Práca polície je plná stresov a konfliktných situácií. Sú podľa vás príslušníci polície dostatočne psychologicky trénovaní?
Otázka je, čo je kritériom pre “dostatočnosť”. Nijakým tréningom sa nedá dosiahnuť neomylnosť, obzvlášť pri takom zložitom mechanizme, ako je ľudská psychika. Riešením by teoreticky bolo vydať zákaz strieľať na každé unikajúce auto, čo by bolo absurdné vo svojej podstate.
Polícia strieľala v minulosti po unikajúcich autách aj s tragickými následkami pomerne často. Je použitie služobnej zbrane v takýchto situáciách, napríklad ako teraz, keď bol šofér známa firma a polícia ho začala prenasledovať, adekvátne?
Adekvátnosť použitia zbrane nie je psychologický problém. Tým je rozdielnosť vnímania situácie pred a po použití zbrane. Po vojne je každý generálom.
Čo sa vtedy asi tak deje s mysľou zasahujúceho policajta?
V zrýchlenom režime bilancuje. Čo získa a stratí výstrelom.
Ako sa dá účinne proti stresu alebo proti takejto situácii vôbec viesť policajtov?
Stresom môže byť komplexné vnímanie situácie v čase prenasledovania. Nie je možné vylúčiť, že k nepohode prispieva nejaká hypotetická otázka visiaca vo vzduchu – “Čo ste urobili, aby to auto nikoho nezrazilo, nehavarovalo“ a podobne.
Polícia sa háji tým, že unikajúce auto ohrozilo iných účastníkov premávky. Z pohľadu postupu je ich správanie korektné, ale zo slov, že až po zastavení sa zistilo, že v aute boli aj iné osoby, sa dá tušiť, že policajt v čase streľby ani nevedel, kto je v aute. Nie sú iné možnosti, ako hneď strieľať, najskôr síce do vzduchu, ale potom na ľudí?
Tu je azda možné úplne uveriť tomu, že policajt nechcel nikoho zraniť. Tak z ľudského hľadiska, ako aj z profesijného.
Pamätáme si ešte na streľbu na študentov na diaľnici v roku 2013, na strieľanie na auto s podpredsedom parlamentu, teraz táto udalosť. Nie je toho viac ako treba?
Jeden prípad je vždy viac ako nám treba. Potrebujeme, aby všetko hladko prebiehalo. Žiaľ, nestane sa tak vždy. Zmysel to má vtedy, ak to prispeje k tomu, aby sa nič podobné neopakovalo, čo si vzhľadom na ľudskú nedokonalosť a omylnosť neviem predstaviť. Verejnosť citlivejšie reaguje na rôzne omyly, hoci sú s rovnakým následkom. Napríklad opravár výťahu, ktorý si odtrhol hlavu pri údržbe výťahu pri náhodnom pohybe, sa nestal takým predmetom záujmu.
Keď sa spýtam opačne, ide o ďalší, povedzme kontroverznejší prípad použitia služobnej zbrane. Opäť je to v médiách. Nemôže mať táto skutočnosť zlý vplyv na prácu radových policajtov, ktorí sa možno budú báť použiť zbraň? Neberie im to relevantnú rozhodovaciu právomoc v danej situácii?
Každý používateľ zbrane má vnútornú preferenciu – viac alebo menej pravdepodobne použiť. Niektorí potenciálni držitelia tvrdia, že zbraň nepoužijú za žiadnych okolností. Nevedia však vysvetliť, načo im potom je. Je potrebné si uvedomiť, že rovnako neadekvátne môže byť použitie, ale aj “nepoužitie” zbrane. Pokiaľ je niekto ochotný prevziať na seba riziko (ne)adekvátneho použitia zbrane, tak by mal byť za to aj primerane spoločensky ocenený.
Kde je hranica, keď policajt bez akýchkoľvek pochybností môže vystreliť v podobnej situácii na auto?
Pochybnosti sú naše vnútorné, vznikajú v dôsledku zvažovania okolností a absencia pochybností je skôr negatívny faktor. Určite, ak by sa z unikajúceho auta strieľalo, nikto by nepochyboval o adekvátnosti použitia zbrane. Ilustráciou zložitosti posudzovania je dodatok, že ani to nie je jednoznačné s ohľadom na prítomnosť iných osôb v aute, ktoré s konaním strelca v unikajúcom aute nemusia súhlasiť a sú vlastne rukojemníkmi.
