America First. Amerika na prvom mieste. Kľúčový bod inauguračného prejavu Donalda J. Trumpa a dôvod, prečo sa hnevali mnohí štátnici Európy. Čo je na tom hesle vlastne zlé? Ako sa vám páčil prvý prezidentský prejav DJT? Vraj sa málo zameriaval na svetové záležitosti, nesnažil sa podať ruku svojim odporcom a zjednotiť USA, bol to vraj egoistický prejav… Zdalo sa to aj vám? Alebo len jednoducho všetci tí komentátori nepočuli v prejave to, prečo tak úpenlivo chceli Hillary? Mimochodom, z profesionálneho hľadiska, ako by ste rozsúdili následné spory o účasti más na inaugurácii? Padali obvinenia z klamstva, manipulácie s obrázkami, nový hovorca Bieleho domu oznamoval „alternatívne fakty“.
Podľa môjho názoru nemá veľmi zmysel sa zaoberať americkými kritikmi inauguračného prejavu, pretože väčšia časť amerického mediálneho a politického establishmentu by na ňom nenechala nitku suchú v každom prípade, jednoducho z princípu. Skôr ma prekvapili veľké slová, ktoré zaznievali z Európy a zo všetkého najviac pripomínali patetizmus ohrdnutej, odkopnutej milenky, ktorá prišla o luxus a prístrešie, hoci ich považovala za samozrejmosť. Je čím ďalej jasnejšie, že si v Európe počas niekoľkých generácií určité kruhy zvykli na pohodlný život – teda v tieni, v úlohe sluhov, zato bez akejkoľvek zodpovednosti a s vysokými prebendami – a teraz sa zlostia, pretože sa v reálnom svete bez vedenia za ruku a bez povelov nevedia orientovať. Všetky tie odkazy typu „Amerika, ty nám skrátka musíš pomáhať“ sú vlastne neuveriteľnou vizitkou, ukážkou toho, na aký „vysoký“ level samostatnosti to Európska únia dotiahla. Teraz to ale vyzerá, že „nás“ chce Trump vyhnať von na mráz; a nešťastie je definitívne. Pri všetkom tom hysterčení sa nechtiac odkrýva aj pravá podstata toľko ospevovaného „transatlantického partnerstva“, ktoré vždy sprevádzali klišé o bratstve, súznení, zhodných hodnotách a tak podobne, nebolo výhodné len pre USA, ktoré s poslušnou Európou v chrbte mohli formovať „medzinárodné spoločenstvo“ a presadzovať čokoľvek, čo si zmyslia, je totiž súčasne existenciálne dôležité pre väčšinu európskeho establishmentu, a to bez ohľadu na záujmy európskych národov. Najskôr mi napadlo slovo symbióza, ale parazitizmus je asi vhodnejšie.
Čo sa týka tých počtov ľudí na demonštráciách, rozdiely mi pripadajú normálne. Účastníci akcie svoje rady vždy nafukujú, ich kritici činia pravý opak. Deje sa to tak bežne aj u nás.
Po inaugurácii sa DJT rozbehol ako buldozér. Zrušil transpacifickú obchodnú dohodu, čím asi mnohým ľuďom šliapol na kurie oká. Mieni zastaviť prísun akýchkoľvek utečencov do USA. Dal najavo, že nebude mať rád Číňanov, ktorí sa rozťahujú po Pacifiku, a… nedal najavo ani štipku nepriateľstva k Rusku, ba naopak. Čo z toho, čo zatiaľ vykonal, bude mať zásadné následky? Ktosi povedal, že pred voľbami mu nadávali, že to, čo sľubuje, nemôže splniť, a teraz mu nadávajú, že to, čo sľúbil, plniť začína. Je to tak? Mimochodom, ako sa vám páčili protesty proti Trumpovi zložené z nahnevaných žien, ktoré sa niekedy prezliekli, s prepáčením, za vagínu? Vy sama ste minulý týždeň odhadli, že médiá nás tými protestmi budú zdatne „kŕmiť“. Stalo sa?
Znova by som rada, rovnako ako minule zopakovala, že by bolo najlepšie dať Trumpovi oných tradičných 100 dní a až potom začať hodnotiť jeho konkrétne kroky. Diskutovať o tom, čo povedal on a čo niekto z jeho tímu, a čo to bude znamenať, nemá valný zmysel. Tým skôr, že veľa informácií sa k nám dostáva akosi z tretej strany, keď napríklad nejaká agentúra „zahliadne“ nejaký dokument a hneď jeho obsah vypustí do sveta bez toho, aby sama vedela, či bol ten text hodný aspoň zmienky. A o deň, ale niekedy už o pár hodín, sa ukáže, že to bol len ďalší výmysel.
Z krokov, ktoré už urobil, je zaujímavý napríklad koniec pacifickej dohody o voľnom obchode, TTIP, ale vo svojej podstate to bola už len formalita, pretože jediný biely spojenec Ameriky v regióne, Austrália, ju sama vypovedala už niekedy vlani (plus-mínus v októbri) a namiesto toho podpísala obdobnú dohodu s Čínou. A to isté možno povedať aj o ďalších ázijských krajinách. Obamovo snaženie o ovládnutie Ázie sa tak končí veľmi trápne a je teraz len „trumpne“ byrokraticky ukončené.
Uvidíme, ako dopadnú podobné zmluvy s EÚ alebo s Kanadou a Mexikom, ale veľa šancí by som im tiež nedávala. Čomu ale veľmi nerozumiem, je to rozhodnutie so stavbou múru na hranici s Mexikom. Čo tam chce stavať, keď už tam ploty a ďalšie zátarasy predsa sú? Pripadá mi to len ako obrovské prázdne gesto, ktoré akoby malo len do nepríčetnosti rozzúriť všetkých jeho oponentov, ktorí sa tvária, že nevedia o tých už existujúcich plotoch. Rozhodol sa Trump, že si tých svojich odporcov nejakú chvíľu jednoducho „povedie“? Zvláštna hra nad moje chápanie. Skrátka Amerika!
Ono Trumpovo toľkokrát skloňované heslo „America First“ pritom podľa môjho názoru nie je reakciou ani tak na globalizmus, ako skôr na všetky tie úsporné opatrenia, ktoré ožobráčili pracujúcich, začala sa likvidácia strednej triedy, neustále sa zvyšujú zisky vybraného „nadnárodného“ 0,1 percenta a súčasne vháňajú teoreticky ľavicových, teda pracujúcich voličov, do náruče pravice, pretože klasickú ľavicu dnes akoby zastupovala Hillary so Sorosom. Svet je fakt ťažko uchopiteľný. Veď „ľavicový“ Barack Obama sa podľa vlaňajších prepočtov Forbesu mal stať prvým americkým prezidentom, ktorý sa počas výkonu funkcie stal miliardárom, ale hneď 95 percent všetkých pracovných miest, ktoré za to isté obdobie v americkej ekonomike „vytvoril“, je práca na čiastočný alebo termínovaný úväzok. Napriek tomu z neho mnohí robia boha. Nie div, že Trumpovi už tlieska aj ľavičiar Bernie Sanders, ktorého nechala Hillary manipuláciami vyšachovať z demokratických primárok, pole neorané pre kohokoľvek, kto by chcel americkú ekonomiku povzniesť na úkor nadnárodných korporácií, ktorým je úplne jedno, odkiaľ im plynú zisky.
Čo sa týka oných ženských demonštrácií, pre vysoké horúčky som ich ani nesledovala, a navyše som ani nepochopila, prečo sa to vlastne konajú. Iste, proti Trumpovi. Ale prečo konkrétne? Že je sukničkár a mizogýn? A preto mu Madonna odkazuje „Fuck You“? Osobne by som ale uvítala, keby tento „mizogýn“, ktorý sa tvári, že sa s ničím nebabre, nejako pristrihol krídelká tým skutočným a najväčším mizogýnom sveta, stredovekým Saudskoarabom. Západní štátnici sa pred nimi klaňajú a uisťujú ich o svojej podpore a žiadne západné feministické hnutia proti tomu neprotestujú, ak sa nemýlim. Napríklad práve za to nemá zaplatené. Ak sa nemýlim.
Hej, a prečo hovoríte „s prepáčením, vagína“?
Kým sa DJT rozhliada, v Astane ide o budúcnosť Sýrie. Sponzori akcie: Rusko a Turecko. Západ nie. Je čudné vidieť, ako sa o takej zásadnej veci rozhoduje úplne bez západnej iniciatívy… Čitatelia iste uvítajú obsiahlu exkurziu do priebehu akcie aj ponúkaných riešení.
To nie je presné: prizvaná nebola Obamova administratíva, tá Trumpova áno, ale nakoniec formálne delegáciu do Astanu nevyslala, pretože ministerstvo zahraničia sa práve „naliehavo transformuje“, čiže padajú hlavy. Avšak v druhej polovici novembra Trump prijal mladú členku Snemovne reprezentantov z Havajských ostrovov Tulsi Gabbardovú, ktorá sa preslávila ako jedna z mála hlasných kritikov politiky „zmien režimu“ v Sýrii, a navyše vždy požadovala, aby USA prestali vyzbrojovať radikálny džihád. Len to zvážte! Ich stretnutie okamžite vyvolalo špekulácie, že si Trump do boja proti zbrojárom vybral fotogenickú političku a surferku, ktorá chce mier! Brrrr! Nakoniec sa dohodli na akejsi bližšie neurčenej „spolupráci“ a nastalo ticho. Gabbardová sa ale minulý týždeň znenazdajky zjavila v Damasku, zašla do Aleppa a ďalších miest a pred Astanou pohovorila aj s Asadom. Inými slovami, hoci priamo v kazašskom hlavnom meste Spojené štáty zastupoval „len“ tamojší veľvyslanec, očividne kariérny diplomat, ktorý nemusel skončiť k 20. januáru, tak Sýria názor nového Washingtonu poznala dopredu. Dôležité je ale predovšetkým to, že sa „pracovné“ komunikačné kanály po šiestich rokoch vojny otvorili, čo je obrovský zvrat. Turecko pod dojmom týchto rokovaní okamžite ešte pred Astanou s konečnou platnosťou rozhodlo, že už teda Asad v čele Sýrie zostať smie, a na samotných rokovaniach potom Sýria, Rusko, Turecko a Irán podporili „zvrchovanosť, nezávislosť, jednotu a územnú celistvosť“ Sýrie ako „multietnického, multináboženského, nesektárskeho a demokratického štátu“. Mne osobne sa ale viac páčilo konštatovanie sýrskeho veľvyslanca pri OSN Bašára Džaafarího, ktorý sýrsku delegáciu v Astane viedol: „Za našu stranu trváme na tom, aby bol sekularizmus jedným z hlavných stavebných kameňov budúceho sýrskeho štátu.“ A „očisťované“ americké ministerstvo zahraničia vzápätí všetko to, čo v Astane zaznelo, rýchlo podporilo…
Takže správna formulácia by mala znieť, že sa o Sýrii rokuje nie bez Západu, ale len a len bez EÚ. A únijná šéfka diplomacie, stratená na svojom opustenom pieskovisku, sa rozhodla ukázať, že ešte žije, a niekedy na jar zvoláva svoju vlastnú medzinárodnú konferenciu o Sýrii, vraj aby čosi rozhýbala a oživila a podporila a tak… Zábavné. Teda vlastne smutné.
K Astane ešte poznámka: kým delegácia džihádu hrdinsky obhajovala právo al-Káidy na život v Sýrii, kaidisti už len samotnú cestu svojich kolegov do Astany vyhodnotili ako zradu posvätnej veci a počas posledných dvoch dní prakticky zlikvidovali jednu z významných súčastí Sýrskej slobodnej armády a chystajú sa na ďalšie. Hrozí tak, že do ďalších rozhovorov, ktoré majú pokračovať vo februári v Ženeve, už nezostane žiadna „umiernená“ opozícia, s ktorou by vôbec malo zmysel rokovať. Tým skôr, že rad islamistických skupín pri pohľade na besnenie Al-Káidy začal s vládou v Damasku rýchlo uzatvárať separátne zmluvy o prímerí.
Čiže Astana oficiálne ukončila doterajšiu Obamovu politiku v Sýrii, vystrčila Európsku úniu úplne mimo hru a jej dôsledky „prečisťujú“ aj situáciu na často neprehľadnom bojisku. Na dva dni „práce“ to nie je málo…
Poďme si teraz, keď je Barack Obama z Bieleho domu preč, raz a navždy, prosím, povedať, do akej miery je tvrdenie, že Islamský štát založil Obama, hoax a nezmysel. Konšpirátori hovoria o zámere, iní autori píšu o nezavinenom dôsledku politiky. Tak teda, čo teraz už exprezident Obama „pokazil“ svojou nešikovnosťou a čo možno bolo, ak bolo, produktom jeho zlej vôle? Nastúpil v januári 2009 a na stole mu ležal Irak ako zdedený problém.
To sa dostávame trochu na tenký ľad. Dá sa doložiť, že Daeš, hoci vtedy ešte pod iným názvom, vznikal niekedy pred dvanástimi, trinástimi rokmi v rámci diskusií medzi väzňami amerického tábora Camp Bucci v Iraku. Dá sa doložiť, že motorom a mozgom sa neskôr stali dôstojníci zo Saddámovej armády a tajnej služby, ktorí boli už za Busha rozprášení a cítili silný odpor a neuznanie. To ale ešte Obama nebol vo funkcii. Avšak z výpovedí a oficiálnych správ neskoršieho šéfa vojenskej rozviedky Mika Flynna, ktorý je dnes jedným z hlavných Trumpových poradcov, vieme, že už v roku 2012 si Pentagón bol plne vedomý potenciálu Daeša a nechával ho tak, pretože v ňom videl okrem iného účinnú nátlakovú zbraň nad Asadom. A Obamov minister zahraničia John Kerry vlani v septembri priznal: „Vedeli sme, že Daeš silnie, sledovali sme ich, videli sme, že Daeš naberá na sile, a mysleli sme si, že Asad bude ohrozený. Možno by sme v takejto situácii mohli Asada donútiť k rokovaniu, ale namiesto vyjednávania mu prišiel na pomoc Putin. Rusi prišli, pretože Daeš neustále silnel. Hrozilo, že sa začne výpad na Damask, preto Rusi vstúpili do hry. Pretože nechceli vládu Daeša. A tak podporili Asada.“
Inými slovami, je pravda, že Irak síce Obama zdedil, ale Sýriu si urobil sám, a pritom na základe chybného kalkulu, rovnako ako kedysi s al-Káidou v Afganistane, pomohol vytvoriť monštrum Daeš, ktoré sa náramne ale hodí Pentagónu. Takzvaná Obamova vojna proti Daešu už amerických daňových poplatníkov stála 11 miliárd dolárov, pričom asi štvrtina tej sumy padá na zhodené bomby, zatiaľ čo zvyšok pripadá na technickú obsluhu lietadiel, pohonné hmoty atď. Čiže vojenskopriemyselný komplex sa mohol v rámci „boja proti Daešu“, ktorému americké nálety však nijako zvlášť neublížili, nabaliť ešte oveľa viac, ale… Trump teraz tvrdí, že boj proti Daešu a al-Káide je jeho skutočnou zahraničnopolitickou prioritou. On ich azda chce vážne zničiť! Ale, ako hovorím, počkajme si na činy. Avšak mať v Amerike zbrojovku, tak od zlosti zatínam zuby, až sa sklovina láme, a spolu s ďalšími postihnutými rozmýšľam, ako si uchovať kohútiky peňazovodu otvorené donekonečna. Na druhú stranu: áno, fakt, že zahraničnú politiku za Trumpa po zbrojároch ovládne ropný priemysel, je možno dobrý pre obchod s Ruskom i Čínou, je to možno dobré aj z hľadiska odvrátenia možnej „tretej svetovej“, ale z hľadiska ekologického prežitia planéty to na žiadne veľké šťastie tiež nevidím…
Na záver tradičná otázka. Čo ďalšie by sme mali počas budúceho týždňa sledovať?
Počítam, že gejzír Trumpových dekrétov a nápadov len tak nevyschne, takže sa po období správ „Putin toto“ a „Putin tamto“ tešme na pokračovanie v štýle „Trump toto“ a „Trump tamto“. Či to ale prinesie niečo skutočne dôležité, to fakt netuším.
