Zaujala ma informácia, že talianska vláda podpísala s moslimskými organizáciami v krajine pakt, v ktorom sa vyznávači islamu zriekajú použitia akejkoľvek formy násilia. Vnímate to skôr ako gesto alebo takáto dohoda môže naozaj odradiť aj radikálnych islamistov, ktorí by inak boli ochotní v mene Alaha siahnuť po terore voči ľuďom iného vyznania alebo neveriacim?
Dohodu medzi talianskym ministerstvom vnútra a moslimskými komunitami vnímam ako progresívnu snahu talianskej vlády minimalizovať potenciálnu hrozbu náboženského radikalizmu a extrémizmu. Významné je, že sa podpisom dohody moslimské komunity v Taliansku nezriekajú zodpovednosti. Samotná dohoda násiliu zabrániť, pochopiteľne, nemôže. Ale dohoda obe zúčastnené strany k niečomu zaväzuje. Napríklad obsahuje klauzulu o transparentnej dokumentácii využívaní zahraničných fondov pre stavbu mešít a modlitební a vytvára nástroje, ako islamské náboženstvo v krajine lepšie kontrolovať. Spolupráca s umiernenými moslimami dáva tiež väčšiu nádej na včasné odhalenie extrémistických buniek. To nie je len príklad Talianska, ale aj ďalších krajín západnej Európy. Uzavretá dohoda tak, paradoxne, môže najviac ohroziť tých moslimov, ktorí ju podpísali. V očiach radikálov skutočne pôjde o „pakt s neveriacimi“.
Moslimské organizácie sa zároveň zaviazali, že bohoslužby v mešitách povedú v taliančine alebo že ich budú do úradného jazyka aspoň prekladať. Zúčastnené strany si od dohovoru sľubujú ľahšie spolužitie moslimskej menšiny s väčšinovou spoločnosťou. Paradoxne, takáto dohoda bola uzavretá v krajine, v ktorej k útokom a teroristickým činom z náboženských dôvodov nedochádza. Aké je vysvetlenie toho, prečo Taliansko nemá také problémy na rozdiel od Francúzska alebo napríklad Nemecka?
Ide o preklady piatkových kázaní, čo nie je v Európe nič nové. Každý pokus o integráciu je z bezpečnostného hľadiska pozitívny. Radikalizmus svoju silu čerpá z izolácie a vnútorného spoločenského konfliktu. Západné demokracie majú na výber len dve alternatívy: buď islam postaviť mimo zákon, alebo hľadať cesty, ako dostať toto náboženstvo viac pod demokratickú kontrolu. Prvá alternatíva je nepriechodná tak politicky, ako i z hľadiska náboženských slobôd zaručených v ústavách jednotlivých krajín. Zákazom islamu by demokracia poprela samú seba. Zostáva teda len druhá alternatíva.
A prečo zatiaľ Taliansko nezasiahla vlna extrémizmu? Zrejme preto, že v krajine nie je dostatočne rozvinutá sieť organizácie Islamského štátu. Katastrofálna situácia v Stredozemnom mori, kadiaľ do Európy prúdia nelegálni a nepreverení migranti, do budúcnosti veľké nádeje nedáva. Merkelová a spol. síce teraz chcú problém riešiť priamo v Líbyi, ale tá je zo značnej časti kontrolovaná islamskými radikálmi a prakticky nemá oficiálnu vládu ani armádu. Avšak posledné udalosti z Paríža ukazujú, že na páchanie teroristického činu stačí turistické vízum, hotovosť a pekná hotelová izba.
Zaoberáte sa náboženskými zdrojmi genocídneho násilia, priniesol ten minulý rok z tohto pohľadu vo svete, ale predovšetkým v Európe niečo nové?
Z dlhodobého hľadiska za najvýznamnejšiu udalosť považujem závery nezávislej vyšetrovacej komisie OSN, ktorá v júni minulého roka označila zločiny organizácie Islamský štát za akt genocídy. V 40-stranovej správe je podrobne popísaný mechanizmus systematického zabíjania, zotročovania, sexuálneho zneužívania a mučenia príslušníkov komunity jezídov. Vyšetrovanie potvrdilo, že organizácia Islamský štát usiluje v tomto prípade o úplné zničenie jezídskej kultúry, ktorá páchateľom bráni vo vytváraní ideálnej pseudonáboženskej spoločnosti. Nábožensky motivované násilie tak v oblastiach Iraku a Sýrie prerástlo v realizáciu genocídnej ideológie, podľa ktorej členovia istých skupín nemajú právo na existenciu.
Z hľadiska dejín náboženských zdrojov genocídneho násilia ide v istom zmysle o medzník. Žiadne pseudonáboženstvo v minulosti tak otvorene nedeklarovalo pripravenosť masovo likvidovať nepriateľov svojej ideológie v radoch desiatok miliónov. Európa a západný svet sa naďalej môžu ubezpečovať o zvrátenosti a nerealizovateľnosti utópie tzv. Islamského štátu. Nikto ale netuší, ako a kde sa táto nová forma genocídneho pseudonáboženstva ďalej rozvinie. Nielen pre Európu je Islamský štát veľkým varovaním, kam až môže viesť sakralizácia politiky a akceptovanie masového násilia ako oprávneného prostriedku politického boja.
Čo vedie ideológov náboženského násilia k tomu, aby podnecovali ďalších a ďalších spoluveriacich k teroristickým útokom, keď takéto akcie nemôžu vyvolávať nič iné ako nenávisť a odpor voči ich náboženstvu?
Vyvolať negatívne postoje voči islamu je jedným z hlavných cieľov extrémistov. Podľa dualistického apokalyptického myslenia páchateľov v súčasnosti vo svete prebieha kozmický konflikt medzi „pravým“ náboženstvom a všetkými ostatnými neveriacimi a odpadlíkmi. Čím viac sa bude dariť konflikt polarizovať, tým ľahšie môžu páchatelia regrutovať ďalších prívržencov na „pravú“ stranu. Druhá stratégia, ktorá je nepochybne rovnako účinná, vychádza z absolútneho pohŕdania západnou demokraciou. Ísť k voľbám alebo akokoľvek participovať v demokratickom procese je jednou z najhorších foriem odpadlíctva. A páchatelia zároveň dobre vedia, že extrémizmus a násilie môžu demokraciu postupne rozožrať zvnútra.
Ktoré krajiny Európskej únie sú násilím a teroristickými útokmi z náboženských dôvodov najviac ohrozené a prečo?
To je pomerne zložitá otázka. V čase globálneho džihádu sú v ohrození veľké mestá, turistické rezorty aj najrôznejšie symboly kdekoľvek na svete. Militantný džihád dnes predpokladá aj istú formu kultúrnej genocídy, ku ktorej má zatiaľ dostatočné zdroje len na území Iraku a Sýrie. Ako sa bude táto stratégia rozvíjať ďalej, nie je momentálne príliš jasné. Skúsenosti z minulého roka ukazujú, že na spáchanie útoku na európskom kontinente teroristi využívajú zázemie miestnych moslimských komunít. Avšak Berlín, Brusel alebo francúzske mestá môžu byť terčom len z toho dôvodu, aby v nich teroristické útoky vytvorili a prehĺbili konflikt medzi moslimami a nemoslimami.
Veľa sa v tejto súvislosti hovorí o Nemecku. V diskusii pod článkom, ktorý o tejto téme na sklonku minulého roka vypovedal, napísal jeden čitateľ: Pred mesiacom Kurd vláčil svoju ženu za autom na lane. Včera stál pred súdom Iračan, ktorý znásilnil a zabil čínsku študentku v meste Bochum, v októbri znásilnil a utopil sedemnásťročný Afganec študentku vo Freiburgu, nedávno pri meste Kiel Afričan upálil svoju ženu. Aj keď ide o páchateľov z prevažne islamských krajín, možno toto brutálne násilie spájať s náboženstvom?
Nepoznám pozadie týchto konkrétnych udalostí. Prípady individuálneho násilia, pokiaľ tam nie je priamo preukázaná náboženská motivácia, skôr súvisia s tým, z akého prostredia páchatelia prichádzajú. Afganistan, Irak alebo Sýria sú už niekoľko rokov poznačené vojnovými konfliktmi a každodenným násilím. Aj v Európe bezprostredne po druhej svetovej vojne bola hranica pre akceptáciu násilia výrazne posunutá. To, samozrejme, tieto zločiny nijako neospravedlňuje.
Spomínam si, že ste publikovali niekoľko článkov o tom, ako sa vyvíja situácia vo Švédsku. Určite tamojšie dianie naďalej sledujete. Veríte tvrdeniam vo Švédsku žijúcej novinárky Kataríny Janouchovej, ktorá v rozhovore pre DVTV uviedla, že krajinu zničila masová imigrácia, že sa Švédsko stalo „inkubátorom pre džihádistov“, že sú pravdivé správy o znásilňovaní švédskych detí moslimskými žiadateľmi o azyl, alebo to beriete ako „otvorené lži“, ako na jej vystúpenie reagovali kritici?
Tvrdenia spisovateľky Kataríny Janouchovej sa nijako zásadne nelíšia od informácií švédskeho mainstreamového spravodajstva. Janouchová v rozhovore pre Aktualne.cz síce predstavila svoj pohľad na situáciu v krajine možno až príliš dramaticky, ale vo svojej podstate sa jej názory nelíšia od obrazu, ktorý o krajine vytvárajú švédske médiá. Švédsko má v súčasnosti celý rad problémov, politická scéna je dlhodobo paralyzovaná, bezpečnostná situácia v prisťahovaleckých štvrtiach minimálne v štyroch najväčších mestách má k ideálu veľmi ďaleko a po zemi sa pohybujú desiatky extrémistov z radov Islamského štátu, ktorí sa vrátili zo Sýrie a Iraku.
Švédsky prípad je špecifický v tom, že táto krajina bola po niekoľko desaťročí otvorená ľuďom utekajúcim pred vojnou alebo totalitnými režimami. V krajine sa dlhodobo darilo integrovať nových prisťahovalcov a švédsky štát považoval otvorenosť za svoju vlajkovú loď. Teraz, keď sa ukazuje, že otvorenosť má svoje limity, si rad politikov a intelektuálov nechce problémy ani pripustiť, nieto ich riešiť. Ale ak by všetko krásne fungovalo, prečo teda Švédsko v minulom roku dramaticky obmedzilo migráciu a predĺžilo kontroly na svojich hraniciach?
Keď sa hovorí o násilí z náboženských dôvodov, reč je skoro vždy o islame. Ale pripomeniem, že v minulom roku vyzval pápež František verejnosť, aby nespájala islam s násilím a uvedomila si, že aj katolíci páchajú trestnú činnosť. Je teda islam väčším zdrojom násilia než iné náboženstvá? Ak áno prečo?
Islam nemá o nič väčší potenciál k extrémnemu násiliu, ako je to v prípade kresťanstva a judaizmu. Náboženské skupiny v časoch, keď prechádzajú vnútornou krízou alebo sú ohrozované z vonkajšieho prostredia, posilňujú svoju identitu a súdržnosť vymedzením sa voči iným skupinám. Môže ísť o cudzie náboženské skupiny alebo takzvaných vnútorných nepriateľov. Vo chvíli, keď sú tieto skupiny fyzicky likvidované v mene „pravej“ viery, sa náboženstvo transformuje do formy politického pseudonáboženstva. Táto politická forma je často teologicky podporená apokalyptickými a eschatologickým koncepciami a ideou svätej vojny, ktorá ospravedlňuje páchanie masového násilia.
Tento proces je historicky pozorovateľný u všetkých troch spomínaných náboženstiev. Netuším, čo pápež František svojím výrokom myslel. Ak chcel poukázať na brutálny zločiny katolíckej cirkvi v dobách kolonializmu, inkvizíciu, kresťanský podiel na šírení antisemitizmu, masové násilie počas krížových výprav alebo perzekúcie ideových odporcov, áno, potom ukázal na toto spoločné historické dedičstvo svetových náboženstiev. Otázkou ale je, či téza „sme zlí ako oni“ môže riešiť súčasné problémy s islamským radikalizmom a fundamentalizmom.
