Prečo a kedy podľa vás ľudia v Európskej únii a USA, teda v euroatlantickej civilizácii, prestali veriť mainstreamovým médiám, oficiálnym štruktúram a tradičným politickým stranám? Aká hlboká je vlastne táto priepasť a čo by sa malo urobiť, aby sa zaplnila či premostila?
To je ťažká otázka. Domnievam sa, že to bol dlhodobý proces. V niektorých veciach by sa dal jeho začiatok odvodiť od konca studenej vojny. Falošná jednoduchosť svetonázoru „dobrý verzus zlý“ ho navyše povzbudzuje. Na tento vývoj možno nahliadnuť aj ako na vzostup jednoduchého marketingu politikov rovnako ako na rozmnoženie informačných zdrojov prostredníctvom internetu. Stále máme ale politické štruktúry, ktoré sú postavené na modeloch, ktoré vznikli pred mnohými desaťročiami, hoci sa spoločnosť stáva zložitejšou a roztrieštenejšou. Avšak je toho veľa, čo by malo byť pre nápravu existujúceho systému urobené. Špeciálne sa treba snažiť riešiť také záležitosti, ako politickú korupciu či nedostatok priamych kontaktov medzi obyčajnými ľuďmi a ich reprezentáciou v Európskom parlamente. Z dlhodobejšieho hľadiska potom musíme zodpovedne premýšľať o tom, ako demokratickú politiku všeobecne rozvíjať.
Nie je jedným z dôvodov tejto priepasti nedôvery napríklad brexit? Ako môže vystúpenie Anglicka EÚ ovplyvniť?
Brexit, samozrejme, je produktom krízy legitimity. Tesná väčšina voličov nebola ochotná veriť Bruselu a ich vlastným politickým a podnikateľským elitám a namiesto toho často verili veľmi extrémnym tvrdeniam o tom, ako im vystúpenie z EÚ zabezpečí lepší život. Tragická irónia je teraz v tom, že väčšina britských voličov by aktuálne chcela radšej zostať v Európskej únii, avšak politici sa neodvážia vrátiť sa opäť k voľbe.
A ako to zmení EÚ? To je ťažko povedať, ale určite to zanechá Úniu a profesionálnych byrokratov Európskej komisie na zásadnom rázcestí. Dúfam, že pochopia, že ich politický záväzok navždy uzavretej politickej únie sa míňa s túžbami mnohých Európanov, takže je nutné, naopak, reformovať okrem iných vecí často nemotorné a zle fungujúce inštitúcie. Avšak obávam sa, že namiesto toho budú len vzdychať úľavou, že Briti, vždy najotvorenejší oponenti v Únii, už teraz nerobia problémy, a budú pokračovať ako predtým. Keď sa táto predpoveď naplní, tak ich arogancia možno spustí v blízkej budúcnosti ďalšie exity.
Vyhlásili ste, že administratívy Donalda Trumpa a Vladimira Putina sú si podobné, pretože sú obe nepredvídateľné. Vidíte u týchto dvoch tímov ešte nejaké ďalšie podobnosti?
Tých je veľa. Oba sú založené skôr na osobných vzťahoch so šéfom než na úradných štruktúrach a pozíciách. V oboch prípadoch sú rozhodnutia robené mimo dohľadu a predkladané ako nariadenia skôr než ako dôvody na diskusiu. Oba tímy si nesúhlas vykladajú ako zradu a vedie to k odvetným opatreniam. Hoci sú, samozrejme, veľké rozdiely medzi Ruskom a USA, napríklad v zotrvávajúcej sile amerických inštitúcií. Kým Trumpovmu Bielemu domu nastavujú procesné zrkadlo, tie ruské predstavujú pre Putinov Kremeľ len veľmi malý dôvod na obavy.
Je Trump naozaj takou hrozbou pre demokraciu v USA?
Je to smutné, ale verím, že je, a to nielen v priamom zmysle toho slova. V prvom rade má so svojimi blízkymi spolupracovníkmi, obvzlášť s jeho radcom a ideológom Stephenom Bannonom, veľmi málo rešpektu pre demokratické procesy a ideály amerického systému. Ten človek je šťastný, že môže svojimi rozmarmi ovládať výkonnú moc. Problém je v tom, že Trumpovo víťazstvo ovplyvnilo aj politikov, takže môžeme vidieť jeho oponentov v pokušení tiež porušovať pravidlá alebo ich postupne oslabovať, napríklad prostredníctvom únikov zo spravodajskej komunity a ich nadšeného publikovania v médiách, ktoré sú proti Trumpovi. Ak sa z toho stane pravidlo, obávam sa, že pôjde o obrovskú škodu pre americkú demokraciu. Na druhej strane som presvedčený, že prežije a priebehom týchto testov sa ozdraví.
Ruské voľby sa veľmi nelíšili od tých v časoch ZSSR. Strana Jednotné Rusko jasne zvíťazila a v Štátnej dume zostali rovnaké štyri strany, ktoré tam sú už dlho. Kedy si myslíte, že Putinovmu režimu dôjde dych, a čo bude hlavným dôvodom?
Ruské voľby, či už parlamentné, alebo prezidentské, sú ukážkou politického divadla a neprinesú žiadnu zmenu. Nepredpokladám žiadne solídne opozičné hnutie tak dlho, pokiaľ bude Putin pri moci. Takže čakáme na neho, keď sa vzdá moci, zomrie alebo – možno najpravdepodobnejšie – bude zvrhnutý prevratom, zinscenovaným určitou politickou elitou. V druhom prípade by sa pre niektorú mocnú skupinu mohol stať veľmi nebezpečným, pretože vnáša krajinu do vojny, alebo aj pre stagnáciu vedúcu k hrozbe nepokojov. Avšak od podobných scenárov sme ešte veľmi vzdialení.
Odchádzajúci štátny tajomník pre európske záležitosti Tomáš Prouza pre CNN okrem iného vyhlásil, že šírenie nepravdivých správ a ruská propaganda sú najväčšou hrozbou, ktorej bola Európa vystavená od tridsiatych rokov minulého storočia. Súhlasíte?
Je to problém, ale nevnímam ho za taký druh hrozby, ako veľa ľudí naznačuje. V mnohých ohľadoch je šírenie nepravdivých správ skôr odrazom reality než príčinou krízy legitimity zvierajúcej Západ. Úprimne si myslím, že korupcia a politická apatia sú oveľa väčšími problémami.
Ako často sa ocitáte tvárou v tvár ruskej propagande a ako sa jej bránite?
Isteže sa jej s poznávaním a štúdiom Ruska človek nevyhne. Naopak, sa s ňou stretáva viac a viac a ide o veľmi mocný nástroj vplyvu. Avšak v oficiálnych zdrojoch a štátom mocne kontrolovaných či aspoň ovplyvňovaných médiách nie je všetko len propaganda. Navyše existuje mnoho skvelej a serióznej novinárčiny v tlači a na internete. Nakoniec podobné je to s protiruskou propagandou. Prácou bádateľa je síce na oboch stranách rozpoznať a odvrhnúť lži, skreslenia a preháňanie, avšak nad nimi aj premýšľať pre lepšiu predstavu, aké posolstvo nimi chcú ich pôvodcovia oznámiť. Snažím sa nenechať propagandu tvarovať moje názory, no chcem si tiež zachovať otvorenú myseľ, pretože nie všetko, čo Rusi hovoria, je lož, rovnako ako nie všetko, čo Západ tvrdí, je pravda.
