Presne pred 70 rokmi obesili prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa. Exekúcii predchádzal niekoľkomesačný súdny proces. Prečo Tisa popravili? Z čoho bol vinný?
Pri otázke, či bol Tiso vojnový zločinec, treba najprv vyriešiť definíciu pojmu “vojnový zločinec”. Tá bola iná pred 2. svetovou vojnou, iná po 2. svetovej vojne a odlišná je dnes. Navyše sa dá definovať aj v rovine právnickej terminológie, ale aj v politickej rovine. Politická definícia je prípad nášho prvého prezidenta Jozefa Tisa. “Víťazné” mocnosti USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a ZSSR 8. augusta 1945 uzavreli Londýnsku dohodu o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Osi. Podľa nej mali byť potrestaní predstavitelia štátov združených v Osi. Čiže už len skutočnosť, že nejaký štát bol členom mocností Osi, jeho predstaviteľov „robilo“ vojnovými zločincami. Keďže Slovenská republika pristúpila k paktu, de facto sa na jej predstaviteľov vzťahovala aj definícia vojnového zločinca.
Bol súd spravodlivý alebo išlo len o spolitizovanú frašku? Zaslúžil si bývalý prezident smrť alebo sa stal obeťou sprisahania Čechov a evanjelikov, ako sa to tiež označuje?
Nebol to klasický súdny proces, ako ním neboli nijaké povojnové retribučné procesy. Boli to politické súdne procesy, kde sa ich protagonisti netajili tým, že konajú z pomsty, teda nie spravodlivo. Navyše Tisa súdili za činy, ktoré v čase jeho vlády neboli trestnými činmi. To je protiprávne. Kolektívna vina neexistuje. Teda ani Česi, ani evanjelici nemajú kolektívnu vinu na Tisovej poprave. Slovenskí evanjelickí biskupi sa zastali spoločným listom Tisa a žiadali udelenie milosti pre neho. O Tisovu smrť sa usilovali konkrétni ľudia. Jedným z takých bol určite prezident Edvard Beneš, ktorý sa už v londýnskom exile netajil tým, že Tisa nechá popraviť. Druhou veľkou skupinou s nenávistným postojom voči Tisovi boli komunisti.
Po vojne sa na Slovensku nepochybovalo, že Tisa postavia pred súd. Len rozdiel bol v tom, aké boli predstavy, ako bude súd vyzerať, aký vynesie rozsudok a v prípade absolútneho trestu sa takmer naisto predpokladalo udelenie milosti. Prečo nakoniec taký dramatický priebeh súdu a po ňom absolútny trest?
Národný súd v Bratislave bol mimoriadny súd a jeho rozsudky boli prijímané skôr v politickej rovine než právnej. Činnosť prezidenta Tisa nebola objektívne posúdená – zo siedmich sudcov boli piati komunisti, vrátane predsedu súdneho tribunálu Igora Daxnera. Z priebehu celého procesu vidno, že definícia vojnového zločinca v prípade Jozefa Tisa bola len v politickej rovine v povojnovej realite silne skresleného vnímania spravodlivosti, kde nebol ako vojnový zločinec (zločin proti mieru, zločin proti ľudskosti) odsúdený Stalin, ani iní predstavitelia spojeneckých mocností, ktorí vo vojne používali tiež neprípustné spôsoby vedenia vojny, ako bolo zámerné bombardovanie civilných objektov a použitie jadrových zbraní.
Tiso bol ako katolícky kňaz pre mnohých Slovákov nespochybniteľnou autoritou. Navyše sa stále tešil nesmiernej popularite. Nebola jeho poprava chybou?
Tiso bol pre veľkú časť Slovákov autoritou ako politik, bojovník za politickú autonómiu Slovenska počas celej existencie I. ČSR. Dosiahnutie slovenskej štátnosti, možno nie v najšťastnejšej medzinárodno-politickej konštelácii, a jej pomerne úspešná existencia, posilnili Tisovu autoritu. Jeho odsúdenie a popravu väčšina chápala ako ortieľ nad myšlienkou slovenskej štátnosti a ako víťazstvo jeho oponentov spred roku 1938 – komunistov a československy, resp. pragocentricky orientovaných slovenských politikov.
Hlavným bodom Tisovej obžaloby sa stalo obvinenie z rozbíjania Česko-Slovenska. Paradoxne išlo o najslabšie miesto obžaloby, čo Tiso obratne využil pri svojej obhajobe. Prečo nebol súdený z iných zločinov, o ktorých sa hovorí dnes?
Charta Medzinárodného vojenského tribunálu, ktorou bol zriadený Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu a upravený Norimberský proces, stanovila, kto a ktoré zločiny budú potrestané. Stanovila tri kategórie zločinov súdených pred vojenským tribunálom: zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Dve kategórie z nich (zločiny proti mieru a zločiny proti ľudskosti) neboli vtedy kodifikovanými normami medzinárodného práva. Zločin proti mieru bol definovaný politicky (“plánovanie a uskutočnenie útočnej vojny, ako aj účasť na spoločnom pláne agresie, alebo na sprisahaní, vedúcom k nej”) a platil iba pre mocnosti Osi a paradoxne neplatil pre “víťazné mocnosti”, medzi ktoré patril Stalinov totalitný Sovietsky zväz, ktorý sa podieľal spolu s Nemeckom na útočnej vojne proti Poľsku, viedol agresívnu vojnu proti Fínsku (december 1939 – marec 1940), uskutočnil anexiu časti Rumunska (jún 1940, Bessarábia a severná Bukovina) a suverénnych pobaltských štátov Litvy, Lotyšska a Estónska (júl – august 1940). Slovenská republika sa podieľala na útočnej vojne proti Poľsku a proti ZSSR. Jej participácia bola podmienená “ochrannou zmluvou” s Nemeckom, čiže nemala inú voľbu. Pozíciu prezidenta Tisa po vojne takto vnímal aj mníchovský kardinál Michael Faulhaber (popredný odporca nacizmu a tvorca textu pápežskej encykliky “proti nemeckému novopohanstvu” Mit brennender Sorge v roku 1937), ktorý sa pred spojeneckou správou zastal Tisa slovami: „Pretože Dr. Jozef Tiso vo svojej krajine napriek mnohým ťažkostiam udržal živý náboženský život, prosím vás, aby ste ho nestavali na jednu úroveň s inými politickými vodcami bývalých nepriateľov spojeneckých mocnost.í” (Jürgen Bevers: Der Mann hinter Adenauer: Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz der Bonner Republik, Ch. Links Verlag, 2009, s. 216.). V súdnom procese bol Tiso obvinený aj zo zločinov proti ľudskosti, ale nebol súdený za to, že „deportovaných židov poslal na smrť“, ako to dnes smelo a bez seriózneho preskúmania tvrdia mainstreamové média. Dávali mu vinu za deportácie židov, ale nie za to, čo sa s nimi neskôr stalo vo vyhladzovacích táboroch, lebo v čase deportácií od marca do októbra 1942 sa ozaj nevedelo o pripravenej nemeckej genocíge (rozhodlo sa o nej len januári 1942 na tajnej porade vo Wannsee). Deportácie židov a iných obyvateľov Slovenska po septembri 1944 (keď už boli aj overené správy o genocídnych praktikách v koncentračných táboroch) boli už v nemeckej réžii, lebo Slovenská republika bola okupovaným územím. Slovenské štátne orgány majú za ne len čiastočnú zodpovednosť.
Tiso počas celého súdneho procesu neprejavil známky ľútosti. Čím si to vysvetľujete?
Otázka mieri na zločiny proti ľudskosti, ktoré mal ľutovať? Tiso ako katolícky kňaz sa nemal stotožniť s nijakou rasistickou ideológiou, lebo odporovala katolíckej viere. V súdnom procese boli Tisovi podsúvané informácie o genocíde, ktoré si on vo väzení nemohol overiť. Myslím, že preto sa vyhýbal odpovedi. Vynášať morálne súdy však nepatrí historikom. Tí majú rekonštruovať udalosti, ako sa skutočne v minulosti stali.
Zmeniť Tisov osud mohla vláda, ktorá o ňom hlasovala, alebo Beneš, no nespravili tak. Prečo?
O výsledku súdneho procesu s Tisom bolo politicky rozhodnuté skôr, ako sa začal. Dôvody popravy boli politické. Obnovená ČSR sa chcela zásadne dištancovať od Slovenskej republiky zo 14. marca 1939 a princíp slovenskej štátnosti mal byť zadefinovaný ako nelegitímne konanie a prísne potrestaný ako výstraha pred pokusmi o jej znovunastolenie.
S pozíciou a vnímaním Tisa úzko súvisí aj jeho vlastné vnímanie seba samého – ako martýra, ako bojovníka za slovenský ľud. Do akej miery boli tieto prívlastky adekvátne?
Toto nemôže historik vôbec posudzovať. Ak sa Tiso skutočne cítil mučeníkom slovenskej štátnosti a zanechal to aj písomne, treba toto akceptovať ako dokument o jeho zmýšľaní. Nazdávam sa, že človek bezprostredne pred popravou asi ťažko žartuje.
