Totálny bordel. Treba konečne vyčistiť ten politický chliev, vraví ekonóm, ktorý vraj vie, ako ušetriť Slovensku miliardu eur: zlodeji jednoducho dostanú menej

Deficit verejných financií bol vlani rekordne nízky, ale dlh Slovenska práve nízky nie je. Vychádza to tak, že na štvorčlennú domácnosť pripadá dlžná suma 31 000 eur. Prečo je to tak, keď sa ekonomike v podstate darí?

 

Dvadsiateho štvrtého apríla 2017 bol hrubý alebo agregátny dlh Slovenska na úrovni 51,9 percenta HDP. Na to, prečo je to tak, existuje viacero dôvodov. Prvý je, že ťaháme dlhy, ktoré ešte pozostávajú z takzvaných „reformných“ opatrení minulosti. Zbavili sme sa národného majetku, prevzali sme dlhy bánk, ktoré sme oddlžili 140 miliardami korún, predali sme lacno strategické podniky, nezvládli sme fiškálnu, daňovú reformu, preniesli sme záťaž na bežných občanov v odvodoch a daniach z príjmu. Dlhoročne sme nadpriemerne uľavovali korporátnemu sektoru a kadejakým podvodníkom vratkami DPH. Mali sme rekordne nízku tzv. efektívnu sadzbu výberu DPH. To znamená, že v čase, keď Mikloš a celý ten politicko-zlodejský gang, ktorý bol podľa mňa vtedy dohodnutý s celou koalíciou aj opozíciou, tesne pred voľbami v roku 2012 zrušil fakticky daňovú správu. Efektívnu sadzbu výberu DPH sme vtedy mali chvíľu len na úrovni 11,5 percenta, čo bola katastrofa. Dnes máme okolo 15 percent. To tiež nie je úplne najlepšie, to je jasné, ale oni vlastne vtedy fakticky úmyselne zlikvidovali celý daňový systém, aby si mohli všetci vybrať vratky navyše, pretože sa stratili dáta a neboli to len známe kauzy nejakých Bašternákov alebo Kočnerov. Tu sa nabalila opozícia, koalícia a všetci oligarchickí ľudia v pozadí. 

 

Čiže dôvodom pretrvávajúceho štátneho dlhu je dlhodobo nezvládnutá finančná a daňová správa. Výkon ekonomiky je na jednej strane vysoký z hľadiska produktivity aj z hľadiska údajne vysokého rastu HDP, respektíve jeho tempa, ale neprejavuje sa to dostatočne na domácej spotrebe, mzdách a životnej úrovni. To sa všetko nazbiera do toho, že nakoniec naťahujete ten historicky vzniknutý štátny dlh reformami a podobne. Úroveň dlhu sama osebe nie je katastrofická. Výška 51,9 percenta HDP je úroveň dlhu, ktorú by nám mohli mnohé vyspelé západné krajiny eurozóny závidieť. Nevidím v tom primárny problém, keby sa urobil vo verejných financiách poriadok a zásadná zmena fiškálnej sústavy. 

 

Ako sa dá štátny dlh účinne znižovať a čo by pre to musela vláda začať robiť?

 

Je záhadou, prečo slovenskí myslitelia, ekonómovia a podobní majú takéto dilemy, pretože už v roku 1984 Jacob Frenkel a Assaf Razin napísali článok Fiškálna politika, dlh a ekonomická previazanosť, kde jasne ukázali, že dlh sám osebe nie je problém, pokiaľ krajina má tempo reálneho rastu HDP vyššie, než je priemerný úrok zo splácania dlhovej sumy. Dnes sa Slovensko stále chvasce a predpokladá, že máme tempo rastu okolo 3,5 – 4 percentá, čo je podľa mňa umelé, a dokážeme si vraj požičať ako premianti eurozóny. Rakúsko si požičalo nedávno 2 miliardy eur za 1,38-percentný úrok. To je neskutočne nízky úrok a tieto úroky pôjdu hore, pretože finanční špekulanti vo svete nemajú na čom zarábať, tak chcú trošku potiahnuť tie úroky hore. Zrejme sa sprísni menová politika, kvantitatívne uvoľňovanie sa zmierni tak v USA, ako aj v eurozóne. To musí Mário Draghi (prezident Európskej centrálnej banky) urobiť kvôli Nemcom a ich voľbám, lebo inak by mu v septembri nadávali, že nič nezarábajú na svojich úsporách. 

 

Pokiaľ by si teda dnes Slovensko dokázalo požičať tesne nad dve percentá na 30 rokov a má tempo rastu 4 percentá, tak potom o čom sa tu bavíme? To je, samozrejme, schizofrenická situácia, pretože ak sa tu bude naďalej tak kradnúť, ako sa kradne, tak si budeme zbytočne požičiavať. Každopádne chcem systematicky zdôrazniť, že samotná relatívna úroveň dlhu HDP nie je ukazovateľom, ktorý bez ďalších súvislostí stojí za to, pretože môžete mať africkú krajinu, ktorá je v úplnom rozvrate, nemá žiaden verejný sektor, bijú sa tam medzi sebou sekty, dejú sa tam vojenské puče a môže mať dlh 20 percent HDP, lebo si nič nepožičia a napriek tomu to nikdy nesplatí. Môžete mať potom krajinu, ktorá má 60 – 70 percent HDP dlh, ale je stabilizovaná, má efektívnu finančnú správu a relatívne spravodlivý daňový systém, udržateľnejší rast a vyváženú štruktúru ekonomiky, tak taká krajina môže svoj dlh splácať aj ho znižovať. 

 

Čo hovoríte na varovania v oblasti dlhu Slovenska zo strany opozície?

 

Ten blud, ktorý v súčasnosti opozícia často vykrikuje, že to tu bude veľmi zlé, pochádza z roku 1997 z článku Vita Tanziho a Ludgera Schuknechta Posúdenie fiškálnej úlohy vlád: Medzinárodná perspektíva. Oni urobili prepočet, aká veľká alebo malá vláda je ešte dobrá pre ekonomiku. Oni dosť mechanickými prepočtami ukázali, že zdravá je úroveň dlhu pod 40 percent HDP v historickej trajektórii za sto rokov pre rôzne typy krajín. To je asi päťstránková maličká štúdia, ktorá vyšla v American Economic Review, ale strašne veľa hlupákov, ktorí nevedia nič z ekonómie, sa na túto vec odvoláva bez toho, aby ju citovali. Každopádne keby tu bol usporiadaný fiškálny a pre väčšinu občanov daňovo spravodlivý systém, tak túto úroveň dlhu (51,9 percenta HDP brutto) na Slovensku nepovažujem za problém. Za súčasných pomerov preto nepovažujem uvoľnenie dlhovej brzdy za problém.

 

V koalícii aj parlamente sa hovorí o rušení takzvanej „dlhovej brzdy“. Čo by to znamenalo, ak by niečo také vládna väčšina v národnej rade presadila? Pomohlo by nám, keby sme sa mohli viac zadlžiť?

 

My ešte stále neplníme podmienky štrukturálneho deficitu paktu stability. Minulý rok sme mali tento deficit 1,2 percenta HDP a mali sme mať 0,5, ale ministerstvo financií tvrdí, že to nie je problém. Ale problém, ktorý sa začína objavovať v poslednom čase a aj preto terajšia vláda kontinuity trochu váha s uvoľnením dlhovej brzdy, je nepríjemný prepad výberu daní právnických osôb, čiže korporátne dane za rok 2016, kde museli revidovať odhad dane z príjmu o 334 miliónov eur, pričom z tejto dane sa vybralo menej až o 242 miliónov z rôznych dôvodov. Napriek tomu, že rast ziskovosti podnikov vykazoval štatistický úrad na úrovni šiestich percent HDP, ale reálne došlo k poklesu o 4 percentá. Čiže máme tu zrejme v korporátnom sektore napriek zavedeniu daňového výkazu nejaký bordel. Prognostici ministerstva financií vydali k tomuto materiál Neistota pri korporátnej dani a tam sú také veci, ako napríklad „čo pomýlilo prognózu korporátnej dane“ a tak ďalej. Musím povedať, že neskutočné amatérstvo, ale je tam čarovná veta, ktorá ma fascinuje. 

 

Aby ste pochopili, ako sa na Slovensku robí s ex post vyhodnocovaním daňových prognóz. V prognóze zistili, že to spôsobili „pozitívne jednorazové faktory v roku 2015 neopakujúce sa v roku 2016“, čiže už po voľbách. Okrem toho sa v prognóze píše: „Spätne hodnotíme, že eurofondový rok 2015,“ teda ten, v ktorom sa púšťali prachy, „bol oveľa daňovo výživnejší, než sme čakali.“ (SMIECH) Viete, výživnosť týchto „vývarov“ presmerovania eurofondov presne na predvolebný rok, aby sa rozdali peniaze na kadejaké bakšiše, klobásky a možno aj vlajočky a kľúčenky na voľby, je na Slovensku neuveriteľná. Oficiálni vládni analytici si aplikovali metódu „story-tellingu“ (rozprávanie príbehov) na úrovni: „Viete čo, občania? Všetko je to svojím spôsobom v strašnom bordeli, ale tá demokracia je základ.“ Mali sme „výživný“ eurofondový rok, a tak počkáme na rok 2019 a ten bude možno tiež výživný, možno, no ja umriem. Čím sa potom líši analyticko-politický mainstream od krčmy v Hrochoti? 

 

Ozýva sa kritika, že uvoľniť „dlhovú brzdu“ len preto, aby sa konečne dostavala diaľnica z Bratislavy do Košíc, je populistický krok, ktorý opoziční lídri odmietajú podporiť. Vnímate to rovnako alebo za tým vidíte iné dôvody? 

 

Už som povedal predtým, že úroveň dlhu k HDP nie je bez ďalších vyhodnocovacích faktorov konkrétne pre danú krajinu žiadna mantra. Toto je jednostranné vnímanie a je jednoduché okolo toho „kvákať“. Mňa nezaujíma, čo o tom hovorí ekonóm typu materskej škôlky, ale to je nepodstatné. Aby sme sa na to pozerali realisticky. Pokojne uvoľnime dlhovú brzdu pri dnešnej úrovni dlhu, ak zároveň akákoľvek vláda predstaví racionalizačné opatrenia a hlavne ukáže, ako sa bude menej kradnúť, a potom nech povie: „My tieto a tieto výdavky škrtáme, nikomu neuškodia, nikto nepríde o prácu ani vo verejnom sektore.“ Jednoducho zlodeji dostanú menej a toto môžeme spraviť už teraz v rozpočte.

 

Sme schopní uvoľniť dlhovú brzdu s realistickým plánom, napríklad dostavby diaľnic. Po prvé netreba sa ale pýtať nejakého „palčáka“ za miliónové štúdie, ako to bude prepočítavať. Jednoducho treba ukázať plán diaľnice z Bratislavy do Košíc a nie po úsekoch, ale celkový za realistickú cenu ako zákazku, alebo štátny projekt a treba určiť (finančný) limit. Po druhé netreba stavať projekty typu tunel Višňové, kde sú nakontrahované firmy ako taliansko-slovenské konzorcium Salini Impregilo a združenie Dúha, ktoré má konateľa, ale principiálne pre neho tú firmu zakladal bývalý vysoký funkcionár SDKÚ. Po tretie treba okresať výdavky vo verejnom sektore tam, kde nemajú čo robiť. Napríklad sa pýtam, načo štát založil firmu na oddlženie Váhostavu, ktorá sa volá Slovenská reštrukturalizačná, kde sa šéfom stal Peter Mišík, bývalý šéf nitrianskeho SDKÚ. Mišík stále sedí aj v Slovenskej konsolidačnej, najnovšie spolu s bývalým kádehákom Hrušovským. Berú desaťtisíc za nič. Prídu do roboty, vypijú o desiatej kávu, počkajú na dvanástu, prejdú zo Slovenskej konsolidačnej, ktorá je na Cintorínskej, do desať metrov vzdialenej reštiky sa najesť, potom idú na pivo do Mamuta a idú domov. Prečo platíme ešte aj odvody a všetko za nich z verejných peňazí v  Slovenskej konsolidačnej, ktorá je, mimochodom, úplne zbytočná, lebo celý majetok z takzvaného oddlženia bánk sa rozpredal vrátane všetkých pozemkov? Banky sme oddlžili na úrok občanov. 

 

Ako by mohol štát ušetriť?

 

Keď otvorím štátny rozpočet a pôjdem položku po položke, tak nájdem miliardu eur, ktorá je tam zbytočná, a dám ju preč s tým, že sa nikomu nič nestane v tejto krajine, okrem zopár zlodejov, ktorí budú mať menej. Preto sa pýtam, v čom je problém? Lebo ak by sa tak stalo, tak potom môžu uvoľňovať dlhové brzdy a môžu možno stavať diaľnice a požičiavať si za ešte relatívne slušné úroky. Prečo štát roky nevydá štátne dlhopisy v rozumných nomináciách, čo ja viem maximálne 10 000 eur, a nepredá ich vlastným občanom, aby si mali aspoň ako-tak slušne uložiť peniaze, keď už banky im nič nedávajú? 

 

Prečo tento štát nevie naplniť ani kapitálovú kvótu v Európskej centrálnej banke (ECB), ktorej sme členmi, aby Draghi odkúpil naše dlhopisy v rámci kvantitatívneho uvoľňovania? Na našej kvóte, ktorá síce nie je veľká, ale predsa tam nejaká je, sa momentálne pasú Francúzi, Nemci a Taliani, ktorým Draghi odkupuje dlhopisy navyše, pretože my nevieme vydať ani obyčajné dlhopisy, aby ich ECB odkúpila. Toto je totiž „obed zadarmo“. Čiže bohaté krajiny obedujú zadarmo na úkor slovenskej kvóty, ktorú my nedokážeme naplniť. Je to preto, že nevieme vydať dlhopisy, lebo ak by sa takto dlhopisy vydávali, nebodaj, pre občanov, aby zarobili pár percent na úrokoch, tak by to nebol taký biznis. 

 

Nie je uvoľňovanie dlhovej brzdy v rozpore so snahou o zníženie štátneho dlhu?

 

Pochopte, že tento štát, ktorý vliezol do eurozóny, nevie ani len využiť „obed zadarmo“, ktorý môže dostať tým, že predá Draghimu dlhopisy, ktoré ani nie sú, mimochodom, na trhu. Prečo to ale robíme, keď Francúzi, Taliani a Nemci predávajú nad svoju národnú kvótu? Veď to je smiešne. 

 

V minulom rozhovore sme spolu hovorili o takzvanej dvojrýchlostnej Európe aj o tom, že premiér Fico chce byť v jej jadre a opozícia sa pýta, čo si pod týmto členstvom predstavuje. Sulík dokonca varuje, že by sa nám zadlžovaním mohlo stať to isté, čo Grécku. Je niečo také skutočne možné?

 

Nie. Slovensku sa určite nestane to, čo Grécku, lebo Slovensko na rozdiel od Grécka v roku 1989 ani v roku 2004 pri vstupe do EÚ nevyzeralo ako Grécko. Sulík by sa mal, žiaľ, venovať skôr tomu, aby konečne zrušil ten svoj odvodový bonus a navrhol niečo iné, lebo to je čistý nezmysel. Na tom bonuse by zarobili len bohatí a chudobní by prišli o peniaze. Nebudem to hodnotiť, ale ak sa chce profilovať ako človek, ktorý sa rozumie domácim alebo ekonomickým veciam, mal by trochu zmeniť prístup a prestať sa držať niektorých mantier. To, že sme v eurozóne, že momentálne Grécko sponzorujeme, to je pravda. Je to politická vec. Ak chcú mať Slováci euro, Európsku úniu, tak je potom ťažko s tým niečo spraviť, ale robiť si na tom politickú kariéru donekonečna, to nemá zmysel. Slovensko určite neskončí ako Grécko, lebo Slovensko je, čo sa týka úrovne príjmov, produktivity aj výkonu ekonomiky ešte stále mercedes, kým Grécko nie je už ani trabant.  

 

Ministerstvo hospodárstva na zlepšenie podnikateľského prostredia pripravilo balík 34 opatrení, ktorý sa zameriava na zníženie regulačného zaťaženia. Podnikateľom by mali ročne ušetriť vyše 44 miliónov eur. Nebude to však formou znižovania odvodov ani priamych daní. Nebolo však práve toto účinnejšie? 

 

V roku 2001 som robil prvú správu o podnikateľskom prostredí na Slovensku a odvtedy už bolo tých správ a návrhov balíčkov opatrení na zlepšenie asi šestnásť, lebo každý rok povinne s niečím prídu. Tu sa dostávame na limity rozumu. Nevidím totiž žiaden problém z hľadiska Obchodného zákonníka v tom, aby bolo zriadenie s. r. o. za euro, pretože z logiky podnikania a právnej istoty tu nie je „eseročka“ preto, že to je mimoriadne flexibilná forma podnikania, ale hlavne preto, aby tie vzťahy, ktoré upravuje obchodné právo, boli transparentné a vytvárali určitú dôveru medzi podnikateľmi navzájom aj voči tretím osobám. 

 

Jednoducho nemôžeme liberalizovať všetko tak, aby tu vznikal totálny bordel, pretože potom prichádza platobná nedisciplína a malí podnikatelia nemajú šancu dovolať sa niečoho na súdoch. To je nezmysel. Systém musí mať právnu istotu, ak ju nemá, zbytočne sa tomu venujeme. Ak chcú liberalizovať profesijné služby alebo sektory, kde sú nejaké výhrady alebo povolenia, nech si to prejdú, aj keď tá liberalizácia neprinesie nič extra. Čo sa týka zníženia daní a odvodov, tu je predsa záťaž postavená na DPH a na zdanení obyvateľstva zo závislých príjmov, čiže ak chcú toto nastaviť, tak prosím, ale to nie je a priori problém v podnikateľskom prostredí. 

 

Podľa môjho názoru sa podnikateľské prostredie na Slovensku už nedá veľmi liberalizovať. Bolo by to škodlivé voči právnej istote. Všetky tieto rebríčky podnikateľského prostredia, ktoré vydáva Svetová banka atď. sú principiálne nezmysly. Za Slovensko, za každú krajinu tam reportujú kadejakí zástupcovia korporátnej sféry, ktorí sa neustále sťažujú na všetko. Zástupcovia pracovných agentúr budú stále vypisovať, že pracovné právo je tvrdé, lebo nemajú viac voľných otrokov na zamestnávanie vo firmách. Toto je nezmysel. Potom z toho vychádzajú úplné nezmysly. Podľa tohto sa nemôžeme orientovať, to nemá žiaden vedecký ani faktografický základ. To bola propaganda globalizácie, že liberalizujte, uvoľňujte, pustite zahraničný kapitál, ktorá trvala od roku 1995 a už je dávno aj vo svete kritizovaná. Takto to jednoducho nefunguje. 

 

Ak ide o znižovanie daní a odvodov, áno, jednoznačne súhlasím, ale celý daňový systém na Slovensku treba zmeniť. To nie je o nejakom znižovaní sadzby alebo výnimkách či úľavách pre nízkopríjmové skupiny, to sú doslova a do písmena kozmetické hlúposti. Podobne ako tie debaty o dlhovej brzde bez kontextu a bez toho, aby sa reálne išlo po číslach a argumentoch. Najprv treba konečne vyčistiť ten takmer tridsaťročný politický chliev a potom trebárs uvoľniť aj dlhovú brzdu, lebo inak ten vyvalený hnoj zaplaví príbytky občanov a tí si to budú musieť sami vyčistiť a zaplatiť.