Ratingová agentúra Moody’s varuje, že budúci ekonomický pokles vyvolá v Európe vlnu neschopnosti splácať dlhy. Situácia vraj bude ešte horšia ako počas finančnej krízy z rokov 2008 a 2009 pre rýchly nárast počtu spoločností, ktoré agentúra hodnotí ako rizikové. O rastúcom podiele problematických firiem sme sa už bavili. Vybavíte si, ako je to dlho a v dôsledku čoho ste na tieto hrozby prvýkrát upozornili?
Tak, technicky vzaté, v podstate na to upozorňujem od roku 2008. A dôvod je síce pomerne prostý, ale veľká časť ľudí ten dôvod odmieta akceptovať:
V roku 2008 kríza neprebehla, ako mala. Síce sa prejavila prepúšťaním, prepadom HDP a tak ďalej, ale firmám a celým štátom tvorcovia hospodárskej politiky „nedovolili“ zbankrotovať, takže staré a neefektívne sa nemohlo nahradiť novým a efektívnejším. Tá kríza teda v podstate bola zbytočná – nesplnila svoju úlohu, ktorú mala mať. Takže odvtedy sa nerovnováhy v ekonomikách tlakovali čoraz viac.
Dnes sme v stave, keď tu „krízu“ v podstate už máme. Pozor, nepliesť si so slovom recesia – recesiu tu dosiaľ nemáme. A väčšina nedorozumení pramení práve zo zámeny týchto pojmov.
Recesia je pokles HDP dvakrát po sebe. HDP zatiaľ neklesá. Teda nie je recesia. To však neznamená, že ekonomika je zdravá. Z kvalitatívneho pohľadu je ekonomika v kríze. Má totiž – s výnimkou poklesu HDP – všetky jej atribúty:
Predlženosť domácností. Predlženosť podnikov. Predlženosť štátov. Extrémne nízke úrokové sadzby. Extrémna tlač peňazí. Nízka spotrebiteľská inflácia. Približne 12 percent podnikov v USA a okolo 15 percent v EÚ tvoria tzv. zombie firmy, ktoré by bez permanentnej transfúzie nezmyselne lacných úverov dávno zbankrotovali. To sú znaky krízy.
Ľudia to odmietajú akceptovať, pretože majú barličku v podobe neklesajúceho HDP. Teda tvrdia: HDP neklesá, teda nie je recesia, teda nie je kríza. Chybná úvaha.
Keď vám chlapci s loptou rozbijú na dome okno a vy si ho necháte zaskliť, nijako sa tým kvalita vášho života nezlepší, nikam ako domácnosť neporastiete. Ale štatistik to vykáže tak, že ste vydali peniaze na rekonštrukciu domu, takže vaša domácnosť vykázala rast vášho domáceho HDP. Na papieri rastiete, v realite sa vaša situácia zhoršila, ste chudobnejší. A presne tak je to s dnešným rastom HDP: Ide o kvantitu, nie kvalitu.
Ako by sme si potvrdili, že tu kríza je?
Vráťte úrokové sadzby na dlhodobo normálnu úroveň známu z 20. storočia, napríklad na tri percentá. Prestaňte tlačiť peniaze a vykupovať aktíva od bánk. Prestaňte ako vláda hospodáriť s deficitom. Jednoducho sa vráťte s hospodárskou politikou do bodu nula, v ktorej na dlh ekonomiku nepodporujete. A uvidíte ten „masaker“!
Netrúfam si ani od boku streliť, koľko domácností skončí v osobnom bankrote, ale to číslo by v Európe dosť možno išlo do miliónov. Možno 15 aj viac percent firiem vám do roka zbankrotuje. Možno 10 percent bánk tiež. A zbankrotuje aj Taliansko, Španielsko, Grécko, možno Portugalsko, možno Francúzsko. Pretože zrazu si nebudú schopní požičať na finančnom trhu na chod štátu ani euro.
Toto je pravý, demaskovaný stav európskej ekonomiky, najmä eurozóny, ktorý by sa ukázal okamžite, len čo by sme sa vrátili k neutrálnej hospodárskej politike. A, samozrejme, toto nikto neurobí, hospodársku politiku do toho „bodu nula“ sa teraz nikto vrátiť neodváži. Lenže keby nebola ekonomika v skrytej kríze, tak by taký návrat do bodu nula prežila, fungovala by ďalej.
Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) vo svojom novom hospodárskom výhľade počíta s rastom českej ekonomiky v budúcom roku o 2,1 a v roku 2021 o 2,3 percenta. Ako vo svetle predpokladaného spomalenia rastu európskej ekonomiky túto prognózu hodnotíte?
Tie čísla do seba nie úplne pasujú. Konkrétne: v roku 2020 OECD očakáva rast globálnej ekonomiky o 2,9 percenta, zatiaľ čo vo svojej septembrovej prognóze očakávala rast o 3,0 percenta. Ale pozor. Pre eurozónu OECD výhľad na budúci rok naopak zvýšila z pôvodne udávaného 1,0 na 1,1 percenta. Tu je teda naozaj ťažké pochopiť, prečo by sa eurozóna mala vyvíjať lepšie, ako sa ešte v septembri čakalo, keď jej odbytiská sa budú mať horšie a ekonomická kondícia je, samozrejme, cez hranice prudko nákazlivá v tom dobrom aj zlom slova zmysle.
V rovnakej logike nedáva veľký zmysel, aby keď je zlepšený výhľad pre eurozónu, bol súčasne zhoršený pre Česko: Väčšiu logiku by malo, keby sa pre obe oblasti prognózy spoločne buď zlepšovali, alebo zhoršovali. A predsa sa tak stalo. Zatiaľ čo pôvodne OECD očakávala na budúci rok rast Česka o 3,0 percenta, teraz už čaká len 2,1 percenta. A trochu podozrivé na tom je, že je dokonca optimistickejšia ako české ministerstvo financií, ktoré má dlhodobo sklon prognózy českého rastu skôr nadhodnocovať.
Keď to teda všetko uvážime, z takého trochu nesúrodého guláša čísiel vyplýva, že nadnárodné inštitúcie prakticky vôbec netušia, čo majú čakať! To je vlastne tiež celkom podstatné zistenie a záver sám osebe. Pokiaľ totiž nadnárodné inštitúcie, prípadne centrálne banky, majú guláš v tom, aký trend od ekonomiky ďalej očakávať, nedá sa ani dúfať, že by zvolili vecne správnu hospodársku politiku, ktorá by dná aj vrcholy hospodárskeho cyklu vhodne vyhladzovala.
A to sa dá zase pretiahnuť do ďalšieho záveru: Je úplne pokojne možné, že hoci sa to vzhľadom na fázu hospodárskeho cyklu hodí ako lyžiarska bunda na Bahamách, napriek tomu sa veľmi skoro stretneme s ďalšími ekologickými reguláciami a obmedzeniami, ktoré ešte viac počas ďalších 12 mesiacov šliapnu európskemu priemyslu na krk.
Domáce tlaky na rast inflácie a zároveň skutočnosť, že vývoj v zahraničí bude zrejme oproti skorším očakávaniam lepší, sú podľa člena bankovej rady Českej národnej banky Vojtěcha Bendu dôvodom, prečo malo dôjsť k zvýšeniu úrokových sadzieb. Sám bol jedným z dvoch centrálnych bankárov, ktorí na rokovaní bankovej rady 7. novembra hlasovali za zvýšenie úrokových sadzieb o štvrť percentuálneho bodu. Je v súčasnej ekonomickej situácii jeho odôvodnenie namieste?
Zdá sa mi, že pán Benda sa pohybuje v značnej sociálnej bubline. Ale na jeho obranu musím povedať, že postupné ponáranie sa do bubliny pozorujem prakticky u všetkých centrálnych bankárov, ktorí na začiatku vstupujú do centrálnej banky s celkom realistickým pohľadom na svet okolo a vo svojej funkcii sa postupne stávajú čoraz odtrhnutejšími od reality. Zrejme je veľmi ťažké sa tomu vplyvu ubrániť.
Zhrnula by som to asi tak, že s pánom Bendom máme úplne odlišný názor na to, v akom štádiu sa ekonomika nachádza. Tým sa vlastne opäť oblúkom vraciame k tomu, že v tom nemá jasno mnoho inštitúcií. To sa potom nedá robiť rozumná hospodárska politika.
Zamestnávatelia a odbory v Česku sa nedohodli na sume minimálnej mzdy na budúci rok, takže rozhodnúť bude musieť vláda. Ako je možné, že v posledných rokoch narastá minimálna mzda a pritom dlhodobo klesá nezamestnanosť, čo sa zdá v rozpore so základnými ekonomickými poučkami?
Nie je to vôbec v rozpore. Musíme tie ekonomické poučky vedieť čítať a nepozerať sa na ne povrchne. Opäť to súvisí s tým, o čom sme sa už bavili – totiž s tým, ako je nekvalitný vývoj ekonomiky maskovaný a HDP rastie navzdory hlbokým nerovnováham v ekonomike.
Stav, keď rastie mzda vrátane minimálnej a k tomu klesá nezamestnanosť, je možný – a aj pomerne bežný – v štádiu, keď HDP takzvane rastie nad potenciálom. To znamená, keď je rast HDP nejakými vonkajšími stimulmi vybičovaný nad svoju prirodzenú úroveň a podniky idú na doraz. Takým vonkajším stimulom u nás boli dlhodobé intervencie.
Aby bol obrázok kompletný, mali by sme k tomu dodať ešte to, že za „normálnej situácie“ by sme k tomu pozorovali zvýšenú spotrebiteľskú infláciu. To, že ju nepozorujeme, je práve jeden z tých atribútov tej maskovanej krízy.
A len tak mimochodom – dovolím si upresniť, že miera nezamestnanosti už aktuálne klesajúci trend nemá.
Nemeckí Zelení, ktorých sila v krajine v poslednom čase prudko stúpa, že pomýšľajú na vedenie spolkovej vlády, schválili na víkendovom sneme pred pár dňami programové priority, ktoré pripomínajú myšlienky „demokratického socializmu“. Prostredníctvom zákazov chcú vykonať takú zmenu fungovania demokratickej spoločnosti, v ktorej už nebude stredobodom všetkého snaženia „zisk, ale človek“. Okrem ekológie sa zamerajú na reguláciu nadnárodných internetových koncernov, finančných machinácií a operácií, automobilového a leteckého priemyslu, bytového trhu a dostupnosti bývania, navrhujú zvýšenie minimálnej mzdy na 12 eur na hodinu, zastropovanie nájomného, možnosť voľby dĺžky pracovného času zo strany zamestnanca. Prežil sa kapitalizmus a treba hľadať tzv. tretiu cestu, akú v opačnom tábore hľadali ekonómovia okolo Otu Šika v období pražskej jari?
Tretia cesta neexistuje. Existujú len dve cesty: Kapitalizmus a voľný trh alebo nejaký druh socializmu a štátny intervencionizmus. To prvé funguje, to druhé nie. To prvé prináša ľuďom slobodu, to druhé ich zotročuje.
Obrovský podiel ľudí však o slobodu nestojí, zaujíma ich len to, aby zajtrajšok bol rovnaký ako dnešok, aby nemuseli myslieť. Svoju neslobodu si teda pochvaľujú. Preto dnes neomarxizmus zažíva takú renesanciu. Len už nie je červený, ale zelený. Len už nestraší „vykorisťovaním dobrých robotníkov a roľníkov zlými kapitalistami“, ale straší „ničením životného prostredia“ zlými individualistami, ktorí si trúfajú mať autá, mať deti, mať jedno nemenné pohlavie a jesť mäso.
Ale nemusíme zostať len v Nemecku. Tri týždne pred parlamentnými voľbami predstavili svoj program britskí labouristi. Navrhujú zvýšenie miezd vo verejnom sektore, vyššie firemné dane, dôslednejší boj proti klimatickým zmenám či znárodnenie častí infraštruktúry. Médiá program hodnotia ako výrazne ľavicový a socialistický. Dajú sa tak tie uvedené návrhy brať?
Načo tie eufemizmy? Namiesto „výrazne ľavicový“, čo ešte znie ako-tak civilizovane, by som pokojne hovorila o neomarxizme. Bodka.
Viete, začínam si myslieť, že podobne, ako sme my kedysi utekali na Západ pred komunistami, nemusí byť tak ďaleko doba, keď ľudia zo Západu budú utekať k nám do strednej Európy pred tým istým. Teda aspoň dúfam: dúfam, že my sa udržíme. Napokon už dnes silnie prúd Nemcov a Rakúšanov, ktorí sa sťahujú do Maďarska a kupujú tamojšie domy.
Bohužiaľ, pokiaľ sa skutočne udržíme a ak sa nám podarí sa pred týmto socializmom ubrániť, potom by to zrejme bolo za cenu opustenia Európskej únie, čo by vôbec nebola ľahká operácia. Ale pokiaľ raz budeme postavení pred voľbu: opustiť EÚ alebo tu mať socializmus, potom opustenie Európskej únie dáva hlboký zmysel.
