Na svojej prvej ceste v Štokholme som sa navzdory dôraznému varovaniu miestneho policajta vybral s fotoaparátom v ruke do prevažne prisťahovaleckej štvrte Rinkeby na konečnej metra modrej linky T10, kde nedávno na parkovisku v centre štvrte rozzúrený dav prisťahovalcov zapálil osem áut, hádzal kamene po policajtoch a fyzicky napadol fotografa miestnych novín, ktorému odcudzil fotoaparát. Príčinou nepokojov bolo údajne zadržanie miestneho mladíka, podozrivého z predaja drog. V Rinkeby som si pripadal ako v nejakom arabskom či africkom meste, pretože kolorit štvrte tvorili prevažne ženy oblečené v čiernych burkách, iným boli spod nikábu vidieť iba oči.
Prvé, čo som si všimol, bola jedna z desiatok rumunských žobráčok, ktoré v Štokholme sedia a žobrú takmer pred každým supermarketom a vo vestibuloch metra. Ďalšia mala na chodníku rozložené bazárové veci na predaj. V ponuke jej „bazára“ boli schodené športové topánky značky Nike, obrazy, použité hrnce, či dokonca žehlička. Neďaleko stál rumunský predavač falošných značkových voňaviek Versace a keramických nožov, ktorý si rovnako ako väčšina miestnych obyvateľov neželal, aby som ho fotil. Pred fotením ľudí ma napokon varoval sýrsky zamestnanec ochranky miestneho supermarketu, ktorý nedávne nepokoje označil za ojedinelý incident a informácie médií o Rinkeby za nafúknutú bublinu.
Rinkeby označil za multikultúrnu štvrť, kde medzi prisťahovalcami a miestnymi obyvateľmi nie sú žiadne problémy. Moja cesta potom smerovala do knižnice, kde som objavil učebnicu švédčiny pre začiatočníkov s ilustráciami chlapca Mohameda. Jedna ilustrácia v učebnici ma zvlášť zaujala, znázorňovala Mohameda, ako uteká pred policajtmi. O dva dni som sa do Rinkeby vrátil, prešiel som a nafotil jedno z miestnych sídlisk, na ktorom ma prekvapilo, aké bolo čisté a udržiavané. Väčšina detských ihrísk bola veľmi pekná. Po prechádzke sídliskom som navštívil mešitu v centre štvrte, spojenú s islamským kultúrnym centrom, kde sedeli prevažne Somálčania. Jeden z nich ma po chvíli so slovami „go out!“ vyhnal bez toho, aby som tu čokoľvek fotil či kohokoľvek obťažoval. Spoznal som tak „pohostinnosť“ tých, ktorí ju sami vyžadujú. V centre Rinkeby práve prebiehala náhodná policajná kontrola – tak ako každý deň popoludní, pretože tu nie je policajná stanica. Policajná stanica s 250 policajtmi tu údajne kedysi stála, ale bola zrušená. Následne som navštívil jednu z ďalších prevažne prisťahovaleckých štvrtí Tensta.
Kto zabije policajta, dostane sa do raja
Výzdobu stien stanice metra tvoril aj nápis „přátelství“ v češtine. Po výstupe z vestibulu metra von mi skupina mladíkov priateľsky ponúkala hašiš. Niekoľko somálskych mladíkov stálo pod televíziami pri stávkových termináloch. Pravdepodobne trávili svoj čas tipmi futbalových zápasov. Potom som sa presunul na konečnú linky metra T10 s názvom Hjulsta, kde pred turniketmi nie sú umiestnené kamery. Potom, keď som pred vestibulom metra vyfotografoval skupinu mladíkov, ku mne dvaja z nich prišli a jeden z nich sa mi začal vyhrážať, že ak snímky okamžite nevymažem, tak mi rozbijú fotoaparát. Ďalší deň som navštívil mešitu pri stanici metra Medborgar blízko centra Štokholmu. Moslim z Maroka mi tu tvrdil, že obavy z prisťahovalcov sú vyvolávané umelo. Večer som v jednom hosteli viedol rozhovor so Somálčanom Sakim, ktorý hájil ženskú obriezku typu sunna slovami: „To je, keď odrežú len málo,“ a medzi palcom a ukazovákom mi ukazoval polcentimetrovú medzeru. Saki dodal, že by ju svojej dcére nechal urobiť, pretože je sunnita a verí v sunnu. Sunniti sú podľa jeho slov jediní správni moslimovia.
Malmö, Rosengård
Moja ďalšia cesta viedla do tretieho najväčšieho švédskeho mesta Malmö na juhu Švédska. Malmö je správnym strediskom provincie Skåne a má 290 000 obyvateľov vo ôsmich rôznych lokalitách, z čoho približne tretinu tvoria prisťahovalci. Malmö v súčasnosti zažíva architektonický rozmach. Potom, keď jeho návštevníci opustia brány vlakovej stanice, plnej luxusných reštaurácií, kaviarní a obchodov, sa pred nimi objaví mix udržiavaných historických budov a mostov s niekoľkými modernými stavbami postavenými vo futuristickom štýle, okolo ktorých stojí niekoľko bizarných sôch. Medzi jednu z najbizarnejších patrí obrí bronzový revolver so zauzlenou hlavňou. Bohužiaľ, však vzhľadom na okolnosti ide skôr o zbožné prianie tvorcu sochy ako o dennú realitu Malmö. Ďalšia socha je v tvare gigantického mramorového štvorca, uprostred ktorého je obrovská diera, cez ktorú je vidieť jeden zo symbolov mesta – starý maják.
Pri ceste k majáku som prešiel okolo dvoch historických mostov, na ktorých nechýbali – azda vo všetkých švédskych mestách prítomní – rumunskí žobráci. Podľa niektorých zdrojov je ich po celom Švédsku 4 000 až 5 000. Niekoľko sto metrov od majáka je postavený most s jednou zaoblenou stranou pripomínajúcou obriu hojdačku či kolotočovú atrakciu. Miestni ma uistili, že nejde o ďalší architektonický výstrelok, ale o plne funkčný zdvíhací most, ktorý sa zdvihne v prípade, že sa pod ním chystá preplávať loď. Niekoľko sto metrov chôdze za týmto mostom sa ocitneme na ploche plnej rozostavaných moderných budov.
Tie budú postavené okolo pýchy mesta – 190 metrov vysokej dominanty Malmö, futuristického mrakodrapu s názvom Turning Torso, ktorý vyzerá, ako keby ho niekto otočil okolo jeho vlastnej osi. Mrakodrap bol dokončený len pred pár rokmi. Cieľom návštevy Malmö však bola štvrť s názvom Rosengård (Ružový dvor). Toto panelové sídlisko tu bolo vybudované na zelenej lúke v rokoch 1967 až 1972 v súvislosti s plánom Miljonprogrammet. Na ploche 332 hektárov v ňom žije 23 563 obyvateľov, z ktorých tvoria vyše 80 % prisťahovalci prevažne z Iraku, Afganistanu, Libanonu, Palestíny, Sýrie a krajín bývalej Juhoslávie.
Pred niekoľkými rokmi vo štvrti zúrili nepokoje medzi prisťahovalcami a políciou. Keď sa v Štokholme spýtate miestnych na najškaredšie miesto v celom Švédsku alebo na ukážkovú no-go zónu, väčšina Švédov vám odpovie, že je to práve štvrť Rosengård v Malmö, ktorú často nazývajú getom. O tunajších panelových domoch sa vo Wikipédii píše ako o nevzhľadných sivých blokoch budov. Do Rosengårdu som sa zviezol autobusom č. 5. Čakal som, že uvidím bloky špinavých panelákov, pod ktorými sa budú váľať hromady odpadkov v štýle košického sídliska Luník IX alebo západočeského Chanova. Musím sa priznať, že som bol potom, keď som vystúpil z autobusu, milo prekvapený. Pred miestnym supermarketom som síce opäť narazil na rumunské žobráčky, ale bloky panelových domov v Rosengårde vyzerali lepšie, ako som čakal.
Pri vstupe na sídlisko stálo niekoľko drevených búdok, na ktorých ma zaujali grafity znázorňujúce arabského chlapca sediaceho pod rozkvitnutým stromom, ako z diery v ľade rybárskym prútom vyťahuje zlatú rybku. Na klinike v Rosengårde sú nápisy nielen vo švédčine, ale aj v arabčine. Neďaleko je bagdadské kultúrne centrum, ktoré údajne slúži aj ako miestna mešita. Väčšina panelových domov je obložená tehlami.
Okolo je väčšinou vysiata tráva a na zemi je pomerne čisto. Cestou som stretal moslimky v burke, ale videl som aj niekoľko nezahalených, európsky oblečených Arabiek. Na sídlisku je pekné futbalové ihrisko, ktoré tu nechal postaviť miestny slávny rodák, futbalista Zlatan Ibrahimović. Neďaleko je kostol a vedľa neho pekne upravené záhradky. Človeku, ktorý je tu na návšteve, sa nechce veriť, že sa ocitol na mieste, ktoré ostatní nazývajú no-go zónou. Všade na zemi je pomerne čisto. Cestou späť som stretol mladého Iračana, ktorý zametal cestu a zbieral odpadky. Udivene som sa ho pýtal, ako je možné, že všetci hovoria o Rosengårde ako o špinavom gete, plnom drogových dílerov, kam by v živote nevkročili. Iračan mi obstojnou angličtinou odpovedal, že to, čo sa o Rosengårde píše v médiách, sú nezmysly.
Zároveň však pripustil, že sídlisko ešte pred piatimi rokmi vyzeralo príšerne a bola tu oveľa vyššia kriminalita. „Povesť sídliska kazia miestni kriminálnici,“ povedal mladík. Keď som sa ho spýtal, koľko percent obyvateľov sídliska sa podľa neho živí kriminálnou činnosťou, odvetil, že to odhadom môže byť niečo medzi desiatimi až pätnástimi percentami. Potom mi úprimne povedal, že neďaleko miesta, kde sme spolu hovorili, bol pred pár dňami niekto zastrelený. Dodal, že v Malmö sa od začiatku roka stali už 3 vraždy. Po chvíli nášho rozhovoru k nemu prišiel jeho kamarát, mladý policajt. Ten väčšinu vecí potvrdil. S rozpačitými pocitmi som sa vybral priamo na policajnú stanicu v Rosengårde, kde som čakal na niekoho, kto by mi mohol poskytnúť krátky rozhovor.
Po chvíli prišla policajtka. Na otázku, aká národnosť v Malmö pácha najviac trestných činov, mi odpovedala, že švédska polícia nedisponuje evidenciou trestných činov na základe národností. Povedal som jej, že som sa dozvedel, že v Malmö boli od začiatku roka spáchané 3 vraždy. Policajtka mi so severským pokojom odpovedala, že rozhodne išlo o viac vrážd ako „len“ o tri. Jej kolegyňa doplnila, že išlo o osem vrážd. Odpoveďou som bol šokovaný a „Ružový dvor“ som opúšťal s rozporuplnými pocitmi.
Štvrť Kista, demonštrácia v centre Štokholmu
Nasledujúci deň som sa vo švédskych novinách dozvedel, že pred dvoma dňami bol v štokholmskej štvrti Kista spolu so svojím spoločníkom zastrelený Merhawi Aregai, vodca gangu Lejonen (Levy), ktorý mal bohatý trestný register, plný ťažkých zločinov spojených s predajom drog, lúpežnými prepadnutiami a nelegálnym držaním zbraní. Rýchlo som sa vydal hľadať miesto činu do štvrte Kista, ktorá sa nachádza niekoľko staníc od konečnej linky metra T11. Udivilo ma, že väčšina Švédov, ktorých som sa na to pýtal, vôbec nevedela, že v ich štvrti došlo pred dvoma dňami k dvojnásobnej vražde. Tí, ktorí to vedeli, zase nepoznali presné miesto incidentu. Tam ma naviedol až zamestnanec ochranky v obchodnom centre a cestu mi spresnila štvorica mladých Švédok, ktoré tvrdili, že sú tu problémy skôr s prisťahovalcami tzv. druhej a tretej generácie. Na otázku, aké problémy, mi dievčatá odvetili, že ide najmä o lúpežné prepadnutia.
Keď som sa ich opýtal, či sa obeťou lúpežného prepadnutia stala niektorá z nich, zhodne mi odpovedali, že nie. Na mieste vraždy priamo pred materskou škôlkou som našiel už len črepy z prestrelených okien auta a obďaleč pod stromom niekoľko horiacich sviečok, ktoré na miesto pravdepodobne priniesli príbuzní zastreleného gangstra. O deň neskôr som sa v centre Štokholmu zúčastnil na demonštrácii na podporu člena jednotky pre boj so závažným zločinom, švédskeho policajta Petra Springareho z mesta Örebro, ktorý je v súčasnosti (pre svoje politicky nekorektné výroky na adresu prisťahovalcov, ktoré pred niekoľkými týždňami napísal na Facebooku a v ktorých okrem iného uvádzal etnicitu páchateľov vo Švédsku) vyšetrovaný pre podozrenie z trestného činu podnecovania k rasovej nenávisti. Na transparentoch na jeho obranu boli nápisy ako „Podporujeme Petra Springareho“, „Policajnú stanicu do každej obce“, „Švédi a prisťahovalci z verejného sektora, podporujte Petra Springareho!“, „6 500 znásilnení za rok, dočerta, je to okej?“ a „To už stačilo!“.
Moje pocity zo švédskych imigračných štvrtí sú rozporuplné a dali by sa zhrnúť do niekoľkých viet: Pre človeka, ktorý v prevažne prisťahovaleckých štvrtiach nežije, je v nich len na návšteve, okolo seba vidí čisté a upravené okolie a nie je svedkom žiadneho kriminálneho činu, môže byť ťažké uveriť skutočnej realite vo forme vysokej kriminality, ktorá je doménou práve prisťahovaleckých štvrtí. Reálny život v týchto štvrtiach tak môže byť na hony vzdialený tomu, akým dojmom štvrte pôsobia na ich náhodného návštevníka.
autor: Vít Hassan
