Podmienky na vyvrcholenie separatistických úsilí na území Slovenska v bývalej Československej republike (ČSR) nastali po Mníchovskej dohode z 29. septembra 1938. Po nej na základe rozhodnutia štyroch mocností (Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko, Taliansko) prišlo Česko o pohraničné územie – Sudety v prospech Nemecka a neskôr Slovensko prišlo o svoje južné časti, ktoré anektovalo horthyovské Maďarsko.
Dovtedy autonomistické hnutie prezentovala na Slovensku najmä Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Podobné snahy mala aj Rázusova (zomrel v roku 1937) Slovenská národná strana (SNS), preto v roku 1935 utvorila s “ľudovcami” autonomistický blok. Ešte v deň podpísania Mníchovskej dohody 29. septembra 1938 rokovali predstavitelia slovenských politických strán v pražskom Rudolfíne o autonómii Slovenska, pričom rozhovory pokračovali aj nasledujúci deň.
Prezident ČSR Edvard Beneš abdikoval 5. októbra 1938. Na druhý deň podpísali v Žiline predstavitelia časti slovenského politického spektra, najmä z HSĽS, dohodu o autonómii Slovenska. Zostavením autonómnej vlády poverili premiéra ČSR generála Jana Syrového, ktorý ju aj 7. októbra 1938 vymenoval. Spomínané anektovanie južných území Slovenska a časti Podkarpatskej Rusi Maďarskom sa uskutočnilo 5. až 11. novembra 1938 na základe tzv. Viedenskej arbitráže.
Slovenskí politickí predstavitelia 18. decembra 1938 vyhlásili voľby do slovenského autonómneho snemu. Od začiatku roka 1939 bolo len otázkou času, kedy hitlerovské vojská vstúpia do okypteného Československa. Predstavitelia autonómnej slovenskej vlády nemali záujem o jeho udržanie, zaoberali sa len slovenskou otázkou.
HSĽS sa stala jedinou vládnucou mocou na území Slovenska. Jeho najvyšší predstavitelia často navštevovali Nemecko, kde rokovali s poprednými fašistickými pohlavármi.
Prezident ČSR dosadený Nemcami – Emil Hácha 11. marca 1939 vymenoval autonómnu vládu Slovenska na čele s Karolom Sidorom. Ten odmietol nemecký návrh vyhlásiť samostatný Slovenský štát. Nemecko okamžite reagovalo a Adolf Hitler pozval do nemeckého Berlína ministra autonómnej slovenskej vlády Ferdinanda Ďurčanského a separatisticky naladeného Jozefa Tisa, vysokého predstaviteľa HSĽS. Hitler ultimatívne vyslovil návrh, že buď vyhlásia samostatné Slovensko, alebo sa jeho územie rozdelí medzi Maďarsko a Poľsko. Okamžite po návrate slovenskej delegácie z Nemecka 14. marca 1939 Snem Slovenskej krajiny na mimoriadnom zasadnutí prijal demisiu vlády Karola Sidora a vyhlásil nezávislosť Slovenska od ČSR. Vznikol samostatný štátny útvar nazvaný Slovenský štát, v ústave prijatej 21. júla 1939 označený za Slovenskú republiku. Ešte 14. marca toho roku ho diplomaticky uznalo Nemecko a 15. marca 1939 bola ustanovená jeho vláda na čele s Jozefom Tisom, ktorého 26. októbra 1939 zvolili za prezidenta Slovenskej republiky.
Slovenský štát vznikol predovšetkým z vôle Hitlera, ktorý ako sa sám vyjadril, mal záujem iba o územie Čiech a Moravy. Slovensku ponechal ním determinovanú samostatnosť. Mnohé praktiky predstaviteľov vtedajšieho štátu sa však nedali na základe všeobecne uznávaných historických faktov stotožniť s právnym a demokratickým štátom. Bola to silná vazalská naviazanosť na fašistické Nemecko. Vojnová Slovenská republika kompletne prebrala nedemokratický systém vládnej moci z Tretej ríše. Moc v rukách mala iba jedna strana – HSĽS. Medzi najväčšie negatíva tohto obdobia patrí vyvezenie židov zo slovenského územia do koncentračných táborov.
Súčasná Slovenská republika nie je pokračovateľkou vojnovej Slovenskej republiky. Je to útvar, ktorý na rozdiel od neho uznáva demokratické princípy vládnutia zaručujúce základné ľudské práva.
- Reklama -
