Čo vás najviac baví na gastronómii?
Okrem jedenia (úsmev) ma baví hodnotenie toho, čo sa deje. A povedal by som z lokálneho hľadiska, baví ma podporovať slovenské, zdôrazňujem slovenské kulinárske umenie. O tom sa dosť nevie a celkovo pre ľudí, ktorých som sem vzal, je slovenská kuchyňa veľmi chutná. Tragické je, že sa o nej málo vie.
Prečo je to tak?
My máme takú zvláštnu vlastnosť, ako keby sme sa hanbili. ‚To je slovenské, to je, ehm…‘, nechcem znieť ako veľký národovec, ale pozrite sa trebárs na Talianov. Majú obyčajnú pastu, resp. cestoviny, ktorú predali do sveta a všetci, keď tam teraz prídu, tak chcú cestoviny. Áno, my máme bryndzové halušky, ale je veľa ďalších výborných receptov. Ku mne chodí veľké množstvo cudzincov a ja vyslovene ich chcem vziať na slovenskú kuchyňu. Veľmi ma mrzí, že v New Yorku neexistuje jediný slovenský podnik, kde by som mohol ukázať kvalitnú slovenskú stravu. V tejto oblasti sme takí, že to jedlo nie je pre nás až tak dôležité. Jedlo je však veľmi dôležité, to je vnem, to je chuť, ktorá vás nastaví na danú krajinu. Keď sa budete s niekým baviť a poviete, ako veľmi dobre ste sa najedli v tom Londýne…
Pohybujete sa v kulinárskom prostredí, veľa cestujete, rozprávate sa s ľuďmi z rôznych národností. Ale ako sa vám osobne žije na Slovensku?
Nemôžem povedať, že zle. Keď však hovoríme o kulinárskom biznise, nie som dobré meradlo toho, čo sa deje. Viacerí ma poznajú, keď prídem do reštaurácie, vážia si ma. Potom niekomu poviem, choďte tam, toto tam je, prídu tam a dostanú niečo iné, lebo im povedia, že toto sme urobili pre Justína. Nemalo by to tak byť a nehovorím, že je to tak vždy… Celkovo sú veci, kde by sme si mali byť hodnotami istí, čo robíme a mali by sme sa totálne na to sústrediť, čo my nerobíme.
Vy ste počas socializmu odišli zo Slovenska do USA, vraj ste sa aj dlho rozhodovali, či odísť. Čo vás napokon ovplyvnilo?
Nemôžem povedať, že by som sa rozhodoval v rámci toho, že by som bol disident alebo čosi také, to nie. Mali sme sa tu veľmi dobre, spievali sme tu. Život však posúva, život vymyslí rôzne situácie, v ktorých možno neboli dobré rozhodnutia, možno boli. Ja vždy to, čo ma posunie niekde inde, beriem ako dobré rozhodnutie. Nikdy na vec nepozerám negatívne, že nemal som to robiť. Na všetko, čo sa mi v živote stalo, pozerám ako na pozitívum.
Zaujímate sa o spoločensko-politické dianie?
Veľmi sa zaujímam, ale nemôže to byť 90 % mojich činností. Na to, aby sa diali určité činnosti, sú politici. My s tým, samozrejme, nemusíme súhlasiť, ale nemám rád také stanoviská, v ktorých som nad všetkým rozčúlený. Ľudia musia pochopiť, že život ide ďalej, treba žiť. Ja vám môžem, nemusím byť sympatický, nič s tým neurobíte. Musíte sa dostať do tých koľají a akceptovať všetko, čo príde. Čo sa týka angažovanosti Slováka do spoločensko-politického života, mám pocit, že spoločenské záležitosti sú akoby na okraji, ale o politike každý vie všetko. Myslím si, že toto by tak nemalo byť.
Máte blízko k Spojeným štátom americkým. Udalosťou roka boli prezidentské voľby v USA. Keby ste mali právo voliť, vybrali by ste si Hillary Clintonovú alebo Donalda Trumpa?
Obidvaja kandidáti majú niečo, čo má Američan rád. Nedá sa povedať, že Hillary by bola zlá alebo že len Trump bol dobrý. Vyšlo to tak, ako vyšlo. Mne je v podstate jedno, kto vládne, len nech je tam dobre. To isté by sa dalo aplikovať aj na Slovensko. Neviem, ako by som sa rozhodol, keby som mal právo voliť.
V čom je život v USA iný oproti životu na Slovensku?
Iný? On nie je vôbec iný, je presne ten istý. Možno oni majú mnohí viac peňazí, ale tu majú ľudia už dosť peňazí a nevedia si to vážiť. Majú veľké množstvo možností niekde sa posunúť a neposúvajú sa. Všade je to o ľuďoch, všade sú ľudia, ktorí musia pracovať a ktorí sa chcú niekde posunúť. Ak by som to bral vyslovene z mojej pozície, v tomto prípade si Slováci nemajú na čo sťažovať.
Tak teda v čom sú Američania iní ako Slováci?
My, Slováci, sme taký národ, že sa viac bojíme. Na druhej strane v mnohom sme serióznejší. Báť sa niečoho znamená, že sme si vedomí svojich možností a nemožností a nehrnieme sa do toho strmhlav. Nie je nič horšie, ako ísť do niečo strmhlav a potom skončiť veľmi zle. Mne sa páči idea, tak poďme robiť a veľa nekecajme, lebo tu mnoho ľudí veľa narozpráva a menej urobí. Ale nie je pravda, že Američan je úplne iný ako Slovák. Slováci sú dosť pracovití a bojazlivejší. Je to dané aj našou polohou či históriou, ktorá nepustí.
Prečo podľa vás vzrastá podpora radikálnych a antisystémových strán?
Bohužiaľ, mám pocit, že to je trend nielen na Slovensku, ale v mnohých krajinách. Neviem presne, čím to je. Možno, že história sa opakuje, ale takto by to určite nemalo byť. Keď človek žije v nejakej spoločnosti, nemôže si vybrať, že len ja vás chcem, lebo máte blond vlasy, ten bude tmavší, ten bude… Ja všetko vždy beriem od človeka k človeku. Buď ste slušný, alebo neslušný, alebo idiot, alebo sa nedá s vami vôbec rozprávať. Nebol som vychovaný, aby som nejakým spôsobom loboval pre jednu skupinu ľudí. Ja lobujem pre inteligentných, múdrych ľudí a intelekt sa získava tým, že človek na sebe pracuje. Čím viac budeme na sebe pracovať, tým menej bude aj nenávisti. Z mojej vlastnej skúsenosti, čo poznám ľudí, to vôbec nie je o tom, že dotyčný nenávidí tú alebo inú skupinu. On nenávidí vlastne seba a cez toho nahnevaného seba sa snaží zo seba dostať hnev a celý hnev na niekoho vysype.
Je za touto narastajúcou podporou extrémizmu zlyhanie štandardných politických strán?
Tak podľa svetového trendu asi áno. Je ťažké povedať, ktoré sú štandardné strany. Keď si myslíme, že toto je tá štandardná, tak to nemusí tak byť.
Posúva sa teda podľa vás hranica mainstreamu?
Veľmi sa posúva a posúva sa ani nevieme kde. Človek je troška stratený v slede rôznych informácií. Možno treba nazvať veci pravými menami. A ďalšia vec je, že nemôže byť každý politik, spíker, odborník, novinár.
Keď hovoríte o nazývaní veci pravými menami, dostávate sa k čoraz častejšie používanému slovnému spojeniu: politická korektnosť. Aký máte na to názor?
Niekedy je diplomacia namieste, niekedy nie. Závisí to od národa, od ľudí. Môžete obaľovať vecí, ale ja uvidím, že chcete byť veľmi milý, klamete, tak vám to aj tak neuverím. Ale nemá to fungovať ani tak, že ty si idiot… Treba nájsť tú cestu, neviem, či je to diplomacia, ale senzitivita určite.
A posledná, možno najdôležitejšia otázka. Aký je váš odkaz pre mladých ľudí, pre mladú generáciu?
Nech žijú život naplno, nech veria sami sebe, čo robia. Ísť si za svojím cieľom je pre mňa to najdôležitejšie, čo môžete v živote urobiť. Keď sa vzdáte čo i len jedného článku, to už sa s vami vezie a potom nie ste so sebou spokojný. Vy musíte byť so sebou veľmi spokojný, aby ste niečo dosiahli.
