Pred pár dňami sme si pripomínali tridsiate výročie rozkazu ministra vnútra Richarda Sachera nazývaného „zrušenie ŠtB“. S odstupom tridsiatich rokov, išlo o zrušenie? A aké boli ďalšie osudy jednotlivých súčastí československej tajnej služby?
Bolo by naivné myslieť si, že spravodajské služby možno vybudovať na zelenej lúke, bez personálneho a odborne skúseného aparátu, akosi z ničoho a od nuly. Každý nový režim potrebuje skúsených úradníkov, policajtov, operatívcov. Tí sú nositeľmi dôležitých informácií, poznatkov, znalosti administrácie, minulej činnosti, obsahu zamerania, informácií o agentúrnych sieťach, informátoroch v teréne a tak ďalej.
Žiadny dokument, archív alebo úradný záznam nepovie toľko, čo osobné vyjadrenie človeka, ktorý pôsobil v danej inštitúcii roky. Žiadna smernica nie je a nebola nikdy plnená a realizovaná tak doslovne, ako je v príslušných dokumentoch uvedená. Jedna vec je teória, predpis, papier a druhá zase prax, realita, život.
Operatívec by mohol novým pánom aj klamať, ale ak sa chce udržať v službe, bude musieť spolupracovať s novým režimom. Dôvody bývajú, bohužiaľ, existenčné. Blíži sa dôchodok, chlap si počíta jeho sumu aj jednorazovú sumu výsluhy, to sú pre neho určujúce faktory, takže bude väčšinou lojálny a pokojne utopí aj svojich kolegov v zbrani, ak tým pomôže sebe. A to sa po roku 1990 aj dialo.
Po zrušení Štátnej bezpečnosti niektoré jej zložky museli pokračovať ďalej, aj keď pod iným názvom a v stave priebežnej reorganizácie. Rozkazom federálneho ministra vnútra Sachera boli zložky ŠtB postavené mimo služby a ich úradovne zapečatené. Do zániku federácie boli na Slovensku prepustení takmer všetci bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti.
Lenže ŠtB mala nielen útvary pre boj proti tzv. vnútornému nepriateľovi, ktoré bolo nutné zlikvidovať bez pardonu, ale aj zložky na ochranu ekonomických záujmov štátu alebo rozviedku, ktorá mala v zahraničí svoje úlohy, aj agentov z radov cudzích štátnych príslušníkov.
Zo štátnych služieb nového demokratického režimu sa museli v zásade porúčať tí, ktorí pôsobili na úseku boja s vlastným obyvateľstvom vulgo vnútorným nepriateľom. A ďalšie zložky, užitočné a potrebné aj v nových pomeroch, museli pokračovať, samozrejme, s nutnými personálnymi zmenami. Depolitizácia bola na prvom mieste, komunistickí funkcionári boli prví na rade.
V čase, keď predstavitelia novej moci nemali tušenie, kto je v týchto zložkách kto, sa dalo ťažko vytvoriť nové útvary so stopercentne čistými profilmi. Tak sa občas stane, že nie všetci, ktorí by mali byť mimo štruktúry natrvalo, aj odídu.
Napríklad Stanislav Devátý počas práce v parlamentnej vyšetrovacej komisii k udalostiam 17. novembra „objavil“ eštebáka, ktorý ho mal osobne „v referáte“ a spôsoboval mu nemalé nepríjemnosti, ukrytého v nových zložkách. Ten eštebák bol vraj pekná sviňa a snažil sa v nových pomeroch prežiť v prostredí, kde sa najlepšie vyznal. Hoci by bol akokoľvek dobrým operatívcom, v žiadnom prípade nemohol zostať v štátnych zložkách.
Na jar 1992 mi vyčítali istí bývalí príslušníci 1. správy FMV, teda rozviedky, na schôdzke, na ktorú ma poslal Ján Langoš, prečo sme ich, profesionálov, vraj vyhádzali a prečo sme tam nechali niektorých ich neschopných kolegov. No preto, povedal som, že sme nevedeli, kto je kto a kádrové spisy poskytovali len orientačné, nie však dostatočné informácie. Len čas a skúsenosti mohli pomôcť vyčistiť tieto zložky pre potreby demokratického režimu. To býva mnohokrát dlhá a komplikovaná cesta. Záleží na politickej klíme v krajine.
V Českej republike sa po rozdelení federácie tomuto procesu darilo oveľa lepšie ako na Slovensku, kde mečiarovské pomery umožňovali návrat do spravodajského prostredia najobskúrnejším prednovembrovým postavám z radov ŠtB, a to najmä po parlamentných voľbách v roku 1994.
Faktom je, že ešte v čase federácie bola značná politická vôľa zmeniť parametre pre pôsobenie bezpečnostných zložiek.
Ľudí, ktorí pôsobili pred novembrom v tajnej bezpečnosti, v roku 1990 považovali trochu za toxických, ale súčasne mali informácie a niektoré schopnosti na takej úrovni ako nikto iný. Keď ich prepustili z pomeru, do akého odboru títo ľudia zvyčajne mierili?
Ich cesty boli rôzne, záležalo na mnohých faktoroch. Niektorí sa dostali do prostredia poskytovania právnych služieb, iní sa dali na podnikanie všetkého druhu, do súkromných bezpečnostných agentúr, prekĺzli aj do samospráv. Rozpätie bolo široké.
Hnacím motorom bolo prežiť v nových pomeroch, kde neboli žiadnymi celebritami, stratili výsadné spoločenské postavenie a s tým aj štít nedotknuteľnosti a vynúteného rešpektu.
Niekedy v roku 1991 som sa zoznámil s istým bývalým špecialistom ŠtB v Bratislave. Bol absolventom chemickej priemyslovky, pôsobil na technickom úseku, jeho náplňou bolo napríklad otváranie súkromnej korešpondencie a zase ju starostlivo zalepovať tak, aby nebolo možné zistiť manipuláciu. V tomto odbore bol majstrom a bol na svoje schopnosti pyšný. Nezdalo sa mu vôbec divné, že vstupuje cudzím ľuďom do ich súkromia.
Hovoril mi, nebuď naivný, títo vaši to potrebujú tiež, nič sa nemení, každý režim musí sledovať, čo sa okolo deje, a my sme tu nato, aby sme to zabezpečili na profesionálnej úrovni. Hádal som sa s ním, že časy sa zmenili, a on sa mi len smial.
V tom čase robil taxikára, čo bolo pre neho strašné spoločenské poníženie. Hovoril, že bol niekto, mal hodnosť majora, ľudia mali pred ním rešpekt, všetci v dome a okolí vedeli, kde pracuje, a zrazu parkoval pred domom s taxikárskym označením na streche auta. Dorážal na mňa, prečo musel odísť práve on, obyčajný technik, ktorý nebol operatívcom, nemal agentov, nechodil vyťažovať a týrať disidentov. Nemal som pre neho presvedčivú odpoveď.
Takým symbolom osudov ŠtB bol osud jej šéfa, generála Alojza Lorenca. Rozoberme si trochu jeho ponovembrový životný príbeh.
Príbeh Alojza Lorenca nie je z môjho pohľadu nijako zaujímavý a v tom zmysle je skutočne aj symbolom osudu celej inštitúcie bývalej ŠtB. Jej časy sa skončili s režimom, ktorý ju stvoril. Nasledoval proces systémových zmien v bezpečnostných zložkách.
Bývalí príslušníci a funkcionári FMV, ako som už povedal, si hľadali ďalšie uplatnenie v rôznych oblastiach. Alojz Lorenc sa dal na podnikanie. V roku 1992 ho Vyšší vojenský súd v Tábore odsúdil nepodmienečne na štyri roky väzenia.
O rok neskôr rozsudok potvrdilo vojenské kolégium Vrchného súdu v Prahe vo veci zneužívania právomoci verejného činiteľa a obmedzovania osobnej slobody. V tom čase už žil na Slovensku a odmietol nastúpiť výkon trestu.
Neskôr na Slovensku trestné konanie zastavili. Vyšetrovateľ to odôvodnil tým, že české orgány nespolupracujú. Nebola to pravda, vyšetrovateľ dostal všetky podklady od obžaloby vrátane výsluchov bývalých disidentov. Lenže vyšetrovateľ si postavil hlavu, že musí opakovane vypočuť niektorých z nich vrátane vtedajšieho prezidenta Václava Havla, ministra vnútra Jana Rumla a ďalších, čo sa javilo vzhľadom na ich už poskytnuté výpovede a navyše aktuálne ústavné funkcie ako zámerný kapric zo slovenskej strany.
Potom bolo niekoľko rokov ticho a až za prvej vlády Mikuláša Dzurindu Alojza Lorenca v roku 2002 odsúdili podmienečne na pätnásť mesiacov. Z toho je zrejmé, že v časoch vlád Vladimíra Mečiara neprejavovali orgány činné v trestnom konaní snahu o dokončenie tejto veci a že kauza dostala nechtiac politický akcent, na čo Lorenc opakovane poukazoval.
Bezpochyby niesol spoločne s prednovembrovým ministrom vnútra Kinclom a šéfom II. správy ŠtB Vykypělom zodpovednosť za obmedzovanie osobnej slobody odporcov komunistického režimu, ktorých príslušníci ŠtB vyvážali za mesto, aby sa nemohli zúčastniť protestných zhromaždení. To bolo to nakoniec najmenšie, čo ich mohlo postihnúť. Nebyť Nežnej revolúcie, mohli skončiť aj horšie.
Základom každej tajnej služby sú informácie. Vie sa, že značná časť zväzkov ŠtB bola zlikvidovaná, niektoré sa zachovali, objavili sa však nejaké indície, že by nejaká časť zväzkov bola „predaná“ alebo v zmätku zmizla do niekoho privátnych rúk?
To považujem za konšpirácie, ktoré sa nám neustále snaží ktosi podsúvať, že ŠtB stála v pozadí revolúcie, že sa na ňu pripravovala, že sa poistila zberom zväzkov a ich využívaním po revolúcii riadila vývoj vo svoj prospech a podobne. Je to nezmysel, žiadne také centrum riadenia nebolo. Kto tvrdí opak, nech opíše, pomenuje, ukáže, kde, kto, kedy a ako to organizoval, kto sa na tom podieľal a najmä s akými výsledkami. Tie totiž nie sú žiadne.
Keby to bola pravda, tak si ŠtB zaistí v prvom rade pokračovanie svojej existencie. To by bolo logické a jedine z pohľadu jej záujmov správne. Ale nezaistila si nič. Lorenc, Kincl, Vykypěl boli odsúdení. ŠtB bola zdecimovaná, personálne rozprášená a právne, politicky aj vecne prestala existovať.
Iná vec je, že niektoré zväzky sa v období turbulentných týždňov skutočne stratili. Nešlo však o masové krádeže, ale o špeciálne vyberanie hrozienok, čo však v drvivej väčšine prípadov mala na svedomí už nová politická moc, presnejšie povedané, reaktivovaní príslušníci, ktorých vyhodili v rámci straníckych čistiek po auguste 1968 a v revolučných časoch sa vracali na pozície do FMV.
Takto zmizol zväzok Vladimíra Mečiara ako kandidáta tajnej spolupráce a bol odcudzený agentúrny zväzok vtedajšieho lídra Nežnej revolúcie na Slovensku Jána Budaja, ktorý bol vedený ako agent ŠtB s krycím menom Domovník. Zväzok vrátil po júnových parlamentných voľbách predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček novému ministrovi federálneho vnútra Jánovi Langošovi so slovami, že to má od marca, ale nepoužil to.
Dubček dostal zväzok od Viliama Ciklaminiho, reaktivovaného dôstojníka ŠtB, ktorý sa stal námestníkom ministra Sachera a po voľbách 1990 vystúpil na tlačovej konferencii, kde obvinil Budaja zo spolupráce s ŠtB.
V tejto kauze išlo zjavne o politický zápas starých reaktivovaných štruktúr o výraznejšie miesto na politickej scéne. Neuspeli. Ich pokusy o nezákonné lustrácie a politické hry s ukradnutými zväzkami nedosiahli výraznejší efekt.
Na Slovensku disponoval ukradnutými zväzkami najmä a azda aj jedine Vladimír Mečiar a tiež sa ich snažil politicky kapitalizovať, ale takisto s malým úspechom. Môžem povedať, že zmiznuté zväzky nezohrali ani výraznejšiu, ani zásadnú rolu v nových politických pomeroch, aj keď vtedy sa mnohé javilo hrozivejšie ako dnes, keď s odstupom času môžeme triezvo hodnotiť to obdobie.
Keď už sme pri tom, okolo ministerstva vnútra bol v prvej Čalfovej vláde celkom zaujímavý príbeh. Prvý mesiac vnútro nemalo ministra a riadili ho kolektívne premiér a dvaja vicepremiéri, kým bol vymenovaný práve Richard Sacher. Niekde som čítal, že to bola pri rokovaní o vláde jedna z hlavných podmienok Mariána Čalfu. Tak ako to teda bolo?
To považujem za dezinterpretáciu udalostí. Marián Čalfa nemal žiadne konšpiračné požiadavky na riadenie federálneho vnútra. Ten triumvirát Marián Čalfa – Valtr Komárek – Ján Čarnogurský vznikol zo situačnej a personálnej núdze na veľmi krátky čas od 10. do 30. decembra 1989. Čarnogurský pravidelne dochádzal do Prahy úradovať na ministerstvo. Po mnohých rokoch sa na jednom sympóziu posťažoval, že na svojom stole na vnútre si čítal zvodky z predchádzajúceho dňa o tom, kde sa pohyboval predošlý deň, s kým sa stretol, akého mítingu sa zúčastnil…
On to považoval za prejav ohavnosti komunistického režimu, že aj po vzniku vlády národného porozumenia pôsobil virtuálne prostredníctvom štruktúr ŠtB. Povedal som mu, že tí príslušníci boli v tej chvíli stále v službe a riadili sa platnými rozkazmi. A v jeho kompetencii ministra bolo tieto rozkazy zrušiť, prípadne postaviť zložky ŠtB mimo služby. To urobil až začiatkom roka 1990 po svojom nástupe Richard Sacher. Nič zvláštne, čo by osudovo ovplyvnilo ďalší vývoj, sa v tom krátkom čase na vnútre neodohralo.
Dohoda medzi Ladislavom Adamcom a Václavom Havlom, že kľúčové sú slobodné parlamentné voľby v roku 1990, mala politickú váhu najvyššej kategórie. Všetkým, teda novým správcom moci aj komunistom, záležalo na pokojnom prechode z provizórneho stavu politických kooptácií poslancov do parlamentov k riadnym mandátom, získaným v regulárnych, slobodných a férových voľbách. A k tomu v júni 1990 aj došlo. Nič iné sme si nemohli priať.
Václav Havel. Zdroj: TASR
To, ako sme sa svojím hlasom každý z nás naložili a komu sme ho dali, je iná kapitola a správa o nás samotných.
Slobodné pomery priniesli aj slobodu podnikania. A slobodné podnikanie, často bez dostatočného legislatívneho podkladu, nevyhnutne viedlo aj k rozvoju mafiánskych štruktúr. Aké boli korene a počiatky tejto „mafie“ v Československu na začiatku deväťdesiatych rokov?
Od začiatku politických zmien boli parlamenty zavalené novými alebo novelizovanými zákonmi. Reštitúcie ako snaha aspoň čiastočne napraviť krivdy spôsobené totalitným režimom boli jednou z kľúčových legislatívnych položiek.
A okrem toho, samozrejme, normy na podnikanie otvárali možnosti každému, kto mal odvahu riskovať, a, samozrejme, aj tým, čo boli odhodlaní využívať a zneužívať nový systém, jeho diery, niekedy aj zámerne a premyslene prepašované do zákonov. To v tej hektickej dobe nikto nevidel.
V Českej republike využívali v deväťdesiatych rokoch zločinecké kruhy do značnej miery rozdielne spotrebné dane medzi motorovou a vykurovacou naftou. Ľahké vykurovacie oleje zanechávali za sebou veľmi krvavú stopu zavraždených bielych koní alebo konkurencie v tomto lukratívnom segmente organizovaného zločinu. Neboli to ešte mafie, to by museli byť sofistikované organizácie s prienikom do vysokých politických poschodí a zaistením si tam vplyvu aj ochrany.
Na Slovensku sa tento biznis s ĽVO tiež objavil, ale oveľa masívnejšie boli rôzne primitívnejšie formy organizovaných skupín, ktoré sa venovali fakturačným podvodom, výpalníctvu, vydieraniu, únosom aj vraždám na objednávku a tiež veľkým krádežiam, niekedy aj celých prevádzkových jednotiek. Korene tohto „rozkvetu“ vidím najmä v mentalite socialistického človeka, zbaveného dôstojnosti a morálnej integrity.
Komunistický režim viedol ľudí k neúcte k ľudskému životu, ľudskej dôstojnosti, k nerešpektovaniu súkromného vlastníctva. V socializme bolo všetko majetkom ľudu, teda fakticky nikoho, teda si to môže, kto chce, vziať.
Najvypuklejšie bol tento fenomén zrejmý v krajinách Sovietskeho zväzu. Homo sovieticus bol v čase totality konformný, oportúnny, prispôsobil sa diktátu, a keď ten padol, tak nemal zábrany brať si, čo videl, a pobiť sa do krvi. Represia ani tam nenaučila nikoho úcte, naopak, vznikli tam najkrutejšie a najneľudskejšie zločinecké skupiny, aké si len možno predstaviť.
To považujem za signifikantný znak pre totalitné režimy, robia z mnohých ľudí netvorov, a keď ich vypustíte z klietky von, nemajú žiadne zábrany.
Najlepšie sa im darí v čase, keď staré štruktúry ešte neodišli, udržujú si svoj vplyv a nové ešte neovládli verejný priestor. Okrem primitívnych zločineckých štruktúr sa, samozrejme, rozvíjajú aj sofistikované aktivity bielych golierov. Tí si rovno hľadajú politické biele kone, ktoré financujú, najlepšie rovno všetky relevantné subjekty ako poistenie proti volebným pohromám, aby mohli žiť v pohode, najlepšie zo štátnych zákaziek.
Chce to čas a najmä harmonické obdobia ekonomickej prosperity, sociálneho zmieru, politickej stability, aby sa mohla zmena zásadne presadiť. My sme niekde v druhej tretine, respektíve tretej štvrtine tohto procesu, odhadujem. Otázka však je, či ho aj dotiahneme do úspešného konca premeny.
Kto boli v roku 1990 ľudia, ktorí mali na „štartovej čiare“ najväčšiu výhodu?
Ako sa vzápätí ukázalo, boli to často ľudia so skúsenosťami z podnikania, do roku 1989 v štátnych službách, teda manažéri štátnych bánk, pracovníci podnikov zahraničného obchodu, pracovníci rozviedky… Ale niekedy aj ľudia z akademického prostredia, zväčša tí, ktorí mali väčší rozhľad vo svete aj patričné zručnosti.
Okrem nich šikovní mladí absolventi vysokých škôl najmä ekonomického smeru, ktorí dostali po revolúcii príležitosť buď v štátnej správe, alebo sa s podporou starších „poručníkov“ pustili do segmentov, kde nebola príliš silná konkurencia.
V deväťdesiatych rokoch bol u nás jednou z prehliadaných oblastí svet informačných technológií, vtedy ešte v plienkach, ale poskytol príležitosti tým, ktorí mali kreatívne myslenie a odvahu pustiť sa do tohto perspektívneho podnikania. Táto rôznorodá zmes vytvorila prostredie, ktoré nemá jednoznačné gény v prednovembrovej minulosti, tie rozdiely sa s plynúcim časom stierajú a menia.
Dôležitou súčasťou niektorých biznisov sú konexie na politickú reprezentáciu. Ako sa v roku 1990 a neskôr vyvíjali tieto väzby?
V drevných dobách prvotne pospolného kapitalizmu boli politické konexie dôležitejšie ako rodinné väzby. Vybavujem si, ako na recepcii slovenského parlamentu čakali rôzni podnikatelia z vidieka na svojich poslancov, aby pretlačili, vyrokovali, presvedčili, získali alebo zaplatili… Bolo to v čase veľkej privatizácie, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1995 až 1998 priamymi predajmi vybraným záujemcom, dominantne napojeným na Mečiarovo HZDS. Dodnes sa to nazýva veľká prichmatizácia od slova uchmatnúť, ukradnúť.
Niektorí politici používali biele kone, aby sa nemuseli kompromitovať, že privatizujú. Niekedy sa stalo, že podsvetie koňa ovládlo a zodralo ho z kože, teda z majetku toho politika, a ten musel mlčať, pretože dotyčný bratislavský gangster sa kamarátil s vysokým funkcionárom tajnej služby, ktorý patril do okruhu Mečiarových dôverníkov.
Vladimír Mečiar. Zdroj: TASR
Tieto pomery vytvorili základ kapitálovo silných a vplyvných osôb a definovali parametre pre podnikanie aj v postmečiarovskej ére a dodnes sme sa z toho stopercentne nevymanili. Jeden z takých bielych koní išiel nakoniec do programu na ochranu svedkov, čo zahŕňa absolútnu zmenu identity, odchod do cudziny, stratu akýchkoľvek väzieb na rodisko, priateľov…
Dnes, keď biometrické údaje o nás zbiera takmer každý štát pri našich zahraničných cestách v obavách z terorizmu, sú ľudia z týchto programov s novou identitou ohrozeným druhom. Žijú niekde ako niekto iný, ale jeho pôvodné údaje sa môžu nachádzať z minulosti v niektorej databáze, a keď povedzme poletí do USA na dovolenku, systém na tamojšom letisku ho vyhodnotí ako osobu, ktorej tvár je evidovaná pod iným menom, s inými dátami, iným štátnym občianstvom, a spustí sa poplach…
Ako s týmto vedomím dostať ešte niekoho do programu na ochranu svedkov výmenou za to, že usvedčí zločinca, s ktorými bol jedna ruka, je dnes nočnou morou pre špeciálne útvary štátu.
V prvej a dokonca aj druhej Čalfovej vláde pôsobil ako minister obrany generál Miloslav Vacek, posledný náčelník Generálneho štábu komunistickej ČSĽA. Čo toto jeho pôsobenie znamenalo pre svet vojenského spravodajstva a tajných služieb všeobecne?
Ako som už povedal, aby mohol nový režim ovládnuť štruktúry štátu, musí ho niekto do toho prostredia zasvätiť a sprevádzať ho tým novým neznámym svetom po nejaký čas. To bola aj rola generála Vaceka.
Prezident Havel si ho vážil ako korektného a odborne zdatného ministra. Vo svete vojenského spravodajstva si Vacek ešte v čase revolúcie presadil, aby evidencia a všetka agenda vojenskej kontrarozviedky, ktorá bola dovtedy súčasťou Federálneho ministerstva vnútra ako jeho III. správa, prešla pod obranu. Malo to logiku.
Prečo má patriť vojenská kontrarozviedka pod vnútro? Za boľševika to malo tiež logiku, prevzatú z Moskvy. Aby nemal minister obrany príliš veľkú moc, jeho kontrarozviedku riadil minister vnútra, čím bol sám minister obrany a jeho ľudia pod kontrolou. Pretože čo keby…
Myšlienky na palácové prevraty sú v totalitných režimoch jedným z bežných politických nástrojov. Len čo Vacek dostal pod seba VKR, hermeticky sa uzavrela a na rozdiel od II. správy FMV boli dáta nedostupné.
Keď som v roku 1992 pôsobil v nezávislej komisii pri FMV, ktorá sa zaoberala prípadmi evidencie ŠtB v kategóriách dôverník, kandidát tajnej spolupráce a dôverný styk, zo začiatku nám obrana odmietala poskytovať zväzky bývalej III. správy, neskôr poslala len niektoré strany zo zväzkov, z čoho sa však žiadne hodnotenie urobiť nedalo. Museli sme tlačiť a využiť aj kamarátske väzby na politikov a členov vlády, aby obrana nakoniec ustúpila a zväzky poskytla.
Ja som tých vojakov aj chápal, boli to ich ľudia, ich rezort, nechceli, aby im niekto videl pod pokrievku, a práve preto bolo nutné im do toho nahliadnuť, najmä v čase, keď sme si neboli na sto percent istí, že nemajú čo skrývať. Oni nedôverovali nám a my im.
