Slovensko zažilo v marci prezidentské voľby a v máji voľby do Európskeho parlamentu. Pokúsili by ste sa zhodnotiť, aká dezinformačná kampaň u nás tú predvolebnú sprevádzala a kde sa najviac šírila?
Čo sa týka volieb do Európskeho parlamentu, tak v porovnaní s tými slovenskými prezidentskými voľbami pre nás bolo zaujímavé zistenie už len to, že tá aktivita nebola rovnako intenzívna.
To pozorujeme na základe monitoringu sociálnych sietí. Konkrétne Facebook, ktorý je na Slovensku zatiaľ takým najvýraznejším kanálom, kde sa šíria dezinformácie, a to také, ktoré my môžeme ešte nejakým spôsobom aj kvantifikovať.
Prezidentské voľby boli charakterizované veľmi silnou dezinformačnou kampaňou, tam to bolo úplne jednoznačné.
Veď nakoniec už len tá photoshopová fotka pani Zuzany Čaputovej s veľkým nosom, je najočividnejším príkladom snahy o manipuláciu verejnej mienky prostredníctvom využívania rôznych predsudkov a konšpirácií.
V tomto prípade totiž Zem a Veku išlo o to, presvedčiť svojich čitateľov, že Zuzana Čaputová má židovský pôvod.
Keďže značná časť slovenskej populácie verí, že tajné židovské spolky ovládajú svet, upravenie jej fotografie takýmto spôsobom malo veľmi jednoznačný cieľ, zdiskreditovať jej osobu a zasievať nedôveru voči politike, ktorú presadzuje.
Čo sa týka tých volieb do Európskeho parlamentu, manipulačná kampaň sa objavila aj tam. Vlastne už v prvých výsledkoch sa nám potvrdilo, že tam bola veľmi silne promovaná strana Kotleba-ĽSNS.
Ale zase nemôžem povedať, že by bola charakterizovaná šírením typických dezinformácií. Lebo je to aj o tom, že v dnešnej dobe sa tie dezinformácie stávajú už trochu sofistikovanejšími.
Akým spôsobom?
Ako sa občianska spoločnosť učí na také javy reagovať a rozoznávať medzi tým, čo je faktická informácia a čo je dezinformácia, tak zisťujeme, že sa to posúva niekde ďalej.
A často, čo sme videli aj v tých voľbách do Európskeho parlamentu, je to o spôsobe, akým sú informácie rámcované. Vidíme napríklad amplifikáciu javov, ktoré sú ale promované tak, aby pôsobili manipulačne na verejnosť.
Poviem príklad: Stane sa niekde násilný čin a spácha ho človek iného etnika alebo emigrant.
Takýto prípad je voda na mlyn pre „alternatívne médiá“, pretože ho budú donekonečna šíriť vo virtuálnom priestore, s cieľom vyvolať dojem, že páchanie trestných činov je typické pre celú komunitu, ktorú akože tento páchateľ reprezentuje.
Inými slovami, ide o šikovnú manipuláciu faktov, ktorá je publikovaná na webe konštantne a selektívne. „Alternatívne“ weby vám napríklad neukážu skupiny, proti ktorým broja, ako ľudí.
Ide o systematickú dehumanizáciu s cieľom nájsť nepriateľa, ktorého sa treba báť, a na ktorého treba útočiť, či už sú to židia, homosexuáli, emigranti, alebo iné „nepohodlné“ skupiny.
Čiže ten efekt sa veľmi postupným spôsobom korozívne nabaľuje a dosahuje cieľ, ktorý tieto kampane informačného charakteru majú, čo je zvyšovať polarizáciu spoločnosti. Zvyšovať obavu občanov. Vytvárať hrozby, ktoré sú prehnané.
Z tohto hľadiska je veľmi ťažké určiť, do akej miery je napríklad súčasná polarizácia spoločnosti, ktorá je výrazná naprieč Európou, ale aj celkovo Západom, vlastne výsledkom takýchto aktivít.
To sa nedá úplne odhadnúť, ale jednoznačne to tam hrá významnú rolu.
Ako je na tom Slovensko, čo sa týka dezinformácií v porovnaní so zvyškom V4, ktorou sa najmä zaoberáte?
Slovensko je v porovnaní s ostatnými krajinami V4 na tom do určitej miery dobre a do určitej miery zle.
Dobre je na tom z toho hľadiska, že tu podľa mňa máme veľmi silnú občiansku spoločnosť, ktorá často aj nahrádza funkcie štátu tam, kde ešte možno neexistuje úplné uvedomenie si tej hrozby.
Toto na Slovensku máme a možno v tomto máme väčšie šťastie ako napríklad v Maďarsku, kde sú informačné operácie a dezinformačné kampane často rovno šírené vládou a už aj mainstreamovými médiami.
Takže to je taký trochu odstrašujúci príklad toho, ako ďaleko to môže zájsť.
Zase keď sme robili minulý rok výskum a pýtali sme sa, či respondenti veria tomu, že svet je ovládaný nejakými tajnými spolkami, čo je taká tá najklasickejšia konšpirácia, tak na Slovensku to myslím bolo v priemere až 53 percent ľudí, ktorí tomu verili.
Takže v porovnaní s ostatnými krajinami V4 sme zase v tomto vyšli asi najhoršie, v zmysle, že máme naozaj tú najväčšiu tendenciu veriť tým konšpiračným teóriám.
To je potom, samozrejme, jeden z faktorov zraniteľnosti, v zmysle, že aktéri informačných operácií vedia, že obyvateľstvo je v tomto zraniteľné a vedia s tým pracovať.
Napríklad v Českej republike je to naopak, aj teraz v tejto kampani do eurovolieb. Na Slovensku sa vyskytli tendencie mobilizovať konšpirácie počas kampane.
Bolo ich menej, ako počas prezidentských volieb, ale aj napriek tomu, tam rolu hrali. V Česku toto skoro vôbec nebolo pozorovať.
Kde sa konkrétne u nás tie dezinformácie najviac šíria, respektíve kde sú ľudia najzraniteľnejší?
U nás na Slovensku je to Facebook. Sú samozrejme aj iné spôsoby, napríklad reťazové e-maily, Instagram, YouTube, a tiež šírenie informácií prostredníctvom uzavretých skupín na WhatsAppe, ale to sú veci, ktoré sa oveľa ťažšie kvantifikujú.
Inde to závisí od toho, kde aké obyvateľstvo používa aké technológie na to, aby sa k nim tieto dezinformácie čo najviac mohli dostať. Viem, že v Anglicku je to napríklad do veľkej miery Twitter.
Potom je to tiež Instagram, a to je ďalší trend, ktorý aj na Slovensku už čoskoro možno bude predstavovať tú najnovšiu platformu, lebo veľa mladých ľudí konzumuje informácie práve odtiaľ.
Čo sa týka Facebooku, tak na Slovensku máme šťastie, že máme k dispozícii napríklad aj také platformy, ako sú Blbec.online alebo Konšpirátori.sk a už sa aspoň máme od čoho odraziť a vďaka nim si môžeme povedať, ako asi vyzerá nejaký konšpiračný kanál a môžeme monitorovať, aké tendencie sa tam vyskytujú.
Odkiaľ k nám vôbec také konšpirácie a dezinformácie prúdia, dá sa to vystopovať?
To je veľmi ťažké zistiť.
Čo sa týka štúdií, ktoré boli vykonané v minulosti, aj ako sme videli v roku 2016 v amerických voľbách, tak tam Muellerova správa jasne potvrdila, že často to bola administratíva v Kremli, ruská internetová agentúra, ktorá tieto dezinformačné kampane organizovala, to sú veci, ktoré sú potvrdené.
Ale nesmieme sa zameriavať iba na súčasnú ruskú administratívu, pretože tie dezinformačné kampane to je taktika, ktorú teraz využíva ruská administratíva, ale môže ju využívať aj akákoľvek iná a môžu to byť aj neštátni aktéri.
Už je to tak zdemokratizovaná vec, že hocikto môže začať šíriť dezinformácie s akoukoľvek agendou. Môžete to urobiť vy aj ja a všetko čo na to potrebujeme je Facebook a dostatok času.
Veľa ambicióznych politikov alebo rôznych ambicióznych indivíduí zistilo, že toto je ten spôsob, akým si rýchlo môžu získať obrovskú základňu fanúšikov a aj pomerne veľký vplyv veľmi, veľmi jednoducho.
Čiže nevravím, že nie je podstatné zistiť, odkiaľ fúka vietor, ale je podstatnejšie vedieť, ako sa proti nemu brániť, ako zvyšovať odolnosť obyvateľstva.
Riešia to u nás inštitúcie efektívne?
Myslím, že teraz v roku 2019 sme sa už posunuli aspoň do fázy, že si túto hrozbu určité štátne inštitúcie veľmi dobre uvedomujú. Napríklad ministerstvo zahraničných vecí má odbor strategickej komunikácie.
Ony sú v tomto na Slovensku spomedzi slovenských inštitúcií by som povedala, že najlepšie informovaní a majú aj najväčšiu snahu s tým niečo urobiť. Samozrejme, úplne by sme vítali, aby viacero štátnych inštitúcií bolo do tohto zahrnutých.
Dá sa vôbec také prúdenie dezinformácií zastaviť?
Rôzni ľudia na to majú rôzne odpovede, čítala som napríklad aj také názory, že si na to do určitej miery musíme zvyknúť. Že je to črta tej éry, v ktorej žijeme a že do určitej miery to tu s nami bude vždy, pretože tie dezinformácie tu aj boli vždy.
Nie je to nič iné, ako politická propaganda rôzneho druhu, ktorú poznáme odjakživa. Sociálne siete a internet ako taký vlastne umožnili veľmi lacné a rýchle využitie tejto metódy manipulácie verejnej mienky.
Čím sa to rozširovanie a ten dosah dezinformácií a informačných operácií na demokratické spoločnosti neuveriteľne zintenzívnil. A to nás do veľkej miery zastihlo nepripravených.
Takže tie navrhované spôsoby riešenia sú, ako vidíme napríklad vo Fínsku, tam veľmi pracujú s verejnosťou, zaradili napríklad aj mediálne a digitálne vzdelávanie do učebných osnov.
Toto je veľmi inteligentná stratégia zlepšovania schopnosti občanov kriticky vyhodnocovať informácie.
Kedy je ten správny čas začať v tomto smere vzdelávať verejnosť?
Ja by som povedala, že čím skôr. Akonáhle sa učíme pracovať s internetom, tak by to mala byť jednoznačne súčasť študentských a školských osnov. No potom je problém aj so staršími ľuďmi.
Napríklad v prieskume generačných trendov, ktorý v tomto roku zverejnil Globsec, nám vyšlo, že je tu generácia ľudí vo veku 45 – 54 rokov, ktorí sú na tie dezinformácie, alebo teda na tú nekritickú dôveru k tomu, čo čítajú, najnáchylnejší.
Ťažko povedať, prečo je to práve u tejto vekovej skupiny tak, keďže oni veľa pracujú aj s internetom a na internete, no možno práve nemajú takú dobru predstavu o tom, čo predstavuje legitímny zdroj informácií.
Ako pracovať s týmito ľuďmi, je dosť veľký otáznik. Sú zraniteľní voči dezinformáciám. Zraniteľní sú ale tiež aj mladí ľudia.
Ako to riešiť celoplošne?
Dlhodobo najlepšie riešenie je to kritické myslenie a vzdelávanie obyvateľstva. Len to sú veci, ktoré sa odrazia až v priebehu rokov a my medzitým musíme riešiť tie konkrétne krízy, ktoré nastávajú.
Ale už teraz vidíme, napríklad aj pri voľbách do Európskeho parlamentu, že na európskom leveli už je táto problematika braná vážne a aj technologické spoločnosti ako Facebook a Google síce pomaličky a problematicky, ale začínajú tomu tiež prikladať nejakú váhu.
Pred európskymi voľbami sa tiež snažili nejakým spôsobom odstraňovať dezinformačný obsah zo svojich stránok, a aspoň v niektorých väčších krajinách to väčšinou brali vážnejšie. To je však stále málo.
Taktiež treba stále zdôrazňovať zmysel hodnotového systému ukotveného v liberálnej demokracii prostredníctvom aktívnej, kreatívnej a zmysluplnej komunikácie s verejnosťou, pretože sú to práve samotné piliere demokracie, ktoré sú šíriteľmi informačných operácií systematicky a dlhodobo nahlodávané.
