Éra prvej Slovenskej republiky stále rozdeľuje ľudí minimálne na dve skupiny. Prečo to tak je?
Vznik Slovenského štátu, ako aj jeho 6-ročná existencia, ešte stále rozdeľuje slovenskú spoločnosť. Svoju úlohu zohráva pritom dosť závažný argument, konkrétne nízky stupeň poznania historických faktov a reality. Všeobecne prevláda názor, že Slovenský štát vznikol ako výraz tisícročnej snahy o emancipáciu slovenského národa. Je to jeden z najrozšírenejších mýtov, ktorý sa po vzniku štátu stal súčasťou vládnej propagandy. Skutočnosť je iná: Slovenský štát vznikol ako dôsledok tlaku Adolfa Hitlera na Jozefa Tisu, ktorý v marci 1939 (až do októbra t. r.) bol najvyšším predstaviteľom štátostrany – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. O tomto jestvuje dostatok prameňov, ktoré situáciu okolo vzniku nového štátneho útvaru dostatočne vysvetľujú, a hlavne dokumentujú.
Mal v marci 1939 J. Tiso inú možnosť ako cestovať do Berlína na rozhovory s Hitlerom?
Je to jedna z mnohých otázok, ktorými sa súčasníci zaoberajú. Tiso cestoval do Berlína na pozvanie vodcu, a to sa predsa nemohlo ignorovať! Nebol sám, s kým Hitler potreboval hovoriť, keďže mienil napredovať v expanzii na východ. V treťom zväzku prejavov a rečí J. Tisu, ktorý som pripravila do tlače, je uverejnený prepis rozhovorov medzi vrcholnými predstaviteľmi oboch štátov vrátane „rozhovorov“, ktoré boli priamym dôsledkom zvolania Slovenského snemu, kde sa rozhodlo o vzniku štátu. Inú možnosť teda nemal. Mal ju však neskôr, keď nastali deportácie, a tu zlyhal.
Čo by ste, možno zjednodušene, uviedli ako pozitívne z toho, čo priniesol Slovenský štát, a čo bolo podľa vás negatívne?
Skutočne len veľmi zjednodušene možno povedať, že Slovenský štát, ktorý fungoval ako satelitný štát nacistického Nemecka a nad ktorým držalo Nemecko ochrannú ruku, mal všetky znaky totalitného štátneho útvaru. Je to len jeden z negatívnych znakov. Bol úzko prepojený na nemeckú politiku a možno povedať, že v mnohých ukazovateľoch bol od nej závislý. Tú totalitu charakterizovala absencia akejkoľvek oponentúry, opozície, pretože všetky politické strany až na jednu boli zlikvidované a mali zakázané vyvíjať akúkoľvek činnosť. Ďalším negatívnym prvkom bolo flagrantné porušovanie základných ľudských práv jednej z menšín, ktoré žili na území Slovenského štátu: do koncentračných táborov v okupovanom Poľsku bolo deportovaných takmer 70 000 Židov, ktorí stratili nielen dôstojnosť človeka, ale ešte pred ich zavraždením arizáciou prišli o svoj majetok a pre štát sa stali obrovským problémom, ktorý Slovensko riešilo ich vysťahovaním. Z uvedeného počtu deportovaných Židov prežilo len niekoľko stovák.
A predsa len niečo pozitívne?
Samozrejme, nič nie je len čierne alebo biele. To isté platí aj v tomto prípade. Dá sa hovoriť o akejsi ekonomickej produkcii, ale tá opäť bola naviazaná na nemecké hospodárstvo. Nevynímam napríklad kultúru, výtvarné umenie i písané slovo a do istej miery aj rozmach školstva.
Ako sa dnes treba pozerať na tieto dejiny Slovenska?
Táto etapa moderných slovenských dejín je ešte stále čiernym miestom. V každom prípade treba poznať vlastnú minulosť. Bez poznania súvislostí sa žiadny národ, a ani slovenský, nemôže posunúť vpred. Po zmene politického režimu v novembri 1989 vzniklo veľa odborných štúdií a monografií, ktoré objektívne sledujú vývoj tejto etapy našej spoločnosti. Aj v Historickom ústave SAV vyšla nedávno monografia pod názvom Slovenská republika 1939 – 1945, v ktorej sa špičkoví slovenskí historici chopili neľahkej úlohy – z mnohých uhlov pohľadu zmapovať dejiny šesťročného jestvovania tohto štátu. Na tieto dejiny sa jednoznačne treba dívať cez prizmu poznania reality, súvislostí, vnútornej aj zahraničnej politiky, ale aj zodpovednosti najvyšších štátnych predstaviteľov za podľa môjho názoru vedomé nastolenie totalitného režimu so všetkými dôsledkami, ktoré ho sprevádzali.
Ako by ste hodnotili výrok bývalého arcibiskupa Jána Sokola o prvej SR: „Tu bol blahobyt, nič nám nechýbalo. Pritom bola vojna.“ Ako sa pozeráte na tento, povedzme, romantický pohľad?
Monsignor Sokol týmto výrokom len potvrdil to, ako sa katolícka cirkev počas Slovenského štátu postavila k realite: nie je nijakým tajomstvom, že cirkev prejavila viackrát alibistický postoj, a to najmä v súvislosti s deportáciami Židov zo Slovenska. Výrok J. Sokola nie je romantickým pohľadom na skutočnosť, ale je to smutným znakom toho, ako vnímal aj postavenie Židov v spoločnosti. Keď tvrdil, že na Slovensku bolo dobre a že ľudia sa majú dobre, akosi pozabudol na to, že desaťtisíce občanov rovnocenných s ostatnými bolo vyvezených zo Slovenska a následne boli zavraždení v plynových komorách.
Do akej miery sa pod dnešné vnímanie Slovenského štátu podpísal fakt, že po vojne získali moc komunisti?
Keď hnedú totalitu vystriedala červená diktatúra, nastali rovnako zložité časy. Židia sa opäť stali nepriateľmi novej republiky, sionizmus a všetko židovské bolo vysunuté na okraj spoločnosti. V učebniciach sa o Židoch hovorilo veľmi málo, vládna moc vytvorila umelú hranicu a bariéru v poznaní dejín židovskej komunity, a to bol základ dnešného alebo nedávno minulého ignorovania dejín a ich súvislostí. Žiaľ, ani dnes nemožno hovoriť, že by žiaci základných a stredných škôl mali k dispozícii kvalitné učebnice, ktoré by ich zorientovali a názorovo vyprofilovali.
Priaznivci Slovenského štátu dnes sedia aj v parlamente. Čo to hovorí o Slovensku?
Na to existuje jednoduchá odpoveď: tí, čo zvolili extrémistov, teda Kotlebu a jeho stranu, volili alternatívu k dnešnej vládnej moci. Tomu rozumiem. Ale Kotleba ako alternatíva? Najvyšší politickí predstavitelia túto možnosť už raz podcenili. Je to hanba, ktorá nás vráti o veľa, veľa rokov späť.
