove, ktorá by zvýšila našu závislosť od dovozu energetických surovín zo zahraničia a mala by aj negatívny vplyv na životné prostredie a ľudské zdravie.
Nič z týchto vecí by sa nepodarilo dosiahnuť bez protestov, bez dobrovoľníckej práce, bez občianskeho aktivizmu. Ja som teda veľmi rád, že vidím rastúci záujem o environmentálne témy v SR.
Politický analytik Ján Baránek označil vás i väčšinu “zelených” organizácií ako ľavicové. Cítite sa byť ľavičiarom?
Ak dovolíte, nebudem sa vyjadrovať k jednotlivým vyjadreniam politických komentátorov. Nerobil som to ani ako aktivista a nebudem to robiť ani ako poradca prezidentky.
Vo všeobecnosti len poviem, že poznám rôzne typy environmentálnych organizácií a nikdy by som si nedovolil ich politicky „škatuľkovať“.
Pre mňa je podstatné, že tie najväčšie a najrešpektovanejšie environmentálne organizácie majú expertízu, širokú občiansku podporu, presadzujú inšpiratívne riešenia a zväčša sú striktne nestranícke. Moje politické presvedčenie nie je podstatné.
Podstatné je, že som nikdy nebol členom žiadnej strany ani politického hnutia. Pracoval som pre nestranícke environmentálne mimovládne organizácie a nikdy som nerobil pre „politických zelených“.
Celkovo ale „zelení“ ako politická strana nemali u nás po roku 2000 úspech, v Česku len veľmi malý. Čím to podľa vás je?
Tých dôvodov je nepochybne viac. Environmentálne témy na Slovensku rezonovali hlavne po Novembri ´89. Vzhľadom na ekonomické a sociálne problémy ich ale veľmi rýchlo vytlačili problémy ako platy, nezamestnanosť či kriminalita.
Potom sme riešili autoritárskeho premiéra, následne ekonomické reformy, vstup do EÚ a do NATO, ekonomickú krízu, migračnú krízu… V rovnakom čase sme boli svedkami viacnásobného štiepenia „zelených“, takže sme tu v istom čase mali až tri zelené strany.
No a výsledok je, že žiadna sa nedokázala politicky presadiť.
Neexistuje na politickom spektre priestor pre stranu s takým úzkym zameraním?
Mám pocit, že dnes je už situácia iná. Environmentálnym témam sa venujú všetky moderné politické strany a hnutia. Vzhľadom na našu politickú scénu tu teraz priestor pre čisto „zelenú“ stranu nevidím.
Ešte v kontexte vašej predchádzajúcej otázky – všimnite si, že tak v komunálnych, ako aj v prezidentských a európskych voľbách uspeli kandidáti, ktorí dávali dôraz na ochranu a tvorbu životného prostredia. Pritom nik nebol z „čisto zelenej“ strany.
Pekne to ilustruje, že environmentálne témy sú dnes plne integrované v programoch viacerých politických strán a pre mnohých kandidátov sú to TOP prioritné politické témy. Tento záujem ide naprieč politickým spektrom.
Čím to je?
Na túto otázku neexistuje jednoduchá odpoveď. Ja osobne vidím posun v troch veciach. Prvá je tá, že do politiky vstupuje nová generácia politikov, ktorí tému ochrany životného prostredia vnímajú oveľa naliehavejšie a vážnejšie ako predchádzajúce „politické“ generácie.
Druhá vec je, že verejnosť už dnes nerieši iba základné otázky prežitia, ale čoraz viac aj témy kvality života. No a tretia je, že sa postupne zmenila verejná diskusia o týchto témach a ľudia jednoducho začínajú žiadať menej slov a viac činov.
Otvárajú sa ľuďom oči, že už je ozaj zle? A nie je už neskoro?
Environmentálne problémy už nie sú len teoretickou hrozbou. Už nie sú len niečím abstraktným, ťažko predstaviteľným. Extrémne prejavy počasia, zhoršená kvalita ovzdušia, odlesňovanie to všetko sú veci, s ktorými sú ľudia konfrontovaní priamo – tu a teraz.
Ja verím, že nie je neskoro.
V čom by v tejto oblasti mohla pomôcť slovenská prezidentka?
Sú oblasti, kde pani prezidentka môže byť aktívna. Prezident napríklad reprezentuje Slovensko na medzinárodných fórach. A veľká časť enviromentálnych vecí sa rieši práve na medzinárodnej úrovni, lebo ide o globálne problémy.
Netýkajú sa len jednej krajiny či regiónu, ale celého sveta.
V oblastiach, ako je klíma, ochrana biodiverzity či ovzdušia vie prezidentka v súčinnosti s ministerstvom životného prostredia a ministerstvom zahraničných vecí urobiť veľmi veľa.
A čo sa týka domácej politiky?
Tam sú tie kompetencie pomerne obmedzené. Hlavný výkon má, samozrejme, vláda. Ale pani prezidentka môže o týchto veciach hovoriť, môže si vyžiadať informácie od príslušných ministrov alebo vystúpiť v parlamente.
No a v neposlednom rade môže dať priestor tým, ktorých v spoločenskej alebo politickej debate nie je zatiaľ veľmi počuť, napríklad klimatickým vedcom. Určite je záujem plne využiť kompetenčné možnosti, ale aj tieto „mäkké“ techniky.
Pred pár dňami prezidentka ocenila úspech slovenských žiakov a študentov v medzinárodnej súťaži Mladých reportérov pre životné prostredie. Aké témy naša mládež rozoberala?
Naše deti dosiahli mimoriadny úspech, získali celkovo päť prvých a jednu druhú cenu. Uspeli v silnej konkurencii prác z 36 krajín sveta. Slovensko bolo vďaka nim vyhlásené ako najúspešnejšia účastnícka krajina súťaže.
Presadili sa v kategóriách fotografia, video, ale bodovali napríklad aj troma novinovými článkami.
Tematicky sa zamerali na problematiku svetelného smogu, včiel v meste či znečisťovania vôd a vysychania našich vodných tokov. Pani prezidentka našich „mladých reportérov“ prijala a poďakovala im za príkladnú reprezentáciu Slovenska v zahraničí.
Autor: TK
